Celkový počet zobrazení stránky

utorok, 31. júla 2012

Deň blbec

No dnes deň blbec. To som cítila už ráno, keď sa mi spravil jebák na podbrade. Teda nie na brade, kde sa ho viete zbavit, ale na podbrade, ked viete že je, ale neviete sa k nemu dostať. Ale čo už, aj pri nonstop škrabaní som išla do práce.
Ako správna nemecká firma sme strašne ekologickí a objednávame iba sklenené fľaše a nie PET( to robíme hlavne preto, aby si moji kolegovia uľavili svedomiu, že si všetci vyvážajú zadky v autách, v ktorých jazdia zásadne sami a v rodine ich majú 3). Sklenené fľaše majú kovové viečka, ktoré sú tak fajnové, že sa na nich dá porezať, čo sa mi samozrejme podarilo. Šla som do našej skrinky, kde má byť prvá pomoc a je tam s prepáčením gulové a potom som ešte jednou rukou zdvihala telefón, aby som nezasvinila všetko okolo, hlavne náš praktický biely stol.
Dobrá vec je, že v skrinke prvej pomoci, ktorá ale ešte pamätá Helmuta Kohla, bolo aspon niečo. Pribehla som za kolegyňou, aby mi odstrihla leukoplast. No a tá mi potom povedala, že vďaka mne vidí, že nechce byť matkou, pretože nevie rýchlo reagovať ani pri mne (som mala pocit, že vykrvácam) nieto ešte pri vlastnom decku.
Inak náš telefón je pokazený, stále zvoní a na druhej strane niekto niečo chce. Myslím, že to bude nejaký omyl.
Dnes som išla na obed do mojej obľúbenej čínskej reštaurácie, kde sa dá najesť za 4e a povedala som, že si dáme s kolegyňou číslo 40 a 17 (inak musím pozrieť, aké jedlo je číslo 69) a čašník z toho vydedukoval 14 a 16 a keď nám to priniesol, nevyzeralo to vôbec lákavo. Vyzeralo to, ako keby to už niekto pred nami zjedol (niečo ako bryndzové halušky, národovci prepáčia). No a kým nám priniesli nové porcie, ubehla obedná pauza, zostali sme hladné a išli sme preč. Ale nezaplatili sme colu - Muhahaaaa - evil Sascha.To sú moje malé pomsty, ako keď som rozbila okno v sushi reštike. Ale to bolo omylom.
Plus, naša sekretárka je chorá. Sekretárka je vždy chorá, hlavne vtedy, keď treba pracovať. A ja som prišla po dovolenke (ach Bretóoooonsko) a chcela som sa easy peasy aklimatizovať kecaním o dovči a prekladaním papierov z jednej poličky do druhej, ale chyba lávky. A ako človek s VS titulom sa musím venovať vysoko kvalifikovaným veciam ako objednávaniu kartónov mlieka, vyberaniu karty k narodeninám a podobne. Bezvýznamné veci ako reporting, žiadosť o referát európskych poslancov, príprava konferencie v Bruseli alebo správa firemného fcb accountu  (ano, chcem sa chváliť, čo vsetko robím ja, pche) sa robia medzi pauzou na kávu a vyplakávaním nad tým, aký chaos by bez sekretárky nastal. Tá mi mimochodom volá 3x denne s dramatickým sopľovým hlasom, aby sa spýtala, či som urobila všetko tak, ako chce. A tým chce naznačiť, že si nikdy nedá pauzu a číta emaily aj doma. Tiež by som chcela byť podobná a vedieť sa nadchnúť pre takú bezvýznamnú prácu.
Normálne som sa dnes tešila na moju magnetickú rezonanciu. Nikdy som ju nemala a príde mi to dosť cool. Ako Star trek alebo niečo podobné. A aj to bolo cool, len mi púšťali príliš klasickej hudby. ale bol to nejaký divný mix, ako keby to bola Frankensteinova symfónia. Niekedy bolo hučanie stroja lepšie ako hudba. Ja som totiž kultúrny barbar a klasika ma nebaví, na to budem mať čas, keď budem stará. Znesiem iba Vltavu a aj to asi prvú minútu. Moji milí fanúšikovia, som v poriadku. Našli mi.... nič. Iba zistili, že mám zanesené nosné dutiny. To sa môžu nemeckí daňoví poplatníci tešiť. Môj život je teda riadne smutný, keď maximum dňa je porezanie sa. Niečo ako v Americkej kráse, keď si hlavný hrdina ráno v sprche zamasturboval a potom to išlo celý deň dolu vodou.
Včera sa skončilo legendárne nemecké leto, ktoré je známe tým, že je asi 22 stupňov, dusno a trvá to 3 dni a potom 2 dni prší. Bol jediný teplý den a ja som ho strávili preberaním kravín archívu v našej pivnici. Natascha Kampusch style.


Lykke Li // I Follow Rivers (The Magician Remix)


 Tip na film. Kto chce kopu smutnej romantiky, nech si pozrie Birdsong. Ja som pri tom revala jak malá. A hlavný hrdina je tak antisexy, až je bangable.


utorok, 24. júla 2012

Bretagne trip II

Po studenom a upršanom Mont Saint Michel (keď si predstavím, že tam niekto žije celý rok, až mi mdlo ostáva) sme sa vybrali vlakom do turistickej destinácie nr. 1 - poloostrov Quiberon (číta sa nejak kviberion alebo tak, keď sme povedali kviberon, kukali na nás ako keby vyhlasujeme vojnu). Skvelá je cesta vlakom z Aurey. Vlak ide po najužšom mieste poloostrova, takže z oboch strán vidíte more a idete iba po úzkom páse piesku a je to magnifique.





Inak Sick chcela info o frantíkoch - nebudú. So žiadnymi mužmi sme nekomunikovali, nikto sa nám neprihovoril okrem predavača v obchode, ktorý si štrngal so mnou keď som si vyberala podprsenku a mala som v ruke fľašu zeleného čaju, čo mi prišlo trápne už samo o sebe. Akože haló? Žena si nechce vyberať spoďáry pred cudzím chlapom u ktorého nemá záujem dostať ho do postele. Chvalabohu som potom vždy povedala vražednú vetu "please, only english" a problém zmizol. Chudák sa potil a snažil dostať zo seba nejakú anglickú vetu, ale proste nešlo to:-) Všeobecne boli všetci nízki a dredatí. Ošľahaní bretónskym vetrom a opálení. Nedredatí sa obliekajú príliš gay, úzke rifle, že by som do nich moje lýtko nenarvala:-) Čistý hipsteri.

Podľa fotiek môže mať človek pocit, že tam bolo teplo. Zdanie klame. Bolo asi 22° ale aj tak sa mi podarilo spáliť sa. My sme sedeli celý čas na deke. No Bretónci sa kúpali ako diví. Ja som presedela na pláži celý čas v turistických nohaviciach, ktoré som si akurát vyhrnula.








V Quiberone toho až tak veľa nie je. Je tu Côte Sauvage - tzv. divoké pobrežie. Celé pobrežie je skalisté a nebezpečné. Na kúpanie sú vyhradené malé pláže ako napr. v Quiberone, všade inde by vás vlny oplieskali o kamene tak, že by po vás nezostalo nič.

Fajný je zámoček Le Chateau Turpault, ktorý sa ale bohužiaľ dá vidieť iba zvonku, je pre verejnosť neprístupný.





Tradične sme zjedli nejaké crepes, galettes a cidre a išli spať, pretože úprimne zas toľko sa tam toho nedá robiť. Síce si asi nikdy neodpustím, že sme zmeškali veľkú sardinkovú slávnosť(predstavujem si tancujúce sardinky), ktorá bola na druhý deň, ale tak človek nemôže mať všetko. My sme totiž mali v pláne ísť na ostrov Belle-Ile. A keďže Saška má viac šťastia ako rozumu, vybrala hotel priamo pri prístave, odkiaľ nám ráno plávala loď. Síce hotel vyzeral podľa kúpeľne ako v Tých rokoch 70tych. Ale účel splnil.






Tu krásne vidíte rozdiel medzi Bretóncami a mnou, suchozemcom. Ja zababušená, pretože ma prefúklo až na ... kosť. Mimochodom predposledná fotka nám bola záhadou, nevieme či to bola "páni na hlídaní" alebo matka detí, pretože tí dvaja sa mali k sebe ako manželia. A muž bol celkom použiteľný. Ona mi pripomínala vyžitú štetku. A obaja fajčili pred deťmi jednu od druhej. Nejaký zákaz fajčenia a role models tam evidentne ešte nedorazili.
Loďou sme šli najprv do najväčšieho mesta ostrova Le Palais a odtiaľ do Sauzonu (číta sa suzón, haha). V Sauzone bol odliv, takže to vyzeralo ako po tsunami. Ale mali sme hotel pri prístave, takže asi 50 metrov od našej lode:-). Pri majáku, aké romantické. Samozrejme v hoteli recepčná nevedela po anglicky, tak som sa na ňu usmievala a hovorila po slovensky, že nech mi napíše cenu izby a ona na mňa po francúzsky, úsmevy, flirty-flirty a plácli sme si. Izba rozkošná, podkrovná, samozrejme dvere zase nedosadali. Najlepšia bola kúpeľňa:-) Umakart v paneláku z roku 1984 hadr. Niekde som čítala, že vo Francúzsku sa môžu do toaliet hádzať aj vložky, pretože majú širšie trubky a spláchnu to. To by vysvetľovalo, prečo sa nám pri splachovaní zdvihla vždy voda až po okraj toalety a robilo to hluk, ako keby štartuje lietadlo. Kamoška je stále presvedčená, že niekde pod WC bolo zabudované čerpadlo a splašky išli do prístavu a z toho sme jedli mušle.
V Sauzone sme tiež akože mali pokus o konverzáciu s Francúzom. Čašník v reštaurácii na mušle (mušliarni???) sa nás pýtal, že odkiaľ sme a že či nám chutilo. Sedeli sme vonku, tak som zabalená v fleecke vytrkotala, že áno, ale je nám zima. Na to sa on, v krátkych rukávoch podivil a pokýval hlavou. Asi nie sme dosť drsné pre bretónskych mužov.

Citadela v Le Palais


Prístav v Sauzone pri odlive



Náš hotel



A v Sauzone sme prišli k dôležitému poznaniu. Nikdy neverte francúzskym mapám. Rozhodli sme sa, že budeme tak slovenské, že pôjdeme na túru, pretože mám občas pocit, že ak nebehám v rejoickách a netrepem sa po skalách, kam nemám loziť, nie som Slovenka.  Aj tento ostrov je ešte Wild Coast a my sme si chceli pozrieť pobrežie. Na mape bolo napísané - 3,2km, bez stúpania. Takže hurá, obuť sandále a baleríny a ide sa. Keď sme došli k prvej pláži, kde bolo treba ísť dole po strmej ceste a vyliezť zase hore, zdalo sa nám to ešte krásne a malebné a bla bla bla. Keď sme boli asi pri 7 a všetky vyzerali rovnako, akurát sme zo seba púšťali triviálne názvy pohlavných orgánov. Ale turistika - check. Avšak nešla som úplne ako turista. Na hoteli som si nechala paštéku. No pretože som bola vo Francúzsku, nemala som Pali alebo játrovku, ale pekne buržoázne kačaciu pečeň s portským.








Blázni sa kúpu.



Maják v La pointe des Poulains 




Posledný deň sme vlastne celý strávili vo vlaku, pretože naša štreka bola viac ako 1100km. A ešte teraz nachádzam v taške piesok. ÁAAAch aká nostalgia.

pondelok, 23. júla 2012

Bretagne trip I.

Tak nám skončila Tour de France. Nielen Peťovi Saganovi ale aj mne. Ja som síce nedostala zelené triko, celý trip som prežila vo fialovom. Myslím ale, že prepotené sme ich mali rovnako. Ani tak nie od tepla, pretože milí moji - v Bretónsku nie je teplo. A Bretónci majú iné hodnotenie slova teplo. Mali sme ich prepotené od námahy. Polku dovolenky som presedela vo vlaku (aj keď TGV je príjemná skúsenosť a ani ich regionálky nie sú úplne rovnaké na aké som zvyknutá z trasy Nitra-Leopoldov) a druhú polovicu chodením s veľkým batohom, ktorý bol stále ťažší, pretože ja dobrá duša som kupovala suveníry. Asi by som sa mala vybrať do krajiny, kde sú suvenírom napr. pierka a nie fľaše cidru (mimochodom extrémne dobrý letný chlast) a sušienok v mega veľkých krabiciach.


Zhrnutie - prežili sme bez problémov bez akejkoľvek znalosti francúzštiny a mapy. Na staniciach po anglicky vedia, na couchsurfingu sme spali u dievčat, čo vedeli anglicky tiež (och, ich byty boli tak francúzske) a hotely boli síce nedokonalé, ale extrémne rozkošné. Len proste Francúzi asi nechápu zmysel zatvárania dverí, lebo ani na jednej kúpeľni sa nedali dobre dovrieť, takže sme sa s kamarátkou spoznali ešte lepšie.
Ak pôjdete cez Paríž, vedzte, že z Paríža Gare Est vám do Gare Montparnass stačí asi 50 minút. Už je v tom zarátaná aj hádka s nejakou černoškou, ktorá sa vám snaží predať pokútne lístok na metro za 1,70e a keď odmietnete, nie je vôbec šarmantná.

Prvý deň sme dorazili do St.-Malo, čo bolo pre mňa prekvapenie výletu. Krásne korzárske mesto, ktoré je omnoho väčšie ako sa zdá a totálne pohodové. Obohnané nádhernými hradbami. Môj plán je, že sa tam ešte vrátim. A všade sú Stevenovia Seagullovia. Majú aj podobný výraz tváre a nenávistne škriekajú, fakt, že strach z nich ide.

V celom Bretónsku budete vidieť ich typickú vlajku:


zdroj: http://flagspot.net/images/f/fr-bz-gd.gif









Tu sme mali prvý couch surfing a prespávali sme u Stephanie, ktorá pracovala ako air traffick controller, čo mi príde mega zaujímavé. A bola veľmi milá, takže oberall experience super. Jej boyfriend bol pilot, ale asi nebol z toho, že jeho frajerka robí couchsurfing nadšený a ani sa nám neukázal.
Ráno sme hneď vypadli a išli na pulzujúcu autobusovo-vlakovú stanicu, kde sme boli my dve a jeden pán, ktorý nám potom ponúkal jointy. A s japonskými turistami sme išli busom do kláštora Mont Saint Michel. Treba prestúpiť v Pontorsone a ak máte niekto cestu, doporučujem kúpiť sí na 1 deň 10E lístok Ligne Baie a môžete jazdiť po dosť veľkej oblasti busmi a vlakmi neobmedzene. Celá oblasť je plochá a nevýrazná, ale keď sa blížite k MSM a on sa vynorí zo zákruty, musím povedať, že je to fakt úchvatné. Vstup do areálu je zadarmo, vstup hore do kláštora, kde sú ale iba prázdne gotické a románske miestnosti a žiaden mobiliár, je za 9e. Ale stojí to za to. My sme prišli ešte pred obedom a uličky neboli tak narvané. Myslela som, že s mojím batohom to nebude nič moc, ale videla som rodiny s kočikmi alebo ľudí s barlami, čo sa trepali po stredovekých schodoch, takže respect. A majú tam celkom negýčové suveníry - ich typické sušienky, cidre a koňak a samozrejme v reštikách mušle a crepes a slané palacinky, čo sa volajú galettes. Inak palacinky sú asi najlepšia alternatíva fastfoodu. Sú lacnejšie ako bagety a sú táááák štýlové. Úžasné sú mimochodom tie so slaným karamelom, ktorý je typický pre celý región. Slaný karamel je super vynález. Karamel sám o sebe je sladký ako hovno z nutrie a soľ, ktorú získavajú z moru asi miliardu rokov (kidding), tú sladkú chuť neguje.



V reštauráciách nečakajte na anglický jedálny lístok. Všetko je iba vo francúzštine. Vedľa nás si sadla americká rodina s mamou, ktorá vyzerala ako Stiflerova máma a pindali celý čas, že ničomu nerozumejú a vypýtali si lístok v angličtine, načo ich servírka zrušila, že nič také nemajú. Tak sme im boli dobré aj my, nejak mali pocit, že sme Francúzky.

















Asi naj fascinujúcejší je príliv a odliv. Pri odlive vidíte všetko na kilometre ďaleko, ostrovy v mori, ku ktorým sa dá dostať peši. Uvažovali sme, že by sme si tiež prešli po dne, ale treba na to sprievodcu, pretože piesok je quick sand a hrozí, že by človek zapadol a už sa nevyhrabal a okrem toho, zhora to vyzerá na pár metrov a po vlastných niekoľko kilometrov. Ak nemáte radi množstvo ľudí, choďte skoro. Inak budete mať chuť všetkých Amíkov, Japoncov a Nemcov, ktorí zásadne chodia v skupinách po 40 a vykrikujú, že tu je niečo zaujímavé, asi podrezať. Ale MSM stojí za to vidieť.  A dať si mušle.




Ale my sme nezastavovali (nemali sme spoždení) a išli sme neohrozene ďalej. Jediná možnosť odísť vlakom je z Pontorsonu, je to pulzujúca, dynamická stanica pred pamiatkou UNESCO ale pani za okienkom vie anglicky.



A vlakom sme šli do Rennes. Pekné mesto, ale keďže sme predtým videli MSM a St. Malo, už nás neoslovilo. Tu sme mali druhý couchsurfing u Jessicy, ktorá bývala v záhradnom domčeku, väčšom ako dom mojich rodičov s 2 babami a povedala, že Bretónci vedia, že počasie sa tu mení a vždy, keď je chvíľu pekne, vybehnú von. A preto sme vyzerali ako mimožemšťania v bundách, keď všetci chodili polonahí.

O tripe na Quiberon a ostrov Belle-Ile neskôr.