Celkový počet zobrazení stránky

pondelok, 25. novembra 2013

Mi casa es su casa alebo hľadáme byt

V Nemecku padá z neba sneh, na Slovensku sa sypú náckovia a mne padajú oči z hľadania bytov. Môj chlap mi ešte dávnejšie navrhol, či sa spolu nenasťahujeme. Úprimne mi lezie na nervy, ako je ho všade v jednoizbáku plno. Pre zdravé spoločné fungovanie a moju psychohygienu je potreba aspoň toľko izieb, koľko je dospelých osôb vo vzťahu. Myslela som, že to myslí vážne, ale on bol asi prekvapený, že ja to tiež myslím vážne a prikývla som a odvtedy sa nič nedialo asi 4 mesiace. Nič nehľadal, nič nerobil. Viem, aká je tu situácia, pretože som si sama hľadala byt. Pojem "malá ponuka" tu dostáva úplne iný význam. Mesto veľké asi ako Nitra je úplné preplnené. Ak za týždeň príde na web jedna ponuka, môžeme si gratulovať. Priemerne si inzerát pozrie asi 200 ľudí a ak nabehne inzerát bez makléra, byt je preč asi za hodinu. Zatiaľ sme boli dohodnutí tak, že volá môj boyfriend, lebo predsa... ak volá Nemec s typickým nemeckým menom, naše šance sa zvyšujú. Lepšie ako keď volám ja, ktorú si každý pomýli s Nadeždou alebo Natašou niekde z Kamčatky podľa prízvuku.
Naivne som verila, že to chlap vycheckuje sám, ale vždy, keď som sa ho na to spýtala, zatváril sa, ako keby ho naťahujem na škripec za ušný boltec. Asi je to móda dnešných mužov robiť caviky okolo niečoho, o čom tvrdia, že to chcú, aby náhodou nedali najavo, že to chcú. Ale popojedem. Keď sa inak človek spýta kolegov, či o niečom nevedia, zatvária sa ako keby radšej drôtom do oka chceli dostať ako pomôcť.
Keďže je môj drahý akčný ako slovenské školstvo pripravujúce sa na spojenie praxe a teórie, začala som sa ozývať na inzeráty ja. A pri obhliadkach som prišla na to, čo znamená tajná reč maklérov.

Rustikálny...v preklade...starý, špinavý a rozbitý ako libanonské hranice. Veľa zhnitého dreva a okná ešte spred Konráda Adenauera. Do bytu neinvestovali ani cent asi 30 rokov a očakávajú, že na tom zarobia asi 250x. Namiesto rustikálneho sa často používa aj "autentický". V spojení so "slnečnou stranou" dostáva tepelná izolácia úplne nový rozmer.

Blízko zastávky je asi 15 min. peši od zastávky na kraji prdele sveta (celé okolie Stuttgartu), odkiaľ to do civilizácia máte asi 30 min.

Útulný...tak malý, že keď otvoríte dvere, vypadnete oknom. Niečo ako internáty v Nitre - true story bro.

Takmer nikdy nemáte v byte kuchyňu. Nemci si ako blbci kuchyňu zásadne vymontovávajú a berú so sebou. Nechápem ten zmysel, keď sa každých pár rokov sťahujem, ťahať si kuchyňu so sebou, ale tu je to úplný normál. Ani prípojka na práčku nie je normálna, ja vo svojom byte žiadnu nemám a periem ako za Márie Terézie. Celkovo je tu štandard bývania asi 100 rokov za opicami. Mám minipráčku napájanú sprchou,ktorá robí taký rámus, že mi v kuse chodí pindať môj neurotický sused. A zakázal mi prať v nedeľu, lebo ho to ruší. Niekde ešte majú waschraum, kde sú spoločné prípojky. Socializmus v praxi. Za pranie sa platí ca. 3 eurá. Teda ak chcete prať biele a farebné v jeden deň, celkom dosť to stojí. Niečo ako u mňa na intráku, ale keďže už nemám 20, nepripadá mi to ok.

Nábytok... zabudnite. Všetko sa vyhadzuje a kupuje nové. Ak nemáte auto, ste nahratí. Je tu veľmi veľa nábytkárskych domov na meter štvorcový. Viac je tu iba obchodov s načúvatkami pre dôchodcov.

Živá štvrť... samí cudzinci, hlavne Arabi, kde síce máte otvorenú večierku, ale bojíte sa večer do tej večierky ísť.
Pri osobnom pohovore si vás prelustrujú ako deti skrýše na darčeky. Ako dlho ste spolu, kde pracujete, koľko zarábate, máte trvalý prac. pomer, ak nie, prečo nie, posledné tri platobné výkazy, máte zvieratá, fajčíte...

Nezoženiete nič bez makléra. A s maklérov si pridajte asi 2,4 mesačného nájmu. Pri 800€ za dvojizbák sa dostanete aj s kauciou na príjemných  4 000 € len na poplatkoch, za čo si môžete kúpiť ojazdené auto. Náš zákazník, náš pán tu vôbec neplatí. Ak sa s vami dohodnú na termíne, neznamená to, že sa uskutoční. Je pokojne možné, že sa medzitým ozve nejaký zúfalec a povie, že byt berie, bez toho aby ho videl a tak si plácnu. Ale akosi zabudnú povedať, že vy už nemusíte chodiť. Tak sa dotrepete niekde po 50minútach, pretože je to v tom "širšom centre" a tam nikto. Vyserú sa na vás jak na placatý kameň.




streda, 23. októbra 2013

Pena dní

Dni sa skracujú, začína byť skoro tma a to je ideálne na chodenie do kina. Možno by som nešla do kina, keby nemám pokazený notebook, pretože dostať ma z domu von je tažké aj s párom volov. Ale v nedeľu sme si teda skočili do kina a celkom skoro poobede a vtedy bežia iba filmy v art kinách.

Medzi všetkými možnými dokumentárnymi filmami o hladných deťoch, hladných zvieratách, prejedených Europánoch a filmoch, pri ktorých má človek pocit, že sa má hanbiť za to, že si môže dovoliť kúpiť zubnú kefku, sme našli Penu dní.

Filmová adaptácia knihy Borisa Viana z roku 1947. Myslím, že autor predstihol dobu, v ktorej sa odohráva. Aj keď to je sureálne. Proste neskutočne uletené, dadaistické a plné fantázie. Myslím, že autor v čase písania zrejme bral LSD. Na začiatku sme na to mierne  čumeli a mala som strach, že sa to chlapovi nebude páčit, ale postupne sa z niečoho groteskného a  absurdného stalo niečo hrozne ponuré a smutné. Nečakajte happy end. Je to love story s Audrey Tatou, ktorá ale osloví každého. Možno nie hneď, niekto si bude hovoriť, čo je to za blbosť, ale budete nad filmom rozmýšľať dlho potom.
Mnoho vecí je roztomilých. Napr. prvé rande v labuti, preteky v jazde k oltáru alebo piknik na svadobnej ceste. Audrey má krásne svadobné šaty. Ja si vždy vo filmoch pozerám svadobné šaty. A Chloé mala krásne topánky na prvom rande.
V hlavnej roli filmu je Paríž.

Režisérom je Michel Gondry a film má mnoho spoločného s jeho ďalším filmom The Science of Sleep.

Colin sa zamiluje do Chloé, pretože je rovnaká ako pesnička od Duka Ellingtona (áno, človek dostane aj lekcie z hudby). Zamilujú sa, vezmú sa a neskončí to tak, ako by malo. Colinova práca vo výrobni zbraní je strašne depresívna, podobne ako jeho práca nosiča zlých správ pre ministerstvo, za ktorú ho ľudia nenávidia. Je tu mnoho jeho priateľov, ktorí majú tiež veľmi dôležité postavenie vo filme (knihe) a doplňujú mozaiku. A este aj myška. Mnoho narážok na filozofa Sartra, spoločnosť.

Je to proste veľmi pekný a smutný film.







streda, 2. októbra 2013

Work hard

Môj pohár trpezlivosti pomaly, ale isto preteká. A to je ako duplák na Oktoberfeste (čo je liter) a to je teda pekná kapacita. Už som sa dostala cez prvotné pracovné nadšenie z roku 2010, keď som nastúpila po praktiku v najgeniálnejšom meste, kde som robila za asi 10€ na deň. Vtedy som bola nadšená, keď som dostala výplatu, tak som chodila jesť sushi ako deti do McDonaldu, lebo to čisto buržoázne. Druhá bola fáza frustrácie (ako hovoria niektorí idioti "flustrácie") kde som mala pocit, že moja práca ani zdaleka nespĺňa to, čo mi bolo sľúbené a robím to, čo lepšie trénovaná opica. A tretia fáza je úplna ignorancia. Robím iba minimum čo musím, keďže nedostávam žiadne potrebné info, šéfovia neodpovedajú na moje emaily alebo majú návrhy, ktoré sú absolútne nezrealizovateľné, ale samozrejme keď im to človek povie, tak nie je dostatočne motivovaný. Takže vynaložíte mrte úsilia na niečo, o čom viete, že je to od začiatku odsúdené na zánik, aby ste potom museli povedať, že to nie je možné a šéf povie, že to je hrúza a že to nebol dobrý nápad (upgrade je to, keď vám povie, že ten priblbý nápad bol váš). Je to niečo ako keď poviete partnerovi, že tečie záchod a vy chcete zavolať opravára. On povie, že nie je blbý, že to urobí a potom pokašle ešte viac. Ale v tomto prípade môžete aspoň povedať že "haha, ja som ti to hovorila". To v práci nemôžete. Môžete si akurát kúsnuť do jazyka, zničiť spinky a ukradnúť na truc toaleťák a zapiť depku nechutnou kávou, ktorú ste si sami navarili. Ja im ešte beriem z práce mlieko a nehanbím sa za to. Mám nepreplatené nadčasy, tak si to nejak musím vykompenzovať, veď tie peniaze nevisia na strome.
Každopádne...v rámci pracovnej doby si hľadám aj prácu nejakú. Ako Wicked vie, v Nemecku je treba aj na tie najpodranejsie práce speciálne Ausbildung. Ešte aj predavačky rozdeľuju na oddelenia a to človek študuje. Každopádne som s VŠ buď prekvalifikovaná alebo podkvalifikovaná na prácu asistentky. Nepripúšťam si, že by to mohlo byť mojím slovanským výzorom, keď mi napíšu, že bohužiaľ dali prednosť inému uchádzačovi (často aj po pol roku, keď som aj zabudla, že som niečo posielala). Jedna nemenovaná personálka mi napísala, že majú záujem o osobný kontakt so mnou, lebo našli moje CV. Dohodli sme rande, vymenili pár liebesbriefov, dokonca som sa aj učesala, ale presne som vedela o čom to bude. Som vytrénovaná z Prahy, kde personálky boli dobré na dve veci a sighseeing po meste. Vyplnila som asi 24 dotazníkov s vecami, ktoré sú v mojom CVčku aby mi árijec povedal, že nemajú to, čo hľadám, lebo robia samé inžinierske veci. To som už nevydržala a spýtala sa, že načo ma tam vôbec pozvali, keď mali moje CV a popis toho, čo hľadám. Povedať, že nič nemajú, môžu aj emailom. Povedal mi, totálne k veci, že si mám dať inú fotku na CV lebo jemu sa nepáči. Na tú fotku s Bundestagom v pozadí mi nikto kurva siahať nebude. Má vždy úspech a podľa mňa aj vďaka nej som si vždy našla prácu. V Nemecku sa pri pohľade na ňu tetelia blahom.
Árijec mi ako po ONS povedal, že "zavolá" a ja som povedala, že sa "budem tešiť". Myslím, že sme obaja pochopili tú iróniu.
Inak sa mu moja práca zdala strašne zaujimavá. Ja by som si radšej pichla drôtom do zadku, ale dobre. Rozhodla som sa, že sa budem hlásiť na akúkoľvek blbosť už len z princípu, aby som im zahltila schránky a potom ešte budem posielať doplňujúce otázky ako napr. že prečo ma nevybrali, aké boli kritériá a podobne. Prisahám, že skončím v blockliste každej personálky.


pondelok, 9. septembra 2013

Čo nové?

Čo je nové? Ani veľmi nič. Darlinga som si vzala na Slovensku, šokovou terapiou som ho zoznámila s rodinou a Slovenskom a jemu sa veľmi páčilo. Proste trip na divoký východ. Moje mesto mu prišlo roztomilé a mediteránne, ším som bola úplne pohoršená, pretože je to 5. najväčsia mesto dedina na Slovensku a to si teda vyprosím, aby ho nazýval roztomilým. Je to drsná džungľa, veľkomesto, kde sa lístok v autobuse kupuje u šoféra. Asi najväčší zážitok v ňom zanechal jarmok na sídlisku. Najprv ho ohromili paneláky, nikdy ich nevidel toľko pokope a neboli v nich žiadny Turci a potom kolotoč s názvom centrifúga, do ktorej sme išli, pretože mu prišla malá a sympatická. Po jazde, kde sa ma pýtal, kedy to už skončí, lebo to nezvládal mu prišlo tak zle, že sa ovesil cez zábradlie, na čo hneď prišiel týpek od kolotočov a milým "vypadnite, choďte choďte" nás vyprevadil. No čo už, slovenská pohostinnosť:-) Ale aspoň vieme, že nebude pilot. Celkovo to dopadlo fajn, nemusela som sa až tak hanbiť tu, normálne sa s ním ľudia v obchodoch dohovorili po anglicky a občas lámane po nemecky, nonstop niečo jedol, niečo typicky slovenské, čo nebolo ani ľahké, ani diétne. Hrdo som ho vzala do Gio Caffé, vyhláseného široko ďaleko, v každom slovenskom hipster magazíne oslavovanom a on bol z toho rozpačitý. Najviac sa mu páčilo v reštike, kde na okne trónila vypchatá líška v kostýme poľovníka (čo je inak morbídne) a menu stálo 4,70€. Ani policajti nás nezastavili, ani nepokutovali z čoho som mala strach, kvôli hororovým príbehom, čo sa deje, keď má človek zahraničnú ŠPZ.
A najväčšie zážitky? Na Letisku Sliač varená kukurica a výhľad zo Zobora.

A na oplátku som bola pozvaná na švábsku svadbu jeho kamaráta, ktorého neznášam. Svadba bola nudná a ženích sa potil tak neskutočne, že s ním nikto nechcel tancovať, pretože to bol puch, že by jeden upad. A na konci predviedol striptýz.:-)










štvrtok, 22. augusta 2013

Novoročné predsavzatia po asi 8 mesiacoch

2013 je v druhej polovici a ma napadlo, či sa mi voľačo splnilo.

Želala som si viac cvičiť a schudnúť. Viac cvičím, ale nejak nechudnem. Možno na to bude mať vplyv, že síce spálim kalórie na bicykli ale potom vybielim chladničku, takže sa to vlastne celé zneguje. Vareniu sa v mojej minikuchyni vyhýbam. Aby to nedopadlo takto:



Chcela som ísť na nejaký dobrý festival. Taký, kde poznám aj kapely, ktoré nie sú známe iba v Poddunajskej nížine, necirkulujú po všetkých festivaloch slovenských a českých luhú a háju od Rock for People až po Cibula fest (áno, aj to existuje) a poznám ich od svojich 12 rokov (Polemic mi odpustí). A to sa mi Optimusom v Lisabone splnilo. A upáľte ma. Nejdem na Grape oblečená vo vintage šatách za 80€ počúvať kapely, ktoré nepoznám v okuliare z 80tych rokoch prešmejdeních z Maďarska. Som prd hipster, lebo počúvam hudbu, ktorá sa mi páči, je komerčná a melodická. Hipster počúva zásadne hudbu kapiel, ktoré ešte ani neexistujú.
Inak k tomu doporučuje veľmi výtečný článok o definícii hipstera. Síce bratislavského, moji českí kamoši prominou, ale ak vymenia location, bude to rovnaké.

Chcela som zmeniť prácu a ísť do Berlína. Keďže pracovného ponuky, ktoré sú zverejnené niekedy ani nechápem, čo tam odo mňa chcú, asi nie sú moje motivačné listy dostatočne cielené. Junior account manager office management? Proste nie som tímpleyjer, ktorý dokáže pracovať pod prešr. Alebo to bude tým, že som lenivá prepisovať motivačky a posielam ich niekedy s adresou a oslovením predošlej firme.

Nájsť si niekoho, u koho budem vedieť aj priezvisko. Na dlhšie ako mesiac. No zatiaľ to vyzerá, že tu niekto taký je.

A viac si nepamätám. Iba to, že som na Nový rok zliezala po rebríku zo strechy v Prahe. Na ostatné som zabudla ako na Tomáša Bezdedu zo Superstar (to je ten, čo chodil s Banášovou vraj, pche).


štvrtok, 8. augusta 2013

Ako vidím Štutgart

Keďže už 3 roky žijem v Stuttgarte, myslím, že viem povedať prečo ako veľmi toto mesto neznášam. Ako veľmi by som šla preč. Ale doprdele aj s ich pulzujúcou ekonomikou, vysokou spotrebou a zadkami vyvážajúcimi sa v autách, kde Porsche je víkendovka. Preplácajú si nájmy, v bytoch, ktoré majú štandart ako u nás intráková izba za cenu celého intráku a kávu za 3,5€ ale všetko im príde drahé aj keď to platia dobrovoľne a môžu si za to sami.

 Sú určité veci, ktoré proste platia 100%.

Nájsť si jednoizbák v stredne dobrej lokalite do 500€?



Existuje rodený Šváb, ktorý ženu sám osloví v bare?


Aspoň ja som takého nestretla :-) Ale na nete majú plnú hubu, ako by človeka zbalili.

Ak zle odbočíte v parku Bärenseen :-)



Keď sa snažíte skamarádiť so Švábom. Reaguje asi takto. Teda ak ste z Ostblocku.


Ak niekto povie, že našiel bar, kde sú lacné drinky - pod 5€


Ak niekomu poviete, že si chcete nechať urobiť v byte internet do týždňa


Keď čakáte na údržbára a dúfate, že príde na čas


 Keď sa chcete ísť kúpať na jedno z okolitých kúpalísk


Keď sa snažíte dostať domov nočným autobusom



Keď ste si spomenuli, že ste zabudli odhádzať sneh na chodníku pred barákom pri Kehrwoche a zistíte, že 70ročná babička v baráku vám urobí so života peklo.


Ak si chcete nakúpiť v nedeľu a zistíte, že je všetko zatvorené


Keď kvôli stavbe budovy, ktorá sa nikdy nedostavia zavrú niekoľko dobrých klubov




štvrtok, 25. júla 2013

Lost

Som človek, ktorý si dáva vysoké ciele a ak sa nesplnia, či už je to závislé odo mňa alebo nie a potom som sklamaná. Ak mám pocit, že v práci so mnou nie je jednané fér, začínam byť frustrovaná, že si ma nevážia a že im ukážem. Snažím sa presvedčiť, že treba zmeniť job, ale potom mám strach, že nič nenájdem a tým pádom zostanem v tom zasranom jobe zhnijem celý život, čo je katastrofálna predstava. Ako za socializmu, robiť celý život v jednej fabrike. A potom príde v tomto scenári najväčšia brzda, pretože si poviem, že lepší vrabec v hrsti ako holub na streche a že sa vlastne nemám tak zle. Záleží s kým sa porovnáme. V porovnaní s čínskymi deťmi šijúcimi moje oblečenie s krvavými prstami za 50 cetov za hodinu som na tom super. A je mi zo mňa na grc, lebo nie som schopná sa k niečomu dokopať. Môj sen o Berlíne je rovnako zamlžený, ako pred 3 rokmi a teraz, keď tu mám chlapa, ktorý nechce ísť ďalej ako 20km, nevyzerá to moc ružovo. No čo... zabijem sa? Ale nejaké rady ako ďalej by boli appreciated.


piatok, 19. júla 2013

Próxima paragem: Lisabon

Konečne sa mi podarilo zdrhnúť legendárnemu nemeckému letu, kde je 3 dni teplo a dva mesiace zima. Ale každý nostalgicky spomína na tých pár dní tepla a neznalý človek nadobudne pocit, že je tu asi 35 stupňov a to je kapitálny omyl. Klimatické zmeny sem či tam, za teplom treba stále cestovať na juh. Tento rok som mala s kým a keďže dotyčný je blázon do hudby, rozhodol sa, že mi ukáže Depeche Mode naživo a bude to práve v Lisabone.

Išli som na festival Optimus Alive. Každému, kto bude mať čas, ho doporučujem  navštíviť. Málokedy nájdete tak zaujímavý line up spoločne s perfektným miestom, kde môžete cez deň chodiť po meste, nakupovať, luxusne jesť a kúpať sa na pláži a večer fandiť Kings of Leon, Django, Django, Too many Djs alebo Two doors cinema club. Areál Alges (Alžeš) je priamo pri pláži, festival malý ... asi 20 000 ľudí, takže atmosféra výborná. Dostupné vlakom z centrálnej stanice Cais do Sodre za asi 15 min. alebo električkou.





Najdrahšia je letenka, predsa len Lisabon nie je za rohom.
Ubytovali sme sa cez www.airbnb.com. Minulý rok som cestovala cez Couchsurfing, čo bolo super, ale mierne neflexibilné, pretože sme nedostali kľúče a museli čakať na dotyčného, kým príde domov. Cez Airbnb síce človek platí, ale má izbu pre seba a kľúče. Naša hostiteľka bola mladá designérka, bývala v 4 izbovom byte s kamarátkou, s výhľadom na more a Panteón, mega príjemná, človek sa cítil ako doma. My sme mali vlastný balkón, obrovskú posteľ a kúpelňu pre seba,
7 nocí nás vyšlo dohromady na 114€ čo považujem za neprekonateľnú cenu.


Výhľad z kuchyne na štvrť Alfama



Výhľad z izby


Panteón


Estoril (Eštoril) - mestečko aristokracie a prímestská pláž






Most 25. apríla - výročie revolúcie


Socha Christo Rei - vstupné je 5€, človek sa dostane výťahom na výhliadku vo výške 82 metrov. Socha samotná má 28 metrov.



A čo je najlepšie, Lisabon je neskutočne lacný. Ešte aj pre Slováka. Káva za 75 centov, koláče za 50-60 centov, verejná doprava - celodenný tiket za 6 € a vlak na pláž Cascais line - 20km za 2,15€. A neskutočná pecka sú taxíky... za 9€ z letiska do centra, kde máte milého taxikára, ktorý hovorí anglicky je neprekonateľné. Keďže sme nestíhali koncert Tame Impala, vzali sme prvý taxík a spýtali sme sa koľko to bude stáť na festival a pripravovali sme si, že dáme max. 20€ a keď taxikár povedal... "I dont know, probably 8-9 €" tak sme hneď buržoázne nasadli a nechali sa odviezť prakticky až pred dvere.

Mesto je pre mňa najkrajšia európska metropola. V centre nie je miesto, z ktorého by nebol magický výhľad. A čo je najlepšie, v meste normálne žijú ľudia, starí, mladí. Dôchodcovia sedia na priedomí, kecajú, hrajú šachy. Proste to nie je turistický skanzen, život je tam aj po zotmení. Ošarpané domy, vedľa krásnych budov a kachličky azulejos na stenách vytvárajú v pitoreskných zakrútených uličkách neprekonateľnú atmosféru.







Katedrála Sé - jediná románska pamiatka, ktorá prežila ničivé zemetrasenie 1755



Treba si dať pozor na vreckové krádeže, takže chodiť so zavretou kabelkou a pozor v tlačenici napr. v električkách - kultová 28. Tú je dobré používať večer, je vtedy fakt prázdna a človek má úžasný výhľad.
Ignorujte predavačov okuliarov, najprv sa spýtajú, či chcete okuliare a potom ponúknú hašiš z Maroka, speed, kokain alebo herák.

Portugalci sú asi najpríjemnejší národ aký som stretla. Žiadna ojebávacia mentalita, že niekto zle vydá alebo naúčtuje viac. V reštaurácii mi priniesli inú prílohu a keď som ju dojedla, prišli sa ospravedlniť a doniesli objednanú prílohu zadarmo. A sú úplne iní ako Španieli. Proste národ moreplavcov. Každé väčšie mesto je na pobreží a na rozdiel od Španielov, kde mnoho z nich nemá k moru žiaden vzťah v tej veľkej suchej krajine, sú Portugalci s morom spätí.
Milujú sladké a celý deň jedia menšie koláčiky pastelerias.  A ryby, najmä grilované sardinky, ktoré sú symbolom mesta. A lacné domáce víno, pol litra v reštike za 3e z ktorého je človek príjemné opitý celý večer.


V Lisabone sa dá úžasne nakupovať, farebné trendové oblečenie alebo krásne topánky za asi 25€.

Próxima paragem znamená nasledujúca zastávka. To je niečo málo, čo som sa naučila.  Takže ak máte čas a peniaze, choďte tam. Atlantik nie je tak studený, ako by si človek myslel.

Obrígada:-)







utorok, 11. júna 2013

New In - Kozmetika Le petit Marseillais

Medzi všetkými tými dôležitými vecami ako bojkotovaním práce a pretvarovaním sa pred boyfriendom, že mi vôbec nevadí, že spí v tom istom tričku, v ktorom ide do práce, si nájdem čas aj na niečo krásne povrchné, teda kozmetiku. Už dlho som chcela vyskúšať francúzsku značku Le petit Marseillais (malý Marseilčan). A to preto, že má roztomilé logo malého námorníka. No pozrite, nie je k sežrání? To je ten pravý dôvod.




zdroj: http://maximum-echantillons.com

Kto už by sa mal vyznať v kozmetike, keď nie Francúzi. Nestihla som si túto značku kúpiť na dovči v Bretónsku, pretože tam sme o normálny supermarket ani nezavadili. Vraj je to vo Francúzsku bežná značka v každom väčšom obchode. Vyrábajú všetko možné... šampóny, telové mlieka, kondicionéry, sprchové gely atď. Všetko s typickými vôňami Stredomoria, ktorým zodpovedajú aj kombinácie ako levanduľa, citrusové plody, ruža & malina, marhuľa & bazalka alebo pínia.


zdroj: http://www.skinscrubs.co.uk

Značka vznikla 1982 a ako základ použila know how výroby svetoznámeho marseilského mydla - « Savon de Marseille ». 

Oficiálny web bohužiaľ iba vo francúzskom jazyku, kde nerozumiem zhola nič, je tu.
Ak viete, kde sa dajú kúpiť na Slovensku, dajte vedieť, ja som nič nenašla. Z ich oficiálne facebook stránky mi odpísali, ze predávajú iba vo Francúzsku alebo potom cez Amazon.



V Nemecku sa zháňa ťažko, musela som ju kúpiť online s celkom vysokým poštovným, ale proste už ma to pokúšalo príliš dlho.  Majú také množstvo kombinácií a krásnych obalov, ktoré sú oku lahodiace, že je to škoda neskúsiť.
 Na moju extrémne suchú pokožku som si vybrala telové mlieko s  karité a arganovým olejom, ktoré prekvapivo nevonia ani trochu sladko (rovnako ako všetky bambucké maslá a karité), a je veľmi dobré. Možno by mohlo robiť trochu mastnejší film. Rovnako ako krém na ruky, ktorý je pre mňa ako kancelársku krysu úplne nevyhnutný, lebo každodenné hrabanie sa v papieroch mi to vysušuje viac ako čistiace prostriedky (som počula, lebo ja inak neupratujem).

Ďalším je šampón na dlhé vlasy s ľanom a mandľovým mliekom - šampón nie je ničím výnimočný, ale vôňa je úžasná. A veľmi príjemná konzistencia, ktorá dobre pení a je vhodne tekutá, nie príliš gelová ako iné šampóny.

A na leto som sa rozhodla kúpiť sprcháč, ktorý je osviežujúci a aspoň trochu unisex, pretože môj drahý mohol jednu dobu používať iba môj ovocný Bourjois a verte mi, keď muž vonia ako mango, nie je to veľmi atraktívne. Vybrala som kombináciu  - Mandarine & Citron vert, veľmi svieža a korenistá, ktorá nakopne a myslím, že pre leto bude ideálna, keď chcete navodiť feeling dovolenky - proste joie de vivre.







pondelok, 10. júna 2013

Getting hipsterized

Katolícke sviatky sú v Nemecku to, čo si ja pohan vždy vychutnám. To je dobré na demokracii, že ma núti sláviť aj to, čo neuznávam. Jupííííí. Ideálny nápad vydať sa do môjho najmilovanejšieho mesta...Berlína. Lístky na vlak a letenky drahé ako vajcia na Veľkú noc. Takže sme naštartovali Fjord Fjesta a vydali sme sa  na cestu po jedinej naozaj slobodnej autokrajine na svete, kde nie je rýchlostný limit na diaľnici. Za 70timy Rastplätze sme sa konečne preplazili cez Ku Damm a nekonečnú zápchu, kde sme si pripadali ako v 1976 v Západnom Nemecku (teda hlavne ja, môj Schatzi je zo Západného Nemecka) po asi 8 hodinách vypadli z auta. Predtým sme samozrejme zablúdili, pretože ked šoférovi poviete vy a aj navigácia, že má ísť vpravo, tak on zásadne vľavo. Len aby ste vedeli, ak ste v Berlíne neboli. Na Ku Damm nie je toľko hipsterov, na to je príliš poshy. Ale čím viac sa blížite Prenzlauer Bergu, tým sa ich koncentrácia zvyšuje. A je to ako mor, niet úniku. Skinny jeans,tielka alebo tričká s výstrihom asi až po pupok ( hovorím o mužoch), hobo čapice a okuliare s hrubým rámom bez dioptrií. Proste hlavne nevyzerať mužne. Rádoby nedbalé oblečenie, drahé jak šľak.



Prešla som si nostalgické miesta môjho internshipu z Bundestagu, totálne ghetto na Kottbuser Tor.Tu sa vždy začínajú demonštrácie na 1. mája, kde si ľudia pohádžu zápalné flaše, rozbijú nejaké výklady, ponadávajú na konzum a kapitalizmus a potom si to pofotia svojim smart phonmi, v ktorých sú suroviny získane otrockou prácou z Konga a postnú to na facebook, ktorí tak nenávidia. A Hipstermánia chytila aj nás. Už na druhý den sme sa prichytili ako si kráčame s latéčkom v ruke a bio obloženou žemľou. Ja, čo si dám tresku v majonéze.


Výlet bol všetko, hlavne nie nudný. Ked chodíte s bláznom do elektro hudby, tak vás nikto nemôže obviniť z toho, že ste povrchná ženská, ktorá namiesto spoznávania nakupuje topánky. My nakupujeme káble a syntetizátory. Napr. v Schneiders Büro, ktorý inak vyzerá ako klasická sídlisková drogérka. Aspoň zvonku. Ale pre západonemeckého chlapca to bol zážitok. Mna tam síce nechal tvrdnúť 90 minút, v štvrti, ktorá sa volá aj Malý Istanbul, kde som akurát mohla ocumovat večierky a sekáče, ktoré vyzerajú ako vietnamské obchody s handramy na Slovensku.

Schneiders Büro


Na párty sme slido klubu, kde som takmer ohluchla. Klub Gretchen. Pripadala som si pri ceste domov ako z filmu Saving Private Ryan... Síce som videla, ako sa autá ku mne približujú, ale nepočula som vôbec nič. Musím povedať, že to bola zaujímavá skúsenosť. Ale vidieť Dj legendu - Étienne de Crécy naživo tiež nie je zlé.

 V podstate bol aj tento trip ako všetky ostatné. Mnoho jedla, vela pitia, vela chodenia.... Tak mrzké mesto až je nádherné. Presťahujem sa tam raz. Budem v nedelu jest brunch za 9€ o 13:30 a chrúmať bio žemle medzi  vegánmi. A nosiť slnečné okuliare do klubu. Sedieť v kluboch, ktoré majú cool mená, ktoré každý používa, ale nikoho nenapadlo ich použiť ako názov. Napr. bar "ku mne alebo k tebe" - " Zu mir oder zu dir".



Cesta domov bola ako Slováci do Chorvátska. 6 hodinová cesta trvala 12 hodín vďaka záplavám, baustellen a dažďu. 12 hodín v malom aute tiež dokáže zmeniť pohľad na človeka.

Danziger Strasse / Eberswalder Strasse




Guerilla Marketing... Nový Daft Punk je naozaj všade a fakt sa vyplatí si ten album vypočut. Ako hovoria Nemci...Fickmusik.


Televízna veža na Alexanderplatz





Kulturbrauerei - Prenzlauer Berg


Ja som proste taký common person. Ako hovorí Pulp. A teraz ma ospravedlňte. Idem si pozrieť Game of Thrones.