Celkový počet zobrazení stránky

piatok, 30. marca 2012

„Jako dítě jsem si myslel, že kočky jsou samice od psů“



Momentálne sa nachádzam vo fáze, keď mám pocit, že je lepšie byť autistom. Nemať žiadnu sociálnu inteligenciu a nepripúšťať si takmer žiadne emócie. Niekto ma urazí? No a čo. Nepochopím to a preto sa ma to ani nedotkne. Zraním niekoho? Nevadí, pretože si to nepripustím, nie je to dôležité. Namiesto toho stále riešim čo si kto myslí, čo kto povedal a prečo a podobne. A začínam riešiť krízu pred 30tky, ktorú poznajú iba tí, ktorí sa nachádzajú vo veku od 28 do 30 rokov. Ako sa hovorí, že ten život nežijeme ale iba krájame (tí čo poznajú Samotárov, pochopia a usmejú sa). A túto schizofréniu, keď je človek donútený byť dospelý a rozhodovať sa, vystihuje Jirka Macháček:


29? 30? To je jedno, život, ako ho poznáme, je na konci. Saša Rašilov si ako dieťa myslel, že mačka je samica od psa. To si už nemyslí. Ale čo máme spoločné je to, že si myslíme, že ženy a muži sú dva rôzne živočíšne druhy, ktoré by sa nemali páriť, lebo to spôsobuje iba problémy.
Pre všetkých mojich kamarátov... strašne mi chýbate. A všetkým zmäteným ľuďom na prahu tridsiatky odporúčam si zase raz pozrieť Samotárov. Myslím, že to veľa vypovedá o našej generácii. Myslím, že veľa z nás je ako Hanka.

Samotári: For that moment

Vďaka kamarátovi som na Samotárov včera zase narazila a v mojej zmätenej fáze ma akosi upokojili a úplne vystihli to, ako sa cítim.

A jedna pre depresiu: Mumford and Sons: Lover of the light



After talking to your boss you feel like shit

Tak tento týždeň nastala tá očakávaná chvíľa v práci, o ktorej hovorili šéfovia asi mesiac a vždy, ked to spomenuli, mala som pocit, že si asi cvrknú do nohavíc, pretože boli tak vzrušení z toho, ako svojich zamestnancov oblbnú. Prišiel novy platový výmer. Síce pracujem v neziskovke, ktorá si zháňa sama peniaze, ale to by sa mohlo stať, že by si človek mohol zarobiť a to nie je vhodné. Preto je potrebné nás zaradiť do úradníckych tabuliek ako na ministerstve, aby náhodou niekoho nenapadlo sa snažiť niečo dosiahnuť alebo byť motivovaný. A myslím, že moja nadriadená, ktorej som povedala, aké platové minimum očakávam, tušila prúser, tak ma veľkoryso sama dokopala na školenie, o ktoré som ju prosila rok a vždy mi povedala, že je pre mna zbytočné, pretože ho nebudem nikdy potrebovať. A zrazu som tam musela ísť, aj ked sa mi to nehodilo. Asi to malo byť niečo ako bolestné za to fiasko, ktoré prišlo. Pretože síce sú tu ľudia v Nemecku ausländerfreundlich, ale odtiaľ potiaľ. Nesmie sa stať, aby bol človek z východnej Európy náhodou ohodnotení ako Nemec. Pretože Cesi, Poliaci a Slováci musia byt chudobní. A iba ak sú chudobní, môžu mat iní pocit, ze sú bohatí. A v Nemecku sa veľmi hľadí na vzdelanie. Preto som aj bola zamestnaná, lebo som Akademiker s M.A., ale ako osoba z Ostblocku som extrémne lacná. Ale aby som náhodou nemala pocit uspokojenia, je najvhodnejšie zaradiť ma do platovej tabuľky človeka s nejakou vyššou odbornou školou alebo maximálne bakalárom. A ked sa spýtam prečo, povedia mi, že je to iba približné s oficiálnou tabuľkou. Vzdelanie je síce dôležité, ale je (vraj) treba vidieť aj čo robím. No a robím to, čo vôbec nemám v zmluve, pretože nikto iný to robiť nechce a urobiť sa to musí. A ked poviem, že chcem robiť niečo komplikovanejšie, tak povedia, že si mám počkať. No a dostanem o týždeň zase prednášku, ze som málo iniciatívna. Posledné týždne sa potácame na pokraji schizofrénie, keď šéf povie, že nesmiem mať už žiadne nadčasy. Ale keď sa postavím o tej 18:00, že teda idem, spýtajú sa, či na ďalší deň stihnem všetko čo mám. Čo by nebol problém, keby som nemusela zaskakovať za ženskú, čo sa nepohodla s inou ženskou a odmietajú spolupracovať a namiesto toho, aby jednu vyhodili, tak ju nechajú, dostane samostatný office a nerobí nič, pretože sa cíti prepracovaná. A najlepšie je do toho zatiahnuť slobodnú ženu, ktorá nemá rodinu a tým pádom nemám život a som stále k dispozícii. Tlak som mala asi 300 keď som od nej vyšla.
Takže po dvojmesačnom masírovaní ega a prosení, aby som neodišla, že ma potrebujú, som dostala viac asi o  4%. No proste budem rada, ak to pokryje zvýšenie elektriny. Takže hľadanie jobu pokračuje.

No a dnes je všetko na prd, lebo mi je divno a aj ked hádžem smutné oči v práci, nikoho tým nedojímam, pretože ak by boli dojatí, nemali by to svedomie davat mi dôležité veci ako skenovanie programu do divadla pre dcéru šéfa. 

Ako bolestné som si teda kúpila pastelové nohavice. Nech to čert vezme, aj ked sa mi nehodia. A hlavne, aby som sa z nich netešila, urobila som si hneď fľak, ktorý sa nedá vyprať:-D

zdroj: zalando.de

sobota, 10. marca 2012

Outfit na pohovor

Konečne som dostala možnosť a príležitosť sa (na môj vkus) vyfiknúť. Išla som na pohovor, na ktorom mi až tak nezáležalo, preto som sa mohla venovať naozaj dôležitým veciam ako Hlas Československa (a Rytmusa, ktorý krásne spisovne tvrdí, že "peňáze sú pre mňa neni žádná veličina). V Nemecku nemám totiž TV, tak som edukatívne pozadu. Cestovanie s malou batožinou má tú výhodu, že núti človeka jazdiť naľahko. A šaty sú o jeden kus oblečenia menej ako nohavice a top. Preto som si ich aj zabalila. Viem, je to štýl stará-mladá, ale nie sú vulgárne a ani nudné a zaujmú (nemôžem ich nosiť príliš dlho a nie v lete, pretože sú z umeliny). A k tomu hnedé čižmy Tamaris. No proste nebolo čo pokaziť a na budúci týždeň uvidím, ako pohovor dopadol. Ani neviem, ako by mal dopadnúť. Ak dobre, budem sa musieť rozhodovať. Ak zle, budem sklamaná a frustrovaná.

piatok, 9. marca 2012

Šampón Blütezeit Bio Mandel - Fail

Keď som sa po dlhej dobre zase raz dokopala ísť cvičiť v sobotu, tak som si pobalila všetko, čo potrebujem a vždy je z toho stredne veľký batoh. Tepláky, tričko, uterák, rezervné spoďáry, ponožky, tenisky, flip flopy do sprchy, fľaša vody a batoh je plný. A samozrejme som zabudla na šampón. Keďže pred posilovnou je supermarket, zastavila som sa tam, že kúpim nejaký "emergency" šampón. A samozrejme, oslnená západonemeckými neónmi (:-)) som sa nadchýnala nad biokozmetikou. Zaujal ma šampón Blütenzeit (už len ten poeticky názov, že čas rozkvetu) a samé eko, bio logá ma proste presvedčili, že to musí byt dobré a vlastne je to balzam na moje vlasy, zničené množstvom škodlivín vo vzduchu a okolí (bla bla bla, veď to poznáte). A milí moji, toto si nikdy nemyslite.
Ak by ste na túto značku niekde na Slovensku alebo v CR uvidíte (nepredkladám, tu sa predáva v supermarkete Netto) tak sa jej vyhnite oblúkom. 

Ten šampón je taký dryák, to ani nie je možné. Tento mandľový mal byt na citlivú pokožku, ale už pár minút po umytí na začala neuveriteľne svrbieť hlava a koža bola tak vysušená, že mi okamžite naskočili lupiny. Ale toľko, že sa proste pri každom pohybe hlavy okolo mňa udiali malé biele Vianoce. Úplne mi to rozhodilo pokožku hlavy a ešte som stihla ísť do YR, kde som si kúpila môj záchranný šampón a po tom ako som dorazila domov, som si musela týmto šampónom opäť umyť hlavu aby sa mi koža ako tak upokojila.
Veci k veci: konzistencia je mierne tekutá a vôňa príjemná, ale vôbec nie mandľová.
Proste fail a ide hneď do koša. V tomto smere bio kozmetika zlyhala. A najhoršie je, že má celkom dobré recenzie.





zdroj: basicluxuries.blogspot.com

Zloženie: Aqua, Glycerin, Lauryl Glucoside, Ammonium Lauryl Sulfate, Cocamidopropyl Betaine, Lauroyl Sarcosine, Prunus Amygdalus Dulcis Extract atd