Chcete ísť zadarmo na Zurich open air?

Pomaly si zvykám na spoločné bývanie. Teda, nie je to pre mňa 1x. Iba pre drahého, ktorý až na malé intermezzo na vysokej, keď býval na internáte (na nemeckom intráku nebývate s iným človekom izbe, máte vždy izbu sám) sa vrátil zase domov, pretože na internáte nemal dosť súkromia. Koš na bielizeň a umývanie záchodu sú nadávky, zásadne sa nimi nezaoberá:-)
Nejaké tipy ako si ho prevychovať? Ešte stále spíme na matraci na zemi v obývačke, už je to 5 mesiacov. Síce sme konečne kúpili skrinu, ale páchne tak, že v tej izbe nemôžeme spať. A síce sme boli vziať od mojej šéfky posteľ a išli sme kvôli tomu asi 70 km, ale keď je to "zadarmo" tak si aj koleno necháme vŕtať. No posteľ je príliš veľká a nezmestí sa vedľa skrine. Nejak sme si nevšimli, že naš izba má jednu stenu šíkmú. Si pripadám ako Pat a Mat, ale uznáte. Šikmá stena? Aspoň sa mi podarilo vyhodiť inú skriňu, ktorá tu zostala po predošlej nájomníčke a pamätala si hádam vpád spojeneckých vojsk. Tá zmes vône lepidla, prachu, vlasov a starej kože nemala chybu. Ale v Nemecko sa nič nevyhodí iba tak, odvoz skrine mi trvalo vybaviť asi 3 týždne.

Svetlé a krátkodobé plány sú iba dovolenka na Sicílii. Ak má niekto tipy, sam s nimi. Zatiaľ má chlap vybaviť auto, tak uvidíme a festivaly.

Inak ak má niekto záujem, od 28.augusta do 31. augusta je v Zürichu open air festival kde hrajú napr. White lies alebo Royksopp, Metronomy a tak - celý line up tu. Švajc je drahý, ale my sme sa nahlásili ako dobrovoľníci a dúfam, že sa nám ozvú a budeme tam robiť takže vstup a jedlo bude zadarmo a človek robí počas 4 dní zhruba 16 hodín dohromady napr. na bare alebo pri vydávaní free pasov. A myslím, že povestné záchody nie sú v náplni práce

Ak máte záujem, viac info tu - http://www.zurichopenair.ch/helferinfos/

Mi casa es su casa alebo hľadáme byt

V Nemecku padá z neba sneh, na Slovensku sa sypú náckovia a mne padajú oči z hľadania bytov. Môj chlap mi ešte dávnejšie navrhol, či sa spolu nenasťahujeme. Úprimne mi lezie na nervy, ako je ho všade v jednoizbáku plno. Pre zdravé spoločné fungovanie a moju psychohygienu je potreba aspoň toľko izieb, koľko je dospelých osôb vo vzťahu. Myslela som, že to myslí vážne, ale on bol asi prekvapený, že ja to tiež myslím vážne a prikývla som a odvtedy sa nič nedialo asi 4 mesiace. Nič nehľadal, nič nerobil. Viem, aká je tu situácia, pretože som si sama hľadala byt. Pojem "malá ponuka" tu dostáva úplne iný význam. Mesto veľké asi ako Nitra je úplné preplnené. Ak za týždeň príde na web jedna ponuka, môžeme si gratulovať. Priemerne si inzerát pozrie asi 200 ľudí a ak nabehne inzerát bez makléra, byt je preč asi za hodinu. Zatiaľ sme boli dohodnutí tak, že volá môj boyfriend, lebo predsa... ak volá Nemec s typickým nemeckým menom, naše šance sa zvyšujú. Lepšie ako keď volám ja, ktorú si každý pomýli s Nadeždou alebo Natašou niekde z Kamčatky podľa prízvuku.
Naivne som verila, že to chlap vycheckuje sám, ale vždy, keď som sa ho na to spýtala, zatváril sa, ako keby ho naťahujem na škripec za ušný boltec. Asi je to móda dnešných mužov robiť caviky okolo niečoho, o čom tvrdia, že to chcú, aby náhodou nedali najavo, že to chcú. Ale popojedem. Keď sa inak človek spýta kolegov, či o niečom nevedia, zatvária sa ako keby radšej drôtom do oka chceli dostať ako pomôcť.
Keďže je môj drahý akčný ako slovenské školstvo pripravujúce sa na spojenie praxe a teórie, začala som sa ozývať na inzeráty ja. A pri obhliadkach som prišla na to, čo znamená tajná reč maklérov.

Rustikálny...v preklade...starý, špinavý a rozbitý ako libanonské hranice. Veľa zhnitého dreva a okná ešte spred Konráda Adenauera. Do bytu neinvestovali ani cent asi 30 rokov a očakávajú, že na tom zarobia asi 250x. Namiesto rustikálneho sa často používa aj "autentický". V spojení so "slnečnou stranou" dostáva tepelná izolácia úplne nový rozmer.

Blízko zastávky je asi 15 min. peši od zastávky na kraji prdele sveta (celé okolie Stuttgartu), odkiaľ to do civilizácia máte asi 30 min.

Útulný...tak malý, že keď otvoríte dvere, vypadnete oknom. Niečo ako internáty v Nitre - true story bro.

Takmer nikdy nemáte v byte kuchyňu. Nemci si ako blbci kuchyňu zásadne vymontovávajú a berú so sebou. Nechápem ten zmysel, keď sa každých pár rokov sťahujem, ťahať si kuchyňu so sebou, ale tu je to úplný normál. Ani prípojka na práčku nie je normálna, ja vo svojom byte žiadnu nemám a periem ako za Márie Terézie. Celkovo je tu štandard bývania asi 100 rokov za opicami. Mám minipráčku napájanú sprchou,ktorá robí taký rámus, že mi v kuse chodí pindať môj neurotický sused. A zakázal mi prať v nedeľu, lebo ho to ruší. Niekde ešte majú waschraum, kde sú spoločné prípojky. Socializmus v praxi. Za pranie sa platí ca. 3 eurá. Teda ak chcete prať biele a farebné v jeden deň, celkom dosť to stojí. Niečo ako u mňa na intráku, ale keďže už nemám 20, nepripadá mi to ok.

Nábytok... zabudnite. Všetko sa vyhadzuje a kupuje nové. Ak nemáte auto, ste nahratí. Je tu veľmi veľa nábytkárskych domov na meter štvorcový. Viac je tu iba obchodov s načúvatkami pre dôchodcov.

Živá štvrť... samí cudzinci, hlavne Arabi, kde síce máte otvorenú večierku, ale bojíte sa večer do tej večierky ísť.
Pri osobnom pohovore si vás prelustrujú ako deti skrýše na darčeky. Ako dlho ste spolu, kde pracujete, koľko zarábate, máte trvalý prac. pomer, ak nie, prečo nie, posledné tri platobné výkazy, máte zvieratá, fajčíte...

Nezoženiete nič bez makléra. A s maklérov si pridajte asi 2,4 mesačného nájmu. Pri 800€ za dvojizbák sa dostanete aj s kauciou na príjemných  4 000 € len na poplatkoch, za čo si môžete kúpiť ojazdené auto. Náš zákazník, náš pán tu vôbec neplatí. Ak sa s vami dohodnú na termíne, neznamená to, že sa uskutoční. Je pokojne možné, že sa medzitým ozve nejaký zúfalec a povie, že byt berie, bez toho aby ho videl a tak si plácnu. Ale akosi zabudnú povedať, že vy už nemusíte chodiť. Tak sa dotrepete niekde po 50minútach, pretože je to v tom "širšom centre" a tam nikto. Vyserú sa na vás jak na placatý kameň.

Work hard

Môj pohár trpezlivosti pomaly, ale isto preteká. A to je ako duplák na Oktoberfeste (čo je liter) a to je teda pekná kapacita. Už som sa dostala cez prvotné pracovné nadšenie z roku 2010, keď som nastúpila po praktiku v najgeniálnejšom meste, kde som robila za asi 10€ na deň. Vtedy som bola nadšená, keď som dostala výplatu, tak som chodila jesť sushi ako deti do McDonaldu, lebo to čisto buržoázne. Druhá bola fáza frustrácie (ako hovoria niektorí idioti "flustrácie") kde som mala pocit, že moja práca ani zdaleka nespĺňa to, čo mi bolo sľúbené a robím to, čo lepšie trénovaná opica. A tretia fáza je úplna ignorancia. Robím iba minimum čo musím, keďže nedostávam žiadne potrebné info, šéfovia neodpovedajú na moje emaily alebo majú návrhy, ktoré sú absolútne nezrealizovateľné, ale samozrejme keď im to človek povie, tak nie je dostatočne motivovaný. Takže vynaložíte mrte úsilia na niečo, o čom viete, že je to od začiatku odsúdené na zánik, aby ste potom museli povedať, že to nie je možné a šéf povie, že to je hrúza a že to nebol dobrý nápad (upgrade je to, keď vám povie, že ten priblbý nápad bol váš). Je to niečo ako keď poviete partnerovi, že tečie záchod a vy chcete zavolať opravára. On povie, že nie je blbý, že to urobí a potom pokašle ešte viac. Ale v tomto prípade môžete aspoň povedať že "haha, ja som ti to hovorila". To v práci nemôžete. Môžete si akurát kúsnuť do jazyka, zničiť spinky a ukradnúť na truc toaleťák a zapiť depku nechutnou kávou, ktorú ste si sami navarili. Ja im ešte beriem z práce mlieko a nehanbím sa za to. Mám nepreplatené nadčasy, tak si to nejak musím vykompenzovať, veď tie peniaze nevisia na strome.
Každopádne...v rámci pracovnej doby si hľadám aj prácu nejakú. Ako Wicked vie, v Nemecku je treba aj na tie najpodranejsie práce speciálne Ausbildung. Ešte aj predavačky rozdeľuju na oddelenia a to človek študuje. Každopádne som s VŠ buď prekvalifikovaná alebo podkvalifikovaná na prácu asistentky. Nepripúšťam si, že by to mohlo byť mojím slovanským výzorom, keď mi napíšu, že bohužiaľ dali prednosť inému uchádzačovi (často aj po pol roku, keď som aj zabudla, že som niečo posielala). Jedna nemenovaná personálka mi napísala, že majú záujem o osobný kontakt so mnou, lebo našli moje CV. Dohodli sme rande, vymenili pár liebesbriefov, dokonca som sa aj učesala, ale presne som vedela o čom to bude. Som vytrénovaná z Prahy, kde personálky boli dobré na dve veci a sighseeing po meste. Vyplnila som asi 24 dotazníkov s vecami, ktoré sú v mojom CVčku aby mi árijec povedal, že nemajú to, čo hľadám, lebo robia samé inžinierske veci. To som už nevydržala a spýtala sa, že načo ma tam vôbec pozvali, keď mali moje CV a popis toho, čo hľadám. Povedať, že nič nemajú, môžu aj emailom. Povedal mi, totálne k veci, že si mám dať inú fotku na CV lebo jemu sa nepáči. Na tú fotku s Bundestagom v pozadí mi nikto kurva siahať nebude. Má vždy úspech a podľa mňa aj vďaka nej som si vždy našla prácu. V Nemecku sa pri pohľade na ňu tetelia blahom.
Árijec mi ako po ONS povedal, že "zavolá" a ja som povedala, že sa "budem tešiť". Myslím, že sme obaja pochopili tú iróniu.
Inak sa mu moja práca zdala strašne zaujimavá. Ja by som si radšej pichla drôtom do zadku, ale dobre. Rozhodla som sa, že sa budem hlásiť na akúkoľvek blbosť už len z princípu, aby som im zahltila schránky a potom ešte budem posielať doplňujúce otázky ako napr. že prečo ma nevybrali, aké boli kritériá a podobne. Prisahám, že skončím v blockliste každej personálky.

Ako vidím Štutgart

Keďže už 3 roky žijem v Stuttgarte, myslím, že viem povedať prečo ako veľmi toto mesto neznášam. Ako veľmi by som šla preč. Ale doprdele aj s ich pulzujúcou ekonomikou, vysokou spotrebou a zadkami vyvážajúcimi sa v autách, kde Porsche je víkendovka. Preplácajú si nájmy, v bytoch, ktoré majú štandart ako u nás intráková izba za cenu celého intráku a kávu za 3,5€ ale všetko im príde drahé aj keď to platia dobrovoľne a môžu si za to sami.

 Sú určité veci, ktoré proste platia 100%.

Nájsť si jednoizbák v stredne dobrej lokalite do 500€?

Existuje rodený Šváb, ktorý ženu sám osloví v bare?

Aspoň ja som takého nestretla :-) Ale na nete majú plnú hubu, ako by človeka zbalili.

Ak zle odbočíte v parku Bärenseen :-)

Keď sa snažíte skamarádiť so Švábom. Reaguje asi takto. Teda ak ste z Ostblocku.

Ak niekto povie, že našiel bar, kde sú lacné drinky - pod 5€

Ak niekomu poviete, že si chcete nechať urobiť v byte internet do týždňa

Keď čakáte na údržbára a dúfate, že príde na čas

 Keď sa chcete ísť kúpať na jedno z okolitých kúpalísk

Keď sa snažíte dostať domov nočným autobusom

Keď ste si spomenuli, že ste zabudli odhádzať sneh na chodníku pred barákom pri Kehrwoche a zistíte, že 70ročná babička v baráku vám urobí so života peklo.

Ak si chcete nakúpiť v nedeľu a zistíte, že je všetko zatvorené

Keď kvôli stavbe budovy, ktorá sa nikdy nedostavia zavrú niekoľko dobrých klubov

Schwäbisch party

Tak som sa po viac ako 2,5 roku dostala na pravú švábsku párty. A aspoň viem, že som doteraz o nič neprišla. Schatzi ma vzal do Esslingenu, čo je inak krásne stredoveké mesto, na narodeninovú párty  nejakého známeho z jeho dediny, kde boli aj iní ľudia, ktorých poznal zbežne. Oslávenec nám otvoril úplne na šrot a pozdravil nás tak, že nás objal, čo bolo mimochodom za celý večer to najmilšie gesto, aj keď si to on nepamätal. V podstate to bola strašná nuda. Všetci sedeli vedľa seba, ale takmer nikto sa s nikým nebavil. Asi najzaujímavejšie na tomto sociologickom experimente pre mňa bolo to, že aj keď niekto oslovil môjho boyfrienda štýlom "čau, ako sa máš?" tak mňa stojacu vedľa ignorovali. Buď som sa musela predstaviť sama alebo ma musel predstaviť on. Nikto sa ma sám od seba nespýtal ako sa volám alebo kto som.
Čo je treba o Šváboch vedieť je to, že neukazujú žiadne emócie (ok, iba negatívne, keď sú naštvaní na to, že je niečo drahé) a sú vždy slušní aj keď vami pohŕdajú. A ak ešte prídete s osteuropa prízvukom tak ste odpísaní hneď. Aj keď akceptovať vás nebudú aj keď ste z Hessenska. A s neukazovaním emócií súvisí aj bozkávanie. Boyfriend ma upozornil, že ak sa budeme bozkávať (čo sa tak robí, keď ste s osobou, ktorú máte radi) budú mať ľudia blbé kecy:-) A tak sa aj stalo. A to sme sa iba bozkávali a ja som ho občas chytila za zadok(verte mi, vy by ste to urobili tiež) a boli sme v miestnosti, kde nebol nikto iný a už sme počuli ohováranie. True story. Prišlo mi to roztomilé, cítila som sa ako na strednej skole. Jemu to vtipné neprišlo, hanbil sa aj za nich. Rozhodla som sa, že im dáme dôvod na blbé kecy a myslím, že tým pádom je aj môj boyfriend spoločensky odpísaný na dedine.
Za celý večer ma nikto neoslovil a to ani keď som stála sama v strede kuchyne. Ženy ma odpísali hneď, chvalabohu som si neobliekla šaty, ktoré som chcela, lebo som sa bála, že budem vyzerať ako socka. Ale ak by som ich mala, bola by som titulovaná za štetku. Popri ich asexuálnych outfitoch z Espritu a S.Oliveru - tzv. športová elegancia by vynikala aj predavačka z Lidlu.
Obligátne otázky či rozumiem všetko po nemecky. Podobne ako si Taliani myslia, že keď na vás budú hovoriť pomaly a nahlas, tak všetko pochopíte. Problém nie je v tom, že nerozumiem nemecky. Rozumiem perfektne. Ja nerozumiem tomuto sedláckemu dialektu tu a akurát to ničí moju hochdeutsch.
Na párty bolo asi 5 párikov,  čo som zistila až neskor, lebo tieto páry sa ani neobjímali a ani nebozkávali a ani inak si neprejavovali náklonnosť. Toto môže byť veľmi nebezpečné. Môže sa stať, že budete s niekým flirtovať, pretože si budete myslieť, že je single a dostanete od jeho ženy, ktorá sa vynorí spoza stola s jednohubkami, do držky.
Inak oslávenec chcel aby ako darček ľudia doniesli peniaze alebo alkohol. Nedoniesli väčšinou nič. Všetko, čo stojí peniaze, je u Švábov no go. Ja som tiež nepriniesla nič. Ale ja som socka z východu, ja si to môžem dovoliť. Odo mňa sa to očakáva, aj auto môžem ukradnúť. Niektorí ľudia si schovávali alkohol, aby im ho nevypili iní.

Anyway... videli sme jeden pokus o flirtovanie, keď muž chytil pri rozhovore ženu za rameno a darling poznamenal, že tak o dva roky z toho niečo bude, ak sa neodsťahuje jeden z nich:-) Fakt nechápem ako sa rozmnožujú.

A klikať hore nad článkom na myspace player. Je to song od darlinga, takže sharujte na facebooku, aj song v clánku na youtube:-)

Parov Stelar Band

Parov Stelar Band swinged the house tonight. Takto v skratke. Bola to výborná show. Vypredaná hala, 1500 ľudí a aj keď živá kapela hrala len okolo 90 minút, stálo to za to.
Rakúsky hudobník Parov Stelar (v skutočnosti Markus Fuederer) je jeden z mála známych Rakúšanov. Priznajme si, koho okrem Hitlera, Nataschi Kampusch a Josepha Fritzla poznáme?

Prvú hodinu beži swingový DJ set, ktorý dostal ľudí do nálady a potom ako sa na muzikantov patrí, s meškaním prišla kapela a charizmatická speváčka Cleo Panter v štýlovom outfite.

Ja som predtým vôbec nevedela, že vydali 9 albumov u svojej vlastnej značky Etage Noir recordings. Zaregistrovala som až posledný The Princess a ten je peckový. Už len publikum človeka dostane do nálady. Kopa mladých chlapov poobliekaných v oblekoch, klobúkoch, bielych košeliach, trakoch, motýlikoch alebo bekovkách.

Zahrali niekoľko nových skladieb, ale začali tým, čo poznal každý a každý sa hneď chytil na Sallys dance, Mojo gang, Invisible girl, Nobodys fool a hlavne Catgroove, ktorý naživo znie ešte lepšie. Saxofonista Max the Sax sa predviedol. A aj keď majú v repertoári aj balady, presne vedeli, prečo tam ľudia prišli, takže hrali tak, že človek nedokázal postáť na mieste. A to už je čo povedať, keď to nedokážu ani Nemci. Jediná škoda, že nehrali Silent Shuffle.

Ak budete mať možnosť ísť na koncert, tak to využite. Zmiešať takto perfektne elektro a swing sa len tak nevidí.

Cupcake story

Tento týždeň som oslávila narodeniny. A ešte stále som relatívne mladá a mám dobrú genetiku, pretože mi všetci tipujú asi o 3 roky menej ako mám a preto sa pri tých tipoch musím trápne červenať, ale to mi ide celkom dobre, pretože sa mi veľmi prekrvujú líca a stačí, keď sa rýchlejšie pohnem a vyzerám ako Marfa z Mrazíka. Ešte sa samozrejme musím smiať pri rádoby vtipoch kolegov, že lepšie to už nebude, už nebudem mladšia a bla bla. Narodeniny som oslávila divokou párty v ktorej figurovalo skartovanie starých dokumentov a dorábanie nedokončených vecí za celý polrok. Bolo to skoro také uletené ako konferencia, kde sa má šéf začal v strede prednášky pri ktorej som hýbala powerpoint slidami pýtať, prečo je na nejakém letáku, ktorý som ani nevidela, nefunkčný QR code a že to by sa nemalo stávať. Mala som 100 chutí zapichnúť mu presenter do oka a napchať mu ten leták do úst, ale prešla som to decentným ignorovaním a popri tom som ho prebodla pohľadom studeným ako žemla v big macu stojacim 10 min na pulte.

Inak skutočná vianočná párty bola vo výskumnom ústave, kde sme počúvali prednášku o organe a potom na organ v miestnosti veľkej zhruba ako moja internátna kúpeľna hral 7 songov, ktoré zneli úplne rovnako. How low can you go?

Som si zablahoželala a sama som si kúpila darčeky. Asi mám muffin fázu, pretože som zistila, že mám nejakú cupcake a muffin veci (btw ani neviem aký je medzi tým rozdiel).

Rozkošnú dózu na neviem čo, ktorú používam na šminky, ktoré nepoužívam:-)

A odkedy som bola raz na obede v reštaurácii, ktorá je ako z 50tych rokov v USA, tak som totálne ujíždela na ich dávkovači na mydlo a dnes sa mi ho konečne podarilo nájsť. Voila - tu je. Originál:

www.flamingstar.eu

A tu je môôôôôôj. Absolútne sa mi nehodí do mojej neladiacej kúpeľne ale WTF. Je rozkošnýýýýýý. A myslím, že si doprajem lístok na koncert Parov Stelar.
NO tak na takéto kok... míňam peniaze. Fakt by som si mala nájsť hobby.

No to je zatiaľ maximu, čo sa deje. Šéfka vypadne na budúci týždeň, takže vtedy budem max. neefektívna a v piatok letím domovvvvvvv. A vôbec neviem, čo to do nej vošlo, ale prihlásila ma na firemný beh na 7km!!!! Mňa, čo umiera pri behu na záchod.

Kúpim si ešte mačkažáky ako toto

zdroj: http://www.rockabilly-rules.com

zdroj: http://www.allthingscupcake.com

Deň blbec

No dnes deň blbec. To som cítila už ráno, keď sa mi spravil jebák na podbrade. Teda nie na brade, kde sa ho viete zbavit, ale na podbrade, ked viete že je, ale neviete sa k nemu dostať. Ale čo už, aj pri nonstop škrabaní som išla do práce.
Ako správna nemecká firma sme strašne ekologickí a objednávame iba sklenené fľaše a nie PET( to robíme hlavne preto, aby si moji kolegovia uľavili svedomiu, že si všetci vyvážajú zadky v autách, v ktorých jazdia zásadne sami a v rodine ich majú 3). Sklenené fľaše majú kovové viečka, ktoré sú tak fajnové, že sa na nich dá porezať, čo sa mi samozrejme podarilo. Šla som do našej skrinky, kde má byť prvá pomoc a je tam s prepáčením gulové a potom som ešte jednou rukou zdvihala telefón, aby som nezasvinila všetko okolo, hlavne náš praktický biely stol.
Dobrá vec je, že v skrinke prvej pomoci, ktorá ale ešte pamätá Helmuta Kohla, bolo aspon niečo. Pribehla som za kolegyňou, aby mi odstrihla leukoplast. No a tá mi potom povedala, že vďaka mne vidí, že nechce byť matkou, pretože nevie rýchlo reagovať ani pri mne (som mala pocit, že vykrvácam) nieto ešte pri vlastnom decku.
Inak náš telefón je pokazený, stále zvoní a na druhej strane niekto niečo chce. Myslím, že to bude nejaký omyl.
Dnes som išla na obed do mojej obľúbenej čínskej reštaurácie, kde sa dá najesť za 4e a povedala som, že si dáme s kolegyňou číslo 40 a 17 (inak musím pozrieť, aké jedlo je číslo 69) a čašník z toho vydedukoval 14 a 16 a keď nám to priniesol, nevyzeralo to vôbec lákavo. Vyzeralo to, ako keby to už niekto pred nami zjedol (niečo ako bryndzové halušky, národovci prepáčia). No a kým nám priniesli nové porcie, ubehla obedná pauza, zostali sme hladné a išli sme preč. Ale nezaplatili sme colu - Muhahaaaa - evil Sascha.To sú moje malé pomsty, ako keď som rozbila okno v sushi reštike. Ale to bolo omylom.
Plus, naša sekretárka je chorá. Sekretárka je vždy chorá, hlavne vtedy, keď treba pracovať. A ja som prišla po dovolenke (ach Bretóoooonsko) a chcela som sa easy peasy aklimatizovať kecaním o dovči a prekladaním papierov z jednej poličky do druhej, ale chyba lávky. A ako človek s VS titulom sa musím venovať vysoko kvalifikovaným veciam ako objednávaniu kartónov mlieka, vyberaniu karty k narodeninám a podobne. Bezvýznamné veci ako reporting, žiadosť o referát európskych poslancov, príprava konferencie v Bruseli alebo správa firemného fcb accountu  (ano, chcem sa chváliť, čo vsetko robím ja, pche) sa robia medzi pauzou na kávu a vyplakávaním nad tým, aký chaos by bez sekretárky nastal. Tá mi mimochodom volá 3x denne s dramatickým sopľovým hlasom, aby sa spýtala, či som urobila všetko tak, ako chce. A tým chce naznačiť, že si nikdy nedá pauzu a číta emaily aj doma. Tiež by som chcela byť podobná a vedieť sa nadchnúť pre takú bezvýznamnú prácu.
Normálne som sa dnes tešila na moju magnetickú rezonanciu. Nikdy som ju nemala a príde mi to dosť cool. Ako Star trek alebo niečo podobné. A aj to bolo cool, len mi púšťali príliš klasickej hudby. ale bol to nejaký divný mix, ako keby to bola Frankensteinova symfónia. Niekedy bolo hučanie stroja lepšie ako hudba. Ja som totiž kultúrny barbar a klasika ma nebaví, na to budem mať čas, keď budem stará. Znesiem iba Vltavu a aj to asi prvú minútu. Moji milí fanúšikovia, som v poriadku. Našli mi.... nič. Iba zistili, že mám zanesené nosné dutiny. To sa môžu nemeckí daňoví poplatníci tešiť. Môj život je teda riadne smutný, keď maximum dňa je porezanie sa. Niečo ako v Americkej kráse, keď si hlavný hrdina ráno v sprche zamasturboval a potom to išlo celý deň dolu vodou.
Včera sa skončilo legendárne nemecké leto, ktoré je známe tým, že je asi 22 stupňov, dusno a trvá to 3 dni a potom 2 dni prší. Bol jediný teplý den a ja som ho strávili preberaním kravín archívu v našej pivnici. Natascha Kampusch style.


Lykke Li // I Follow Rivers (The Magician Remix)

 Tip na film. Kto chce kopu smutnej romantiky, nech si pozrie Birdsong. Ja som pri tom revala jak malá. A hlavný hrdina je tak antisexy, až je bangable.

Výmena prístroja

Skončil hokej a ja že konečne sa bude dať baviť s ľuďmi o inom ako o športe. Teda s ľuďmi na Slovensku. V Nemecku bol hokej každému totálne šumák. Ale ono eeee, začal futbal. To je v Nemecku niečo ako u nás Silvester. Všetci sú hluční a preukazujú emócie. Na Nemcov nevídané. Normálne neplatí, že Ordnung, Disziplin und Sauberkeit. Fakt aj dózu odhodia a nevrátia ju, aby dostali zálohu. A keďže im to ide fakt dobre (lebo Robben hrá teraz za Holandsko, hehe), tak sa môžu vykričať. Keď včera porazili Dánsko, nastúpili vuvuzely a ak by boli vuvuzely v roku 1939, určite by na nich trúbili po ohlásení útoku na Poľsko. A potom sa dejú aj veci nepríjemné, ako napr. že je načúrané vo výťahu. Na Hlaváku v Prahe by ma to nepobúrilo, ale tu som zostala šokovaná. Určite to ale urobil nejaký cudzinec:-D
Na pár dní teraz prelomia Nemci svoje zvyky.
Ako mi povedal vo vlaku kamarát mojej platonickej lásky (mimochodom dala som inzerát na web) - Nemecko je krajina, kde aj stromčeky rastú v rade (to sme zbadali hneď pri prechode hranice do Bavorska z ČR). Pretože čo? Pretože Ordnung muss sein.
Všetci tu behajú v národných farbách, aj distingvované dámy z kancelárií, aj Turci. Ja fandím mimochodom Čechom. Ako vždycky.
Nemám TV, ale ani som ho nepotrebovala, aby som zistila, že Nemci dali gól. Kričia tu susedia a nikto sa nesťažuje a nevolá políciu. Potom si do polnoci (nie dlhšie) vytrubujú na svojich VW Polo a Golf a malých bávach.
A keďže sa všetci sústredia na futbal, práca ide trochu bokom. A aj osobný život. Moja chladnička sa pokazila. Dostala emotívny melodramatický výlev a vyzerá, že sa už nebude dať opraviť. Pretože ju málo ľutujem a mám požiadavky. Holt, nejak neberiem autistickú poruchu prístroja ako poľahčujúcu okolnosť, ale ako znak mierne blbosti, ktorá neospravedlňuje. Nechápete? Nevadí. Rada hovorím v inotajoch. Chladnička sa kazí v pravidelných intervaloch každý mesiac a trochu mi to lezie na mozog. Preto:

 Bude proste načase vymeniť prístroj. Tieto prístroje sa ale ťažko zháňajú. A ak sa aj nejaký nájde, nastupuje test kompatibility. Najkazovejšie modely sú inak okolo doby 30rokov.

 Dovolenka na Indiu stále neschválená, ale už sa idem dať očkovať, takže jupí. A keď to nevyjde, aspoň sa nenakazím žltačkou v MHD.

Update: bola som u lekára (je to Slovák, haha) na zaočkovanie. Samozrejme to posral, zaočkoval ma proti tetanu (ktorý mám) a týfusu (ktorý nemám) a nedal mi hepatitídu. Ale keďže je Nemecko fajn, zaplatí mi to Krankenkasse, len si vybrať termín.

Osudové stretnutia

Tak neviem čo je to za týždeň. Šéfovia sa vrátili, takže leháro skončilo. Ale zase, pokiaľ je futbal, tak je to správne locker. Síce je moja šéfka Angličanka, tak uvidíme, pokiaľ jej to vydrží, lebo tak ako vždy nakopú Nemci Anglánom prdel podľa mňa. A Nemcom sa pri tom futbale tu občas zdvíha pravá ruka hore. Holt to majú v krvi - Ordnung muss sein.
Užila som si predĺžený víkend v Stovežatej, plný piva a kultúry, teraz fakt, bola dlhá noc múzeí, tak sme si vystáli fronty ako v Sovietskom zväze na mäso a tvárili sme sa, že nie sme kultúrni burani (krásne nemecké slovo Kulturbanause) . Aj keď ťažko uveriť ak hrá popri tom toto:

Boli sme v technickej knižnici medzi kockami, ktoré nás verejne ponížili tým, že komentovali sexuálny život ľudí okolo, pretože sami žiaden nemajú. Keď som videla chlpatý chrbát študentíka, ktorý pred nami robil pokusy s tekutým dusíkom, povedala som si, že je hádam ešte aj panic. Ale bola sranda, bolo to celé ako v Big Bang Theory. Fyzici robili joky, ktoré nikto nechápal, smiali sa iba oni:-D
Plavila som sa na lodičkách, skoro sme sa síce zj....li zo splavu, pretože bójky sú pre nás vec absolútne irelevantná. Ale konečne som mala socializovanie a nie ako tu v Stuttgarte.

Cesta z Prahy vo vlastivednom vlaku bola vtipná. Ako začal futbal, polovica Bavorska sa presunula chlastať do Prahy a v nedeľu išli týmto vlakom, ktorý ide asi 5 hodín (bus ani nie 4) naspäť do vidlákovov typu Furth alebo Schwandorf. V kupéčku si ku mne sadol starší pán a dvaja mladí Nemci (jeden extrémne prcavý). Dedo do mňa hustil nonstop a potom povedal, že mám nádhernú postavu a chce si ma odfotiť. Keďže som presvedčená, že starí ľudia nemajú čo mať sexualitu, kategoricky som odmietla. Ale aspoň predomnou nemasturboval, čo som už tiež zažila.
No a Nemec. Asi boli erupcie na slnku alebo vylučujem nejaké feromóny, ale balil ma jak divý. Teda ako divý Nemec. Tí balia inak. Proste na mňa dve hodiny nenápadne pozeral, potom som sa mu pozrela do očí a spýtala sa ho či mu chutí Kozel(Pivo Kozel, ráno se poser). Povedal, že nie. No a po ďalšej pol hodine ma konečne oslovil. Spýtal sa, aké je dobré české pivo. Potom hodinu nič, musela som sa spýtať čo tam robili. Ale čumel na mňa tak, až som sa pozerala, či zips nemám rozopnutý. No a potom sa konečne rozkecal, stále sa ma pýtal kam idem a ja som iba nadávala na Stuttgart a dostala som odpovede typu: "ak sa ti tam nepáči, príď do Norimbergu", "urob si výlet, ja ťa povodím" alebo "škoda, že už iba hodinu cesty, s tebou je to úžasné". A nič viac, nevypýtal číslo, nespýtal sa na meno, proste nič. A pri vystupovaní som extra čakala pri vlaku a akože sa balila a on prešiel okolo a povedal "Tja, vielleicht sehen wir uns". No nejeblo by jedného z toho? Toto bola moja summer love affair. Ale kto pozná Nemcov vie, že je to úplne výbuch vášne na ich strane. Aj tak si myslím, že nemeckí chlapi sú buď teplí alebo nenávidia ženy.
Svojím Hurá Systémom som sa prihlásila na nejaký youth festival v Indii s tým, že ma aj tak nevyberú, aby mi hradili ubytko a jedlo. No a motyka vystrelila (to viete, my štipendijní nomádi máme už svoje triky). Tak musím v práci opatrne povedať, že mám v úmysle ich v septembri osrať.

A geniálne video o chlapoch:

Predĺžený víkend

V poslednej dobe som strašne spustla (vyzerám ako Iveta Bartošová po svojom 15 comebacku), spávam zle, dlho a všetko mám na háku. Ani toaleťák nemením (používam, to áno) a mám tam prázdnu rolku asi týždeň.
Ale okolie hovorí, že pôsobím sebavedomo. Tak je vlastne fajn, že mám úplne v paži, keď sa teamliderka, lenivá ako švola začne nervovať a zistí, že ten email, ktorý zmazala od šéfa asi obsahoval niečo dôležité a musí to byť hotové do hodiny a v telefóne mi tvrdí, že sme to mali urobiť my. Aj tak som vďaka jej retardovanosti niečo pokašľala a budem si to musieť vyžrať na budúci týždeň. A preto jej darujem moju maximálnu ignoranciu. Úprimná k nej nebudem. Keď som úprimná, ľudia plačú.
V Deutschlande zase oslavujeme zajtra svátek kresťanský a ja ako neznaboh sa prispôsobím. Pretože my neznabohovia sme veľmi tolerantní a využívame všetky sviatky. Idem sa konečne socializovať do Prahy za mojimi po mojej rodine najdrahšími kamarátmi, ktorí mi dokazujú, že romantika nevymrela a že ma má stále niekto rád. A to vždy, bez toho aby sa musel rozmýšľať, či ma chce vidieť, že vidieť sa viac ako 2x za istý čas je veľa alebo nenapísať mi email je ok.

Kedže mám stále krásne dva týždne, lebo šéfka je preč, mohla som sa dnes sústrediť na catfight na recepcii. No a vtedy sa cítim nejak takto.

Vždy sa hádajú sekretárka a bývalá sekretárka, ktorá už v podstate nič nerobí, ale keďže je u nás asi 10 rokov, nikto je nevyhodí, pretože vedia, že je nezamestnateľná. Je proste veľmi sympatická, neholí sa nikde a oblieka si sukne a tričká bez rukávov. Proste ladylike. Chová kozy, ktorých fotky si dávala na skriňu v kancli a potom som sa pýtala, ako sa má to kozliatko na fotke. Vždy povedala, že je už mŕtve, lebo ho zabila a dala do konzervy. A na stoličke sedela na kožušine z tejto mŕtvej kozy. Rozdiel v tých chlpoch nevidím, ale tá kožušina svrbí, keď na nej sedím. Na sekretárke som ešte nesedela, možno svrbí aj tá.
Teraz sa každopádne háda s malým Hitlerom o tom, prečo položila letáky na stolík vľavo a nie na poličku vpravo.
Samozrejme si vždy vykajú, aj keď sa neznášajú, ale neznášajú sa veľmi oficiálne. A potom plačú každá v inej miestnosti, čo mi nevadí. Vadí mi, že malý Hitler potom prepája telefón ku mne, pretože ako vieme, keď plačeme, ťažko rozprávame do telefónu. A keď má ešte hovoriť anglicky so šialenou výslovnosťou typu "senjk júúúú, I zont nou ifs his in da ofis" tak je to utrepenie pre obe strany. A proste ma serú, lebo sa ma pýtajú veci typu "ako sa plní mydlo na pánskych hajzloch". To sa mi ten diplom fakt zišiel.
Inak mám pocit, že mám pokazený telefón v práci. Stále zvoní...

Ako správna bloggerka by som mala teraz napísať ako budem tráviť víkend, dať fotky outfitov, nezáživné fotky krajiniek a fotky jedla, ktoré som zjedla a písať, ako sa teším na výlet s miláčikom. Keďže je chlap ďaleko alebo na mňa serie, nič také nebude. Idem sa zabaviť, ponadávať a piť. Lebo som sa zase presvedčila, že normálni chlapi neexistujú a sú to proste uzlíky komplexov.

A konečne plánujem dovolenku. Ideme s kamarátkou do country of weak, cheese eating surrender monkees. Áno hádate správne, ideme do Francúzska.

Ak sa tam nezamilujeme a nezostaneme, urobím aj cestovateľský post.

Taký civilizovaný, bez nadávok, s fotkami čajok a lázenských švihákov z Bretónska.
Uvidíme ako ďaleko sa dostane s frázami Voulez Vous Coucher Avec Moi alebo Omelette du fromage a Mon Cherri.

I don't wanna work today

Zas ppc obdobie. Čo deň, to perla z úst mojich nadriadených a aj seberovných. Aj keď sa všetci tvária, že nejaká vertikálna hierarchia u nás nefunguje.
Mala som dva najkrajšie dni v práci hádam za celý rok. Kolegyňa, ktorú mám strašne rada, ale je to mierne rozrušená psychická troska, ktorej celá existencia spočíva v tom, že sa ľutuje, že nikoho nemá a že je už stará a bojí sa, že zostane sama, ale nerobí ani minimum preto, aby vôbec niekoho spoznala, išla na dovolenku. A šéfová ochorela. To je udalosť, pretože je niečo ako Terminátor, Robocop a Macgyver dohomady, vždy sa postaví a funguje ďalej. Po jednom záchvate kašľa, keď som mala pocit, že vypľuje svoje pľúca ako facehuggera, sa rozhodla, že tato to nejde a  zostala dva dni doma. Ale aby som sa netešila, nepovedala mi to dopredu.
 A zrazu som bola sama v kancelárii. Až som sa zľakla, ze si môžem robiť čo chcem a ako chcem. Samozrejme, v piatok pred odchodom nezabudla kolegyňa urobiť paniku, že nevie, ako to zvládneme bez nej, že chvalabohu, že tam nie som sama, ale že je aj šéfka ešte tam, lebo iba so mnou by to nešlo(mám rada takéto nenápadné naznačovania, že mi niekto neverí). A čuduj sa svete, išlo to. Všetko sa podarilo, letáky išli do tlače, catering a technika zabezpečená, pokecala som s grafikom úplne bez stresu a všetko ide.
Neviem, ako je to u vás, ale u mna v práci má aj podržtaska pocit, že je nenahraditeľná a že bez nej padne firma, hlavne, keď neuloží letáky, ktorých platnosť konci o týždeň na štvrtú poličku zdola vľavo. Dôležit(á)ý ako hovno na chodníku. Je to síce šovinistické, ale mám pocit, že priamo úmerne s počtom žien v kancli stúpa jebnutosť na pracovisku. Už dlhšie lobujem za to, aby ďalší kolega bol muž. Nielen preto, že by to vyrovnalo hormóny a mal by mi kto pomôcť s vláčením ťažkých vecí, ale hlavne by sme sa nezaoberali toľkými kravinami.

Keďže všetci vo firme musia robiť úlohy, ktoré ich nebavia, je predsa len ľahšie ich dať niekomu nižšie postavenému. Podo mnou je už nižšia iba turecké upratovačka, ale tá je outsorcovaná, takže sa to nepočíta. Milujem, keď sa mi svoje shitné úlohy snažia posunúť spôsobom, aby som mala pocit, že je to vlastne dôležité  a významné. Neviem, či vyzerám ako postihnutá, ale akosi im nedokážem uveriť, že keď sedím 11 hodín nad nejakou pdf verziu letáku, ktorý vymýšľal ani neviem kto a vyzerá hrozne od začiatku do konca. A keď mám nejaký problém, ako napr. že ministerstvo chce niečo v utorok, aj keď je to možné dodať až v stredu, tak namiesto toho, aby mi v robote povedali, čo mám robiť, keďže sú ostrieľaní, povedia vetu, pri ktorej sa mi otvára nožík vo vrecku: "skús porozmýšlať čo by si spravila". V preklade - neser ma, neotravuj, ja mám dôležitejšie veci. Rozhodnutá som už od začiatku, ale dve  hodiny počkám, aby mal dotyčný pocit, že som si dala prácu s jeho nonsens požiadavkom a potom poviem to, čo som vymyslela už ráno, teda že, keď to nejde, tak to nejde (zdravím Zdenku Prednú). A dostane sa mi odpovede, že prečo som sa rozhodla tak, správne je rozhodnú sa naopak.
Dnes mi zase podšéfová s materinským pohľadom mudrovala, ako ten posledný email, čo sme poslali ministerstvu nebol zlý, ale ona by ho napísala inak, že musíme dávať pozor na voľbu slov, aby sa ministerstvo neurazilo. A samozrejme potom prišla jej mantra "sprich mit mir". Má stále potrebu, aby som sa s ňu bavila. Keď to urobím a poviem, že máme problém a musíme ho vyriešite, povie, že nie je babysitter a mám to urobiť sama. Odpor bol zbytočný, tak som si ju vypočula. No a na konci som jej musela povedať krutú pravdu, že som to nepísala ja, ale jej nadriadená, takže sa môže sťažovať u nej. Ach, ten pohľad stál za to. Myslím, že sa cítila ako jedna moja kamarádka, ktorá chodila s frajerom asi 5 rokov. Raz išla s nami na týždenné školenie a frajer (Nemec) jej volal, že má pre ňu prekvapenie a nemôže sa dočkať, kedy jej to oznámi. Ona chudák natešená, že konečne ju požiada o ruku týždeň nespala, vznášala sa takmer. A potom došla domov, on ju nadšene vzal za ruku, odviedol do kuchyne, povedal aby zavrela oči a... ukázal jej novú mikrovlnku. Fail ... Asi takto sklamaná sa dnes cítila podšéfová. Ale ja som si to nemohla vychutnať 100%, pretože som periférne videla strechu na ktorej si to rozdávali 3 holuby a ja som si spomenula na blog od Lexy na túto tému. Ach Fruehlingsgefuehle.
Tak kurva fix, nepýtaj sa ma, ako to mám urobiť, ak chceš, aby som to urobila ako ty chceš.
Ušetríme si kopu stresu a trápnych rozhovorov, ak dostanem všetky potrebné informácie na začiatku. Nie som žiadna Laborrate a neviem čítať myšlienky. Ako povedal kamarát na pohovore do veľkej firmy - "toto nie je Hádaj na čo myslím". Teraz sa trochu cítim ako chlap vo vzťahu, ktorý tiež nechápe, že prečo je žena nasraná, keď hovorí, že nie je.
V práci docielia akurát to, že zase posielam životopisy ako divá. A počítam hodiny do zajtra, keď tu ako správni kresťania oslavujú zase nejaký zbytočný sviatok a ja vypadnem...

Info pre dnešný deň - dala som si 20km na bicykli a potom zjedla krabicu praliniek. 

Akosi nevidím zmysel:-D

Mám sval

Dnes sa stala super vec. Po výbornom dni plnom rečí, čo ma nezaujímajú, pozvaniu na pohovor na môj dream job, ktorý je bezpredmetný, pretože som dnes podpísala zmluvu zase na rok tu u Švábov v Stuttgarte (ako mi raz povedal jeden autista - je tu veľa Švábov, treba deratizovať) som si objavila ... sval. Na nohe. Na mojom tele je niekoľko svalov, o ktorých viem. Niektoré som si chytala ako jazyk a niektoré nie, ako srdce. Akože je reálna šanca, že nebudem stále taká tvarohová. Trápenie v posilke sa vypláca. Nasratá sa tam vybehám, keď ma niečo naštve. V poslednej dobe všetko, hlavne muži. Alebo lepšie povedané karikatúry mužov. No čo už, nie každý môže očakávať, že dospelí ľudia sa budú chovať ako ich veku prináleží. Forever young, mentálne retarded. Takže psychicky nevyrovnaným osobám ďakujem za to, že je môj zadok o pár cm menší.
 A ak by to niekoho zaujímalo, po rozhovore so šéfom som bola rovnako mimo ako predtým. Mi povedal, že je strááášne spokojný a nechce o mňa prísť a keď som povedala, že chcem vyšší plat, šarmantne ma vyfuckoval, že možno raz, v budúcnosti. V Nemecku to znamená o 10 rokov a keď budem rodený Nemec (pokiaľ možno blond und blauaugig).

Písať blogy v noci je hlúposť. Som hladná, keďže som zjedla večer len hrach. A vyzerá to, že padne za obeť celá after eight a výkon z posilky je v ťahu. Musím si nájsť niekoho, kto ma naštve. Aby ma to motivovalo.

A dnes som mega produktívne pracovala. Našla som repráky, napojilo youtube a ignorovala telefón. Zmluvu už mám, tak čo. Momentálne si púšťam toto. Slovenské, ale nevyzerá to ako z vidlákova, dokonca ani klip nie je ako z roku 1995. A je to jedna z mála vecí, ktoré mi youtube povolí v Nemecku, lebo tu vraj rešpektujú autorské práva, či tak nejak.

Pozor na to, čo si želáte. Mohlo by sa to splniť iba sčasti

Niečo som si priala a prišlo to celkom rýchlo. Ale nabudúce si musím niečo priať detailnejšie, pretože to skonči fiaskom. Priala som si, aby som v práci mohla cestovať, niekam na služobnú cestu. A ejhle, je to tu. Niečo som tušila, keď som od šéfky z kancelárie počula otrávené: "ale to nie, tam ísť nechcem". To som už vedela, že som vyhrala povestný jackpot. O niekoľko dní mi šéfka pri odchode na obed povedala, že je možné, že pôjdem v marci na jednu konferenciu. Koná sa v dedine, ktorú som ani nevedela nájsť na mape. Dúfala som, že to nebude v istý deň, pretože vtedy máme kongres v Stuttgarte, ktorý má veľmi zaujímavú tému a dosť som sa naň tešila. Kvôli referentom a aj cateringu, pretože som extra objednávala krevetové špízy a čokoládovú penu a teraz nič z toho:-D.
 
Pre mňa "je možné, že pôjdem" znamená, že mi v práci povedia, či tam teda idem alebo nie. No začali mi chodiť emialy od organizátorky, že kedy sa konečne zahlásim a že mi rezervovala hotel. No keďže som to musela prediskutovať so šéfovou, poslala som jej email. Je projektový manager a znakom projektového managera, aj keď managuje iba sám seba, je to, že je strašne busy. Preto mojej šéfovej posielam maily, aj keď sedí vzdušnou čiarou asi 2,5 metra odo mňa.
Dlho sa nič nedialo a potom prišla odpoveď - "myslela som, že je to dohodnuté, ideš."

A potom prišla služobne staršia kolegyňa a s vážnou tvárou (Georg Bush pri ohlásení útoku na Dvojičky bol hadr oproti nej) mi povedala, že sa o tom porozprávame, keď bude čas, pretože budem RE-PRE-ZEN-TO-VAŤ. Keď to povedala, znelo to ako nejaké zaklínadlo z Harryho Pottera. Neviem síce kde a čo budem reprezentovať, pretože mám pocit, ako som si pozerala miesto, že budeme mať akurát preteky v jazde na traktore, ale nechám sa prekvapiť.
Kariérne postupujem veľmi rýchlo. Už nielen že robím veci, ktoré nikto robiť nechce, teraz aj cestujem na miesta, kam nikto ísť nechce:-D Ale preháňam. Celkom sa teším, že vypadnem z kancelárie.A aby som uviedla na správnu mieru ešte jednu vec. Moja šéfka je fakt zlatá osoba. Asi najlepšia nadriadená, akú som mala. Len pre ňu nie je NIE odpoveď.

A aspoň som mala dôvod zaobstarať si nové šaty.

zdroj: flamingstar.eu

Spĺňajú všetko, čo na šatách hľadám. To znamená, že majú dĺžku do kolien, strih, ktorý lichotí postave a nie je obtiahnutý a majú rukávy. 

No a keďže mám reprezentovať, urobím to štýlovo. Nezabudnem ani na detaily.

zdroj: www.spartoo.de

???

Niečo sa v práci chystá. Keďže sa mám čochvíľa rozhodnúť, či zostanem na mojej pozícii alebo pôjdem o dúm dál. Snažím sa nájsť si prácu v Berlíne alebo v Prahe, ale akosi nič nevychádza. Takže žiadne "o dúm dál". Šéfová sa ma stále pýta ako som sa rozhodla a či som spokojná. A keďže rozhodnutie stále posúvam, vytiahla vyšší kaliber. Keď som v piatok ako posledná sedela v práci, prišla šéfová mojej šéfovej a začala sa ma pýtať, ako sa cítim v Stuttgarte, či tu mám kamarátov a či mám čo robiť cez víkendy. Po roku a pol skoro:-D Potom mi ešte porozprávala príbeh ich francúzskej kolegyne v mojom veku, ktorá sa v Stuttgarte nevedela zaradiť a vrátila sa do Francúzska, tam si ale nenašla prácu a odišla do Rakúska. Neviem, či mi tým chcela naznačiť, že mám ísť do Rakúska alebo to, že odchod od nich nič nerieši.
Neviem či to bol vhodný moment na takéto otázky, pretože ja som sa akurát vtedy utápala v závisti, že dve kolegyne išli na služobnú cestu do Ríma a ďalšia do Londýna, štvrtá do Budapešti a iba ja drepím v kancli. Mojím cieľom  v práci bolo cestovať. A zatiaľ sa mi podarilo dostať sa akurát do Schwäbisch Gmund, čo za veľký úspech nepovažujem. No uvidíme, čo bude v pondelok. Či si medzi zháňaním referentov, vybavovaní cateringu a analyzovaní, prečo sú vedkyne v Rakúsku podporované viac ako v Litve, nájdem čas na premýšľanie.

A toto je pohľad, ktorý nemám rada. Keď lietadlo odlieta z Viedne do Stuttgartu.
P.S. Aj vy máte pocit, že ak by vypadol internet, svet by sa prepadol do obrovskej efektivity a ľudia by začali naozaj makať namiesto updatovania statusov a klikania refresh, či dostali nový email?


Bye bye Nitra

 zdroj: http://www.slovenska-republika.estranky.sk

 

zdroj: vcd-bw.de

Ako ďalej ... milá práca

 "Upozorňujem, že tento text obsahuje iróniu"

zdroj: http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/d/d2/Peter_Lenk_-_Karriereleiter_01.jpg

Tak nám začal nový rok 2012. A ako každý rok bude predo mnou stáť množstvo výziev a rozhodnutí, ktoré z duše nenávidím. Neznášam už iba to, keď si musím vyberať jedlo na jedálnom lístku, pretože chcem skúšať stále niečo nové a zároveň mám obavy, že mi to nebude chutiť a tak zostanem pri klasike. A takto je to s oblečením, cestovaním a so vzťahmi. Proste nerada riskujem. Čo je nevhodné hlavne preto, že by som strašne túžila napr. podnikať a byť ekonomicky samostatná. Len na to by sa hodil nápad, že v čom. Som humanitne vzdelaný človek a kreativita nie je moja silná stránka. Pokým nevymyslím niečo iné, musím vziať za vďak pracovným ponukám, často úplne bezobsažným a nič nehovoriacim. Tak ako mnoho iných, ani ja nemám presnú predstavu, čo chcem robiť a aj keby som to vedela, nič vhodné by som nenašla. Po práci ale vždy viem, čo robiť nechcem. V Nemecku majú pre týchto nerozhodnutých ľudí, nekvalifikovaných pre dané pozície pekný názov "Quereinsteiger". A ten vyzerá zhruba takto:

zdroj: http://www.diekarriereleiter.de/als-quereinsteiger-zum-traumberuf/

Ešte by sa asi k obrázku hodila bublina: "Je to iba dočasný job".

Aj ja som si vyskúšala prácu v call centre. A dúfam, že sa k nej už nikdy nevrátim. Na druhej strane sa v call centrách zgrupujú ľudia, ktorí túto prácu vidia ako nutné zlo a neberú ju vážne a všetci sú na jednej lodi, takže ja som mala vynikajúci kolektív, v ktorom sme mali veľa spoločného a s niektorými som v kontakte aj po dvoch rokoch.
Ale nebudem klamať. Štúdium politológie ma veľmi bavilo a preto som chcela pracovať niekde, kde by som bola pri zdroji. A ešte skĺbiť to s nemčinou, ktorú mám veľmi rada. A keďže som štipendijný nomád, prihlásila som sa na stáž do Bundestagu (spolu s Erasmom to bola najkrajšia a najlepšia skúsenosť môjho života a stretla som aj Angelu:-D Čo sa týka zamestnania na Slovensku, bolo mi to k ničomu, pretože to firmy buď nepoznali, alebo ma kvôli nemčine stále chceli strkať na pozície heldesku na telefóne - toľko k nariekaniu personáliek v novinách, ako nemajú´uchádzači zahraničné skúsenosti - aj keby mali, bolo by im to v humanitných smeroch na dve veci). Motivačné eseje som zbúchala na kolene v kancelárii v pracovnej dobe. Motivačky celkovo nenávidím. Nemôžem byť úprimná a napísať, že chcem ísť na stáž, pretože mi niekto bude platiť aspoň skromné štipko, budem mať nulovú zodpovednosť a budem chvíľu bývať v nejakom zaujímavom meste, kde by sa mi neskôr mohla naskytnúť možnosť aj zostať pracovať natrvalo.
V normálnom jobe za normálne peniaze, z ktorých sa dá vyžiť, s pracovným týždňom, ktorý rozsahom porušuje zákonník práce iba trochu a s možnosťou vziať si dovolenku bez toho, aby som sa musela pchať do zadku šéfovi a kolegyniam, ktoré automaticky predpokladajú, že keď chodia 10 rokov lyžovať, tak to budú robiť stále a moja dovolenka je iba hoax, pretože ako človek bez manžela a detí som automaticky Untermensch a aj tak som vždy po ruke. A že by sa mohlo jednať o prácu, ktorá je trošku ťažšia ako tá, ktorú by zvládla cvičená opica. No a že bude šéf vedieť moje meno a v zahraničí aj krajinu odkiaľ pochádzam.

Niečo sa mi podarilo a niečo stále nie. Svoju terajšiu prácu som získala úplne normálnym spôsobom - cez pohovor. A dokonca príjemný, s ľudským prístupom. A to som nemusela ani absolvovať 5 kolové assessment centrum na pozíciu nižšej podržtašky. Musela som ale začať hľadať skoro, ešte počas stáže na Ministerstve výskumu Baden-Wuerttemberska. A musela som si zmluvu na celý rok odgrgať polročným praktikom za almužnu, ktorá stačila na izbu bez normálneho kúrenia, iba s elektrickým radiátorom, ktorý bol ale kvôli drahej elektrine zapnutý málo a keď, aj tak nevykúril izbu. Spanie v mikine a para idúca od úst boli každovečerný jav. No a v máji, keď už Slováci nepotrebovali povolenia, mi dali zmluvu. Nemyslím si, že to bolo kvôli mojej výnimočnosti. Skôr preto, že mi môžu platiť menej ako Nemcovi, mám uznaný VŠ titul, čo dobre vyzerá a pri projektoch s Ostblockom sa hodí moja slovenčina resp. čeština. Ale úspech je, že už si nemyslia, že som z Bulharska ale Slovinska. Aj na tom popracujeme. Môj šéf už zmenil úvodnú otázku small talku z : "Tak ako je v Bulharsku?" na "Tak ako je v Bulh...., vo Vašej krajine". Systematicky kolegov uplácam slovenskými syrmi a keramikou. Pomaly sa zaúčam a snažím sa byť stále viac nenahraditeľná. Tak dúfam, že to zanechá dojem.
No mohlo by to byť horšie. Mohla by som byť rovnaká projektová asistentka na Slovensku s platom 600e v hrubom a životnými nákladmi iba o pár eúr nižšími ako tu v Nemecku. Aj keď... na Slovensku by som si asi nemohla dovoliť bývať sama v jednoizbáku. Majiteľ ho chce predať a len tak informatívne som sa spýtala na cenu. Ľudia v Bratislave radi hovoria, aké je to drahé mesto a že platy sú nízke, ale ceny bytov a nájmy podobné ako v Nemecku. Neverte tomu (ceny podobné ako vo východnom Nemecku možno). Môj byt, ktorý má 32 metrov štvorcových, je to panelák zo 70tych rokov, kde musíte nanovo urobiť kúpeľnu a kuchyňu v nič moc štvrti, chce majiteľ predať za 260 000E ! A za to by som mala aj v Bratislave výborný bejvák.
Ale rovnako ako každý rok, bude aj 2012 rok rozhodnutí. A budem sa musieť rozhodovať, či mi pohodlie tu stojí za spokojnosť, ktorá mi tu bohužiaľ chýba a samotu, ktorej tu mám priveľa a všetci, ktorých mám rada, mi strašne chýbajú. Mám pocit, že 10 rokov bývania mimo domu je celkom dosť.

Tak ak by mal niekto zaujímavé pracovné ponuky, sem s nimi :-D

Outlet city Metzingen

Tak som sa po roku v Stuttgarte (mesto, kde aj pankáči majú značkové oblečenie) konečne dostala do mestečka, kde nakupujú ľudia značkové veci vraj za zlomok ceny. Jedná sa o mestečko Metzingen, asi 30km od Stuttgartu, smerom na Tuebingen. Mesto má asi 22 000 obyvateľov, množstvo domov v štýle Fachwerk, krásnu radnicu, neskorogotický kostol  a veľmi pekné, staré centrum, ktoré je väčšie ako napr. centrum môjho rodného mesta. Z toho ale bohužiaľ priemerný návštevník veľa neuvidí. Prečo? Pretože v tomto meste funguje niečo ako separátne mesto v strede. Je to Outlet city Metzingen. Už od vlakovej stanice návštevníkov neomylne vedú tabule, povešané na stĺpoch, tým "správnym" smerom.
Množstvo známych značiek ako napr. Escada, Burberry, RL Polo, Tommy Hilfiger, Max Mara alebo v Nemecku obľúbený Joop tu majú outletové predajne(a Milka a Lindt :-)). Alebo sa aspoň snažia tváriť ako outlet, aj keď som dnes zistila, že v obchodoch ako Esprit alebo Pepe Jeans sú ceny podobné ako v Stuttgarte, kde dokonca človek pri výpredajoch nájde lepšie ceny.
Mnoho značiek som ani nepoznala a to si teda nepripadám ako analfabet v tomto smere. Napr. značka Barry. Do obchodu som vošla len tak omrknúť, ale hneď som pochopila, že toto je iná liga, ktorá musí byť niekde vo svete veľmi nóbl :-D Lodičky za 700E asi nebudú len tak.
Hlavným ťahúňom, ktorý to všetko začal, je Hugo Boss. Firma tu mala centrálu už od roku 1923, kde v ťaživej hospodárskej situácii Weimarskej republiky začínal so šitím ochranného oblečenia pre robotníkov vo fabrikách, uniformy a pršiplášte. Uniformy boli veľmi žiadané a HB ich dodával aj nemeckej armáde počas II. svetovej vojny.
V 70tych rokoch začala byť podniková predajňa HB stále navštevovanejšie (asi to súviselo aj s popularizáciou značky, reklamu na obleky robili napr. Sylvester Stallone alebo Bjorn Borg) a postupne začali ako huby po daždi rásť obchody iných značiek.
Outlet city má pekné, ale do mestečka absolútne nepasujúce budovy, buď betónové alebo tehlovo červené s množstvom skla a to podľa mňa v starej vinárskej obci nepôsobí dobre. Akoby strácalo dušu. Aj keď, čo sa týka daní, sú obchody nepochybne zlatou baňou.
Ja som bohužiaľ mohla ísť iba v sobotu, v nedeľu sú obchody v Nemecku zatvorené a nedoporučujem, možno ešte tak skorej ráno okolo 10:00. Väčšina obchodov otvára až vtedy, niektoré už o 8:00, ale tých nie je veľa. Po obede je už božie dopustenie, podzemné parkoviská sú plné a premávka v meste je naozaj veľmi intenzívna. Na relatívne malom priestore sa potom tlačia rodiny s kočíkmi a pobehujúcimi deťmi, dôchodcovia s chodítkami alebo paličkami a teda ja som sa cítila veľmi stiesnene. V meste je všetko prispôsobené pre návštevníkov - kyvadlová doprava, drahšie reštaurácia a kaviarne atď. Ja som išla na stanicu peší (je to asi 15 min.) cez uličky, kde som sa dala do reči s babičkou čo zametala ulicu. Smiala sa, že veľmi často tu ľudí nevidí, že všetci chodia cez hlavný ťah mesta. A Metzingen má práve vo vedľajších uličkách plno príjemných miest.
Najväčší obchod má Hugo Boss, ktorý má myslím 3 budovy. Dve sú na oblečenie, jedna na topánky. Ale pred všetkými kabínkami bola rada a tak to bolo v každom obchode.
Mám pocit, že Metzingen je dobrá voľba pre chlapov ohľadom oblekov a kabátov. Napr. Joop má obrovský výber oblekov od 149E až do ... koľko chcete. Ale vyzerali veľmi kvalitne spracovaná a boli zo 100% vlny. Pánske kabáty okolo 200e.
Športová a casual móda je habadej - Diesel, Quksilver - Roxy, Nike, Adidas, Lacoste (ktorý má akurát dobré ceny tenisiek okolo 70e, ale napr. polo tričká sú za 80e, čo mi nepríde ako nejaká výhodná cena), Pepe Jeans, Marco Polo atď. Keďže sú to väčšinou hadroviny (a nikto ma nepresvedčí, že Diesel a Miss Sixty, ktorá má hádam všetko z polyesteru, nie je), tak sa ceny celkom dajú. Tričká okolo 20e, rifle do 100e, ale je mnoho akcíí ako "kúp 2, zaplať 1" a podobne. Ale človek musí tiež hľadať a vyberať. Aj keď si myslím, že slovenské čaje by si vybrali. Možno by iba pindali, že tam chýba obľúbená vidlácka značka Guess.
Ja som si splnila sen a očumovala som Burberry. Môj vysnívaný béžový trenchcoat  nemali, tak som pozerala aspoň kravatu s kultovým vzorom kocky za 65E a kabelky. Ale cena 650e v outlete je aj tak ujetá. Alebo 165e za nylonovú kabelku???? WTF - tam už naozaj nechápem, čo je drahé na materiálu, umelé vlákna sú veľmi lacná záležitosť.
Ja som hľadala kabát, limit 250e. V tejto cenovej relácii toho mnoho nie je, ale prekvapil ma Max Mara. Mám túto značku zafixovanú ako veľmi drahú (aspoň čo vidím vo výkladoch) a tu boli ceny prekvapivo nízke. Kúpila som si kabát za 195e- 70% vlna, 30% polyester. Som zvedavá, ako sa mi v zime osvedčí, hádam ma nesklame.
Do 300E bol obrovský výber v mnohých farbách a dĺžkach. Naozaj neviem, prečo mali také príjemné ceny, keď napr. obyčajné blúzky stáli 150e, tak mi pomer týchto dvoch vecí príde dosť nevyrovnaný.

Doporučujem nemať príliš veľké očakávania a chodiť s otvorenými očami.
Escada mala všetky krátke kabáty za 240e a v Ralph Lauren predávali pletené šaty za 30e(bohužiaľ to bol akryl a do umeliny už nejdem).
Metzingen sa oplatí vidieť, či už bez nakupovania alebo s ním. Ísť nakupovať s tým, že človek kúpi niečo mega výhodné môže skončiť sklamaním. Občas som mala pocit, že ľudia kupovali iba preto, že keď už obetovali sobotu, nech aspoň prinesú niečo domov.

Viac info: www.outletcity-metzingen.com

zdroj: ferienwohnung-eisele.de

 zdroj: http://www.metzingen-best.com/

Summer is over

Takže počasie je v Stuttgarte ako na hojdačke. Po horúčavách prišlo ochladenie o 15 stupňov a celodenný dážď. Musím povedať, že som si zamilovala leto - ten najkrajší týždeň v roku. Áno, zhruba týždeň tu bolo letné počasie, čo pre mňa znamená viac ako 30 stupňov.
A potom prišiel koniec. Celkovo som toto leto o veľa prišla. Každý rok snívam o tom, že budem s kamarátmi v lete grilovať, pôjdeme na spoločnú dovolenku ako veľká partia a po večeroch budeme na terase piť víno. Väčšinou nie som cez leto tam, kde sú moji kamaráti alebo nemáme čas a peniaze na dovolenku :-/
Toto leto mi to nevyšlo asi aj preto že Šváby nie sú práve najpriateľskejší národ. Tak dúfam, že budúci rok.