Ako ďalej ... milá práca

 "Upozorňujem, že tento text obsahuje iróniu"

zdroj: http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/d/d2/Peter_Lenk_-_Karriereleiter_01.jpg

Tak nám začal nový rok 2012. A ako každý rok bude predo mnou stáť množstvo výziev a rozhodnutí, ktoré z duše nenávidím. Neznášam už iba to, keď si musím vyberať jedlo na jedálnom lístku, pretože chcem skúšať stále niečo nové a zároveň mám obavy, že mi to nebude chutiť a tak zostanem pri klasike. A takto je to s oblečením, cestovaním a so vzťahmi. Proste nerada riskujem. Čo je nevhodné hlavne preto, že by som strašne túžila napr. podnikať a byť ekonomicky samostatná. Len na to by sa hodil nápad, že v čom. Som humanitne vzdelaný človek a kreativita nie je moja silná stránka. Pokým nevymyslím niečo iné, musím vziať za vďak pracovným ponukám, často úplne bezobsažným a nič nehovoriacim. Tak ako mnoho iných, ani ja nemám presnú predstavu, čo chcem robiť a aj keby som to vedela, nič vhodné by som nenašla. Po práci ale vždy viem, čo robiť nechcem. V Nemecku majú pre týchto nerozhodnutých ľudí, nekvalifikovaných pre dané pozície pekný názov "Quereinsteiger". A ten vyzerá zhruba takto:

zdroj: http://www.diekarriereleiter.de/als-quereinsteiger-zum-traumberuf/

Ešte by sa asi k obrázku hodila bublina: "Je to iba dočasný job".

Aj ja som si vyskúšala prácu v call centre. A dúfam, že sa k nej už nikdy nevrátim. Na druhej strane sa v call centrách zgrupujú ľudia, ktorí túto prácu vidia ako nutné zlo a neberú ju vážne a všetci sú na jednej lodi, takže ja som mala vynikajúci kolektív, v ktorom sme mali veľa spoločného a s niektorými som v kontakte aj po dvoch rokoch.
Ale nebudem klamať. Štúdium politológie ma veľmi bavilo a preto som chcela pracovať niekde, kde by som bola pri zdroji. A ešte skĺbiť to s nemčinou, ktorú mám veľmi rada. A keďže som štipendijný nomád, prihlásila som sa na stáž do Bundestagu (spolu s Erasmom to bola najkrajšia a najlepšia skúsenosť môjho života a stretla som aj Angelu:-D Čo sa týka zamestnania na Slovensku, bolo mi to k ničomu, pretože to firmy buď nepoznali, alebo ma kvôli nemčine stále chceli strkať na pozície heldesku na telefóne - toľko k nariekaniu personáliek v novinách, ako nemajú´uchádzači zahraničné skúsenosti - aj keby mali, bolo by im to v humanitných smeroch na dve veci). Motivačné eseje som zbúchala na kolene v kancelárii v pracovnej dobe. Motivačky celkovo nenávidím. Nemôžem byť úprimná a napísať, že chcem ísť na stáž, pretože mi niekto bude platiť aspoň skromné štipko, budem mať nulovú zodpovednosť a budem chvíľu bývať v nejakom zaujímavom meste, kde by sa mi neskôr mohla naskytnúť možnosť aj zostať pracovať natrvalo.
V normálnom jobe za normálne peniaze, z ktorých sa dá vyžiť, s pracovným týždňom, ktorý rozsahom porušuje zákonník práce iba trochu a s možnosťou vziať si dovolenku bez toho, aby som sa musela pchať do zadku šéfovi a kolegyniam, ktoré automaticky predpokladajú, že keď chodia 10 rokov lyžovať, tak to budú robiť stále a moja dovolenka je iba hoax, pretože ako človek bez manžela a detí som automaticky Untermensch a aj tak som vždy po ruke. A že by sa mohlo jednať o prácu, ktorá je trošku ťažšia ako tá, ktorú by zvládla cvičená opica. No a že bude šéf vedieť moje meno a v zahraničí aj krajinu odkiaľ pochádzam.

Niečo sa mi podarilo a niečo stále nie. Svoju terajšiu prácu som získala úplne normálnym spôsobom - cez pohovor. A dokonca príjemný, s ľudským prístupom. A to som nemusela ani absolvovať 5 kolové assessment centrum na pozíciu nižšej podržtašky. Musela som ale začať hľadať skoro, ešte počas stáže na Ministerstve výskumu Baden-Wuerttemberska. A musela som si zmluvu na celý rok odgrgať polročným praktikom za almužnu, ktorá stačila na izbu bez normálneho kúrenia, iba s elektrickým radiátorom, ktorý bol ale kvôli drahej elektrine zapnutý málo a keď, aj tak nevykúril izbu. Spanie v mikine a para idúca od úst boli každovečerný jav. No a v máji, keď už Slováci nepotrebovali povolenia, mi dali zmluvu. Nemyslím si, že to bolo kvôli mojej výnimočnosti. Skôr preto, že mi môžu platiť menej ako Nemcovi, mám uznaný VŠ titul, čo dobre vyzerá a pri projektoch s Ostblockom sa hodí moja slovenčina resp. čeština. Ale úspech je, že už si nemyslia, že som z Bulharska ale Slovinska. Aj na tom popracujeme. Môj šéf už zmenil úvodnú otázku small talku z : "Tak ako je v Bulharsku?" na "Tak ako je v Bulh...., vo Vašej krajine". Systematicky kolegov uplácam slovenskými syrmi a keramikou. Pomaly sa zaúčam a snažím sa byť stále viac nenahraditeľná. Tak dúfam, že to zanechá dojem.
No mohlo by to byť horšie. Mohla by som byť rovnaká projektová asistentka na Slovensku s platom 600e v hrubom a životnými nákladmi iba o pár eúr nižšími ako tu v Nemecku. Aj keď... na Slovensku by som si asi nemohla dovoliť bývať sama v jednoizbáku. Majiteľ ho chce predať a len tak informatívne som sa spýtala na cenu. Ľudia v Bratislave radi hovoria, aké je to drahé mesto a že platy sú nízke, ale ceny bytov a nájmy podobné ako v Nemecku. Neverte tomu (ceny podobné ako vo východnom Nemecku možno). Môj byt, ktorý má 32 metrov štvorcových, je to panelák zo 70tych rokov, kde musíte nanovo urobiť kúpeľnu a kuchyňu v nič moc štvrti, chce majiteľ predať za 260 000E ! A za to by som mala aj v Bratislave výborný bejvák.
Ale rovnako ako každý rok, bude aj 2012 rok rozhodnutí. A budem sa musieť rozhodovať, či mi pohodlie tu stojí za spokojnosť, ktorá mi tu bohužiaľ chýba a samotu, ktorej tu mám priveľa a všetci, ktorých mám rada, mi strašne chýbajú. Mám pocit, že 10 rokov bývania mimo domu je celkom dosť.

Tak ak by mal niekto zaujímavé pracovné ponuky, sem s nimi :-D