Celkový počet zobrazení stránky

streda, 25. apríla 2012

Neznášam niektoré (konkrétne) sekretárky

Som dlho neaktívna. A keď začnem byť aktívna, prídu takéto veci ako zmenený blogger. Ako kurnik, neznášam zmeny. Toto vôbec nie je user friendly. Vyzerá to ako nejaká vec z roku 1995.
Proste som dlho neaktívna a ani neviem, čo by som mala napísať(a nechcem postovať fotky toho, čo som jedla, ako niektoré bloggerky. Podľa mňa sú fotky jedla nechutné. Neznášam, keď je niečo mastné.), keďže v mojom živote sa nič nedeje, iba klasická nuda.
Že sa naserem v práci, poviem dramaticky sama pred sebou a kolegyňou, ktorá mi nerozumie, po slovensky, že sa na ti všetko môžem vybodnúť, že tam nebudem robiť podradné veci, že som neštudovala kvôli tomu, aby ma náš malý Hitler (čítaj sekretárka) peskovala za to, že som nepoložila na stôl poháre do tvaru kosoštvorca (haha, keby vedela, čo to znamená v ČR).
Naša sekretárka je celkovo lumen. Proste nadaná na všetko. Dnes postavila do miestnosti, kde máme server a chladiace zariadene na zem vázu s vodou, ktorú náš ITák skoro skopol. No a potom skoro skopol ju.
Malý Hitler má nulový zmysel pre humor, prísne črty, nechápe nielen humor, ale ani jednoduché vety. Teda tie chápe, ak pred ne dáme vetu... "je to strašne ťažké, ale ty to zvládneš". Cíti sa potom výnimočne a chvíľu dokonca pracuje.
Mala by som sa od nej ale niečo poučiť. Má nádhernú schopnosť prezentovať svoju bežnú prácu, za ktorú je platená, ako niečo, čo je strašne náročné a zvláda to iba preto, že je proste neskutočne obetavá. Pochopte, že 10 telefonátov za deň, ktorý aj tak prepojí na mňa a kolegyne a my ich urobíme s prstami v zadku, dá zabrať.
Ešte občas objedná napr. nápoje. Ale keďže nebola schopná prečítať správne názov firmy, tak posielala email na zlú adresu a akosi nič nechodilo. A mesiac pripravovala telefóny zoznam o veľkosti dvoch A4. Myslím, že by som jej mohla poradiť, že existuje copy and paste. Ale vie byť väčšia osina v zadku ako Vilo Rozboril alebo pesničky od Desmodu.
Malý Hitler má zažitú predstavu, že ako šéfka recepcie (oh, aký to honosný názov) má projektové asistentky ako svoje osobné podržtašky. Úprimne pochybujem, že má vôbec maturitu, keďže na strednú školu chodila zhruba v období, keď v Československu jazdili po cestách tanky okupačných vojsk Varšavskej zmluvy a v rádiu hrali Rolling Stones a Jumping Jack Flash.
Som presvedčená, že v jej hlave si predstavuje, že vlastne nerobím vôbec nič a sedím a čakám na jej príkazy. Nejak nedokázala pochopiť, že dva dni nebudem v jej dosahu, aby mohla skúsiť poslať ma pre balík alebo pre koláč, pretože som bola v Bruseli. Myslím, že presne nevie, kde je Brussel, iba že je to niekde za Bádenskom, do prava a na sever.
Dostala som akože za odmenu výlet na jeden pracovný deň do najškaredšej krajiny Európy, ktorá pozostáva iba z roviny a káblov naťahaných popri železničnej trati a mesta, ktoré je ako obrovské ghetto:-D




 Uznávam, asi tam sú aj pekné štvrte, ale ja som ich nikdy neobjavila. A že som tam strávila času. A dokonca ako bonus som mohla cestovať už v nedeľu a obetovať svoj voľný deň a nedostať za to nič a ešte v deň, kde je všetko zavreté. Šéfka nechápala, prečo som túto lákavú ponuku odmietla.
V skratke - konferencia, 55 hostí, téma ICT, bola som neviditeľná a bolo to tak dobré, pretože všetko bežalo hladko a tak to má byť. Event manager má byť v pozadí:-D
Za odmenu som sa mohla poprechádzať večer hodinku v daždi po okolí Európskeho Parlamentu, kde som sa bála ísť von. A v utorok po 5 hodinovej ceste vlakom som sa ovešaná taškami vrátila späť do reality, keď sa ma už vo dverách malý Hitler vítal s tým, že ráno musím prísť, lebo niekto musí vedieť ako sa ovláda kávovar:-D

nedeľa, 15. apríla 2012

Spolubývajúci

Posledný rok si konečne vychutnávam luxus bývania osamote. Celý život som bývala s niekým. Doma som si delila izbu s jednou osobou a na VŠ, aby nebolo málo, s dvoma. Mali sme bunku so 6 osobami a prvý rok s kovovými posteľami, ktoré boli o rok na to vymenené za trendové poschoďáky. Ale intrák bol náhodou vyšší štandard, každá z nás mala svoj stôl, ktorý už nepamätal socializmus a ku koncu môjho štúdia sme dostali aj vynovené kúpeľne. Každá bunka mala svoju vlastnú, v podstate raj na zemi. Ani stromom sme nemuseli hovoriť kondomovníky. Kondómy boli iba na zemi občas. Pretože sme bývali na prvom poschodí a na prízemí bol klub, kde boli diskotéky a cez víkend tam chodila omladina vo veku 12-16 rokov, cítili sme sa niekedy ako v poradni Bravíčka. Pod oknami boli kríky, ktoré slúžili ako šmajchlkabinet. Ale niektoré uvedomelé kamarátky občas prerušili námluvy miestnych mužov v skejt hadrách, ktorí  mali ledva druhotné pohlavné znaky a balili 14 ročné baby na slovách, že ona je tá pravá.      Občas bolo treba z okna zakričať: "never mu, dnes si už druhá" alebo hodiť vrecko s vodou.
     Keď to hovorím tu v Nemecku kolegom, pozerajú na mňa pohľadom, v ktorom sa miesi ľútosť a rešpekt, že som drsná ženská, že som to prežila. Keď sa v Nemecku povie Mitbewohner, myslí sa tým človek, čo býva vo vedľajšej izbe.
     Internátne obdobie som si prežila na Morave. Slováci tu mali jednu nevýhodu ako spolubývajúci - chodili málo domov, pretože bývali ďaleko. Preto bolo fajn mať spolubývajúceho, ktorý nebýval príliš ďaleko a už vo štvrtok sa zbalil. Niektoré roky to vyšlo, iné nie. U mňa to nevyšlo asi dva roky za sebou. Ako by povedal Casanova - mala som každú. Dievča z mesta, dievča z dediny, domáce aj exotiku:-D
Zo spolubývajúcich by sa dalo postaviť celkom sympatické panoptikum. Raz k nám prišla krehká deva, ktorá vôbec nerozprávala. Okrem toho, že hovorila áno a nie. Až jednu noc, keď sme so spolubývajúcou dlho kecali v noci a rozoberali nie úplne košér témy, nám povedala, aby sme boli ticho. A to sme sa skoro zľakli, že kto to hovorí, pretože sme prvý krát počuli jej hlas. Ale to nebola jediná vec, čo nás prekvapila. Vstávala každý deň okolo 5:30 a nutne si potrebovala v izbe nasypať corn flakes do misky, takže kým otvorila šuplík a vytiahla šuchotavé vrecko, zobudila by aj mŕtveho. Doteraz nechápem, prečo si raňajky nerobila v chodbičke. Keď som sa jej pýtala, neodpovedala, pretože nehovorila. A keď nemala školu, tak proste sedela niekoľko hodín na posteli a pozerala do steny. Nemusím pripomínať, že bola kazišuk nonplus ultra. Hlavne, keď ste vedeli, že stojí za presklenými dverami a čaká. Tak sme nalepili aspoň plagát.
     Zalievala si čajové vrecko a keď sa vyluhovalo, dala ho na radiátor a po vysušení použila opäť(myslím, že maximum bolo 5x). A nebola to otázka peňazí. Jedla cestoviny zásadne bez ničoho, v noci sa chodila prechádzať do parku, niekedy išla do školy v tom, v čom spala, chodila spať okolo 21:00 a nesplachovala (a trvalo celkom dlho, kým sa to naučila). Najhoršie bolo, že sme to na začiatku netušili a tak nejak bola naša stará parta na seba vzájomne nasraná, že kto je tu to prasa. V zime, keď bol sneh, chodila v sandáloch s ponožkami. Bolo to vlastne milé dievča, len sme k nej akosi neprenikli.
     Mnoho vecí, čo som považovala za štandard, sa borilo na internáte ako domčeky z karát. Vôbec nebolo bežné, že si ľudia umývajú zuby 2x denne (ani ženy). Proste hygiena dostávala na frak. A hlavne muži jedli veci, čo podľa mňa ani neboli už jedlé. Kamarát si raz u nás v mrazáku na vianočné sviatky nechal králika a asi sa vypla na chvíľu elektrika, mrazák sa roztopil a mäso začalo hniť. Keď sme po dvoch týždňoch prišli, myslela som, že označkujem podlahu. Takto si predstavujem miesto činu, kde hnije mŕtvola. Trvalo niekoľko dní, kým sme našli zdroj. Byť nonstop pri otvorenom okne v januári nebolo nič moc. A tá stigma, keď k nám niekto prišiel na izbu s komentom: "teda baby, vy ste ale prasatá":-D
     Kamarátka bývala o pár poschodí vyššie s dievčatom, ktoré sa strašne rado stylovalo do vecí z umeliny a ten puch potu v ich izbe bol horší ako v chlapskej šatni. Občas sa pošťastilo mať aj éterické stvorenie ako kamarátka, ktorej spolubývajúca otvárala dvere nahá.
     No a ďalšia, prezývaná Calamity Gipsy, si z nejakého nám neznámeho dôvodu prala veci vo vedrách, ktoré boli používané na utieranie blitkov. Aj keď mala k dispozícii práčku.
     Niektorí ľudia sa ma pokúšajú presvedčiť, že nie som príliš čistotná.
Ale verte mi, vždy som čistotnejšia ako tí, s ktorými som bývala. V Berlíne som vychytala ako spolubývajúcú Rusku, ktorá sa šminkovala každý deň asi hodinu a pýtala sa ma, aké topánky si má obuť k otrasnej kvetovanej sukni, ale záchod neumyla asi ani raz. Vždy, keď som bola na služobke na týždeň, desila som sa návratu domov. Nielen preto, pretože som sa vždy v kuchyni prilepila o podlahu, ale aj preto, že už sme v byte chovali mušky a rôzne iné zvieratá. V kúpeľni som mohla presne sledovať jej trajektóriu od vane k záchodu podľa hnedých šlápot na podlahe. A keď sa vrátila namazaná z diskotéky (kde si chodila hľadať nemeckého manžela, čo bol v tureckej štvrti celkom problém), čo bolo pravidelne (nechápem, ako sa tých šteklách dovrávorala domov) tak si musela proste nutne o 4:00 ráno umývať hlavu a fénovať si ju. Môj spánok, ľahký ako úsmev lesnej víly, bol úplne v prdeli. Skypovala so svojím boyfriendom niekde na Ukrajine. Skypovali zásadne asi o 01:00 ráno a podľa tónu hlasu som tipovala, že sa hádajú. A potom plakala. Čo by mi vôbec nevadilo, aspoň nevychádzala z izby, ale horšie bolo, keď skypovala v obývačke a potom plakala tam. Ja som chcela pozerať Simpsonovcov a nemohla som, lebo by som sa jej musela pýtať, čo sa stalo, aj keď mi to bolo jedno. Tak som sa jej raz so sebazaprením spýtala: Alles ok? A ona s rozmazanou maskarou pokrútila hlavou, že je všetko ok. Tak tým to pre mňa skončilo. Ale aj tak som nemohla pozerať, čo som chcela, pretože sme pozerali dokumentárny film o makakoch v lese v noci.  Nevedela až tak dobre po nemecky a pri prírodopisných filmoch toho zvieratá veľa nenahovoria, tak to u nás stále bežalo. Raz sa ma spýtala, ako má poslať do Ruska balík, aby jej ho neukradli. Vôbec som nepochopila otázku, povedala som, že poštou. V Bundestagu dostávali hostia látkové reklamné tašky s logom Bundestagu. Sympatický nemecký orol. Používali sme ich na nákupy do Lidlu alebo na prenos pivných fliaš. Moja spolubývajúca ich nasomrovala asi 100 a zabalila ich do krabice tak, aby bolo logo na vrchu, keď sa krabica otvorí. A víťazoslávne povedala, že takto sa zlodej zľakne, že je to diplomatická zásielka. A poslala ich do Ruska.
     Raz mi svitla nádej, že sa jej zbavím, pretože povedala, že si bookne letenku a pôjde za priateľom na pár dní. Kontaktovala som kamarátov a boyfrienda, že bude volný byt a... sa rozišli. Bože, ako som ho nenávidela. A potom už len sedela doma. A vzdychala.
     Neznášala som ju a myslela som, že to bolo obojstranné. A o to prekvapivejšie bolo lúčenie, keď mi dojatá povedala, že som tá najlepšia spolubývajúca, akú kedy mala. Asi som svoju nenávisť dávala slabo najavo, proste som s ňou nekomunikovala.
     Ako hovoria Nemci: "so kann man sich täuschen".

streda, 11. apríla 2012

Sašológia vzťahov

Dnes som si pridala ďalší kamienok do mojej sašológie vzťahov. Ideu mi vnukla kamarátka a biele víno. Inak nekupujte si biele bio víno, zas nejaký nemecký výmysel. Chutí ako nič, ale sladké je ako hovno z nutrie.
Vzťahy sú hry o moc (ak niekto vidí analógiu ku Games of thrones, háda správne, pozerám to). Priala by som si mat malého dráčika ako Khalissi, ktorý by odpálil zadok každému, čo ma naštve.
Ide iba o to, kto chce získať prevahu. Ten, kto ľúbi viac, ustúpi aby urobil druhého šťastným. A ten kto ustúpi, prehráva. Simple as that. A nič sa nezmení, ani keď si žena podľa Kuka, sprostá, oholí nohy (šaty zvodné zaberajú viac):-D
Submisivita a dominancia sú strašné veci. Clovek vraj musí byt jedno alebo druhé, ale ja mám pocit, že som oboje. Teda ako kedy a ako v čom. Ďalší kamienok - muži sa neozývajú. Je im to jedno. Iba keď ide o sex, ozvú sa. Ale neozvú sa ani keď majú ženu radi a do pár hodín zabudnú, že ste sa bavili alebo že sa stalo niečo, čo sa vás týka.

Najhoršie je, že niektoré osoby sa dokážu pretvarovať, že im ide o toho druhého a prevahu získavajú trikmi. Keď už sa naťahovať, tak aspoň férovo. Ale zrejme to funguje podla hesla: Silnejší pes mrdá.

A dnes som sa zase naučila niečo:
1) Odkdy spolu bydlíme, tak už spolu nespíme:-D
2) Sex bol cez víkend, dnes je futbal

Berlin, Berlin

V roku 2010 som sa mala najlepšie na svete, aspoň polrok. Vyhrala som totiž štipendium na praktikum ako asistentka poslanca v Bundestagu. Takže 5 mesiacov párty, politiky a párty v mojom milovanom meste sa mohli začať. Kluby ako Tresor, Matrix, Weekend a také, čo si ani nepamätám mená, ma vždy vrelo uvítali. Mesto, kde má človek Ausgehezwang, pretoze každý den sa niečo deje.

A stretla som Angelu Merkelovú a zúčastnila sa voľby nemeckého prezidenta, ktorý už prezidentom nie je. Ak má niekto záujem, práve teraz sa otvára konanie na ďalší ročník. Viac info tu




 Hlavná stanica

Knižnica ( a je tam fakt božský kľud a super výhľad ako vidieť na obrázku nižšie)




Paul Löbe Haus - tu som mala kanceláriu


A tu sedí kancelárka Angela



Moja kancelária



Podzemný tunel, ktorý spája Reichstag a Paul Lobe Haus - ušetrí mnoho minút, keď ide človek na obed do kantýny:-D






For shopaholics



Punkáči na oslavách 1. mája




Die Mauer

Výhľad z mojej kancelárie




Sem som chodila na obednú pauzu a relax








Da best kérka

sobota, 7. apríla 2012

Skryté vady (chlapského) tovaru

Ak sa chlap tvári, že nie je žiaden problém, neznamená to, že problém neexistuje.
Chlapské (ne)riešenia problémov ma neprestávajú fascinovať. Žena sa o probléme chce porozprávať (uznávam, že niekedy chce hovoriť príliš veľa) a nájsť riešenie. Chlap rieši problém tak, že o ňom mlčí a dúfam, že sa naň zabudne. Každý chlap má inú lehotu, kedy sa problém (podľa neho sám) vyrieši. Iba ten limit samovyriešenia sa líši. Niektorí majú týždeň, iní dva.
Najlepšie je problém vytesniť a zabudnúť na neho. Veď hádam sám zmizne. Neozvať sa deň, týždeň alebo mesiac a dúfať, že žena na problém zabudla.
A neuvedomujú si, že ju tým akurát naštvú do nepríčetnosti a problém nabobtná, vyhnije a exploduje. Po explózii dostane žena kapky, že je hysterka.
Je úplne jedno z akého uhla tento stupídny systém analyzujem, nikdy sa nikam nedostanem. Prečo? Pretože ako hovorí Slobodná Európa - Analýza dokázala hovno. Muži sú zvláštni. Niečo ako črievičky. Jednoduchí a zároveň plní tajomstiev, ako vôbec môžu existovať.

Tu si svojho nájde každá:


môj obľúbený výraz: Kulohryz:-D

A teraz niečo iné. Začínam si všímať, že strašne veľa chlapov trpí rôznymi formami OCD (Obsessive–compulsive disorder / Obsedantne kompulzívna porucha). Čím sú starší, tým je to horšie. A čim dlhšie žijú sami, tým sa situácia dramatizuje:-D
 Je to aj tým, že od určitého veku sú slobodní muži tovarom s ukrytými vadami (rovnako, ako mnoho žien), ktoré sa postupne dostávajú na povrch a osvetľujú, prečo je dotyčný stále sám (a nie je to tým, že "nenašiel tú pravú"). Bola som presvedčená, že upratovanie je doménou žien, ale stretávam sa s mužmi, ktorý majú tam vysoký level čistoty, že sa u nich dá doslova jesť zo zeme a moje, podľa mňa normálne upratovanie a umývanie vane a WC raz za týždeň, je oproti nim bordel najhrubšieho zrna. A ako sa bavím s kamarátkami, zisťujem, že je to dosť bizardné. 
Aby ma niekto nechápal zle, aj ja mám svoje úchylky. Napríklad si asi milionkrát kontrolujem, či mám kľúče a či som zamkla a keď niekam cestujem, stále si kontrolujem lístok a doklady. A neznesiem vidieť lyžicu, na ktorej sú nalepené zbytky ryže, takže sa u nás hrniec s ryžou musí vždy zakrývať.
Ale to je nič oproti veciam, ktoré sa dejú okolo mňa. Mám pocit, že muži v mojom veku sú omnoho viac pingelich ako ja. Muž upratuje svojej partnerke kabelku, zoraďuje jej stanice v rádiu presne podľa frekvencie, môj darling nie je schopný zjesť žemľu, ak nie je rozkrojená a pasta sa musí vytláčať zásadne od konca. Poznám niekoľko chlapov, ktorí musia mať zavretý "dekel" toalety, keď odchádzajú aby nebolo vidieť otvorený záchod, keď niekto vojde:-D. A doslova neznesú, keď niekto chodí v topánkach po byte. Ak je tam biely koberec, je dokonca vyhradený istý typ papúč:-D A nie je to iba také to trochu spoločensky nepríjemné pokašliavanie, ak sa návšteva nevyzuje. Je to zmes totálnej paniky a nenávisti v očiach, ak prejdete v byte ďalej, ako 50cm v topánkach. Umývanie tanierov hneď po jedle a zákaz jesť v blízkosti postele. Skladanie tričiek do komínkov podľa farby a žehlenie ponožiek. Je vám to povedomé? Myslela som, že je to doména žien nad 45 rokov a mužov, čo boli na vojne. Ale tento úkaz je rozšírený medzi single mužmi medzi 25-35 rokov. Sú to vady tovaru, ktoré bránia tovar použivať v súlade s jeho funkciou.
Najzábavnejšie je to nutkanie, keď sa dotyčný snaží tváriť, že je mu to jedno, ale potom potajme všetko uprace a skontroluje a až potom môže s pokojným svedomím viesť svoj deň.
Ak je chlap šibnutejší ako ja, je to vážny problém. Mám pocit, že je to jedna z mála výsad môjho pohlavia, že môžem byť mierne šialená. Ale postupne začínajú byť ženy aj v tomto diskriminované.


Ale v globále sú proste iní. Ešte, že existujú nechutní chlapi.  Rozmýšľam, či by sa chlapom páčilo, keby sme fungovali chvíľu ako oni.






Ale berte to s humorom. Nechcem si robiť srandu z OCD. Viem, že táto choroba dokáže ľuďom neuveriteľne skomplikovať život. Len si proste pri niektorých mužoch občas pripadám, ako keby sa role pohlaví vymenili.

štvrtok, 5. apríla 2012

R.I.P. Peacocks

Kríza valcuje všetko a nevynechá ani masové, nekvalitné handry určené pre teens a mňa k tomu, ktoré som si z Nitry nosila do Nemecka a robila tam s nimi frajerinu.  Zavreli mi obchod, ktorý do tej štýlovej pustatiny u nás vnášal aspoň trochu niečoho iného - Peacocks is dead. A chudák obchod, držal sa celkom dlho. Ale ako som čítala, prešli reštrukturálizáciou (čítaj, zavreli, čo sa dalo) a kúpila ich iná firma, ktorá sa stiahla zo strednej Európy. Firma, ktorá vznikla 1884 vo Walese, prežila dve svetové vojny, ale Slovensko nie.


Normálne by som to zapila, ale v nákupnom centre okolo 11:00 to vyzerá zúfalo a to si rovno môžem otvoriť krabičák na stanici, efekt alkoholika by bol zhruba rovnaký, ale na stanici by na mňa nepozerali mamičky s deťmi. Rozhodla som sa smútok zakúpiť. Keďže mám dovolenku, ktorá sa nebude tento rok opakovať, pretože job je challenging a nikto iný za tie peniaze pracovať nebude a času je málo, tak si robím niečo ako shopping trip v Londýne, aj keď je to v Nitre. Ale verte mi, stále lepšie ako Stuttgart.
 A tie pozitívne farby ukazujú, ako sa cítim:-D

Svoj smútok som zakúpila v HM týmto:


A taktiež v Lindexe týmto:


 Tieto šaty vyzerá na tele extrémne dobre a uberú 10kg a 5 rokov (jediná nevýhoda je umelý materiál). Až na to, že mi bolo povedané, že som v nich trochu overdressed, ale to možno súviselo s tým, že som bola v bistre na zimnom štadióne, kde to vyzeralo ako v roku 1985 a záchod na kľúč u čašníčky a žiaden toaletný papier ma v tom iba utvrdili :-D

No a Gate, ktorý mi z množstva shitných koženkových búnd poskytol najlepší pomer cena / výkon.