Work hard

Môj pohár trpezlivosti pomaly, ale isto preteká. A to je ako duplák na Oktoberfeste (čo je liter) a to je teda pekná kapacita. Už som sa dostala cez prvotné pracovné nadšenie z roku 2010, keď som nastúpila po praktiku v najgeniálnejšom meste, kde som robila za asi 10€ na deň. Vtedy som bola nadšená, keď som dostala výplatu, tak som chodila jesť sushi ako deti do McDonaldu, lebo to čisto buržoázne. Druhá bola fáza frustrácie (ako hovoria niektorí idioti "flustrácie") kde som mala pocit, že moja práca ani zdaleka nespĺňa to, čo mi bolo sľúbené a robím to, čo lepšie trénovaná opica. A tretia fáza je úplna ignorancia. Robím iba minimum čo musím, keďže nedostávam žiadne potrebné info, šéfovia neodpovedajú na moje emaily alebo majú návrhy, ktoré sú absolútne nezrealizovateľné, ale samozrejme keď im to človek povie, tak nie je dostatočne motivovaný. Takže vynaložíte mrte úsilia na niečo, o čom viete, že je to od začiatku odsúdené na zánik, aby ste potom museli povedať, že to nie je možné a šéf povie, že to je hrúza a že to nebol dobrý nápad (upgrade je to, keď vám povie, že ten priblbý nápad bol váš). Je to niečo ako keď poviete partnerovi, že tečie záchod a vy chcete zavolať opravára. On povie, že nie je blbý, že to urobí a potom pokašle ešte viac. Ale v tomto prípade môžete aspoň povedať že "haha, ja som ti to hovorila". To v práci nemôžete. Môžete si akurát kúsnuť do jazyka, zničiť spinky a ukradnúť na truc toaleťák a zapiť depku nechutnou kávou, ktorú ste si sami navarili. Ja im ešte beriem z práce mlieko a nehanbím sa za to. Mám nepreplatené nadčasy, tak si to nejak musím vykompenzovať, veď tie peniaze nevisia na strome.
Každopádne...v rámci pracovnej doby si hľadám aj prácu nejakú. Ako Wicked vie, v Nemecku je treba aj na tie najpodranejsie práce speciálne Ausbildung. Ešte aj predavačky rozdeľuju na oddelenia a to človek študuje. Každopádne som s VŠ buď prekvalifikovaná alebo podkvalifikovaná na prácu asistentky. Nepripúšťam si, že by to mohlo byť mojím slovanským výzorom, keď mi napíšu, že bohužiaľ dali prednosť inému uchádzačovi (často aj po pol roku, keď som aj zabudla, že som niečo posielala). Jedna nemenovaná personálka mi napísala, že majú záujem o osobný kontakt so mnou, lebo našli moje CV. Dohodli sme rande, vymenili pár liebesbriefov, dokonca som sa aj učesala, ale presne som vedela o čom to bude. Som vytrénovaná z Prahy, kde personálky boli dobré na dve veci a sighseeing po meste. Vyplnila som asi 24 dotazníkov s vecami, ktoré sú v mojom CVčku aby mi árijec povedal, že nemajú to, čo hľadám, lebo robia samé inžinierske veci. To som už nevydržala a spýtala sa, že načo ma tam vôbec pozvali, keď mali moje CV a popis toho, čo hľadám. Povedať, že nič nemajú, môžu aj emailom. Povedal mi, totálne k veci, že si mám dať inú fotku na CV lebo jemu sa nepáči. Na tú fotku s Bundestagom v pozadí mi nikto kurva siahať nebude. Má vždy úspech a podľa mňa aj vďaka nej som si vždy našla prácu. V Nemecku sa pri pohľade na ňu tetelia blahom.
Árijec mi ako po ONS povedal, že "zavolá" a ja som povedala, že sa "budem tešiť". Myslím, že sme obaja pochopili tú iróniu.
Inak sa mu moja práca zdala strašne zaujimavá. Ja by som si radšej pichla drôtom do zadku, ale dobre. Rozhodla som sa, že sa budem hlásiť na akúkoľvek blbosť už len z princípu, aby som im zahltila schránky a potom ešte budem posielať doplňujúce otázky ako napr. že prečo ma nevybrali, aké boli kritériá a podobne. Prisahám, že skončím v blockliste každej personálky.