Predĺžený víkend

V poslednej dobe som strašne spustla (vyzerám ako Iveta Bartošová po svojom 15 comebacku), spávam zle, dlho a všetko mám na háku. Ani toaleťák nemením (používam, to áno) a mám tam prázdnu rolku asi týždeň.
Ale okolie hovorí, že pôsobím sebavedomo. Tak je vlastne fajn, že mám úplne v paži, keď sa teamliderka, lenivá ako švola začne nervovať a zistí, že ten email, ktorý zmazala od šéfa asi obsahoval niečo dôležité a musí to byť hotové do hodiny a v telefóne mi tvrdí, že sme to mali urobiť my. Aj tak som vďaka jej retardovanosti niečo pokašľala a budem si to musieť vyžrať na budúci týždeň. A preto jej darujem moju maximálnu ignoranciu. Úprimná k nej nebudem. Keď som úprimná, ľudia plačú.
V Deutschlande zase oslavujeme zajtra svátek kresťanský a ja ako neznaboh sa prispôsobím. Pretože my neznabohovia sme veľmi tolerantní a využívame všetky sviatky. Idem sa konečne socializovať do Prahy za mojimi po mojej rodine najdrahšími kamarátmi, ktorí mi dokazujú, že romantika nevymrela a že ma má stále niekto rád. A to vždy, bez toho aby sa musel rozmýšľať, či ma chce vidieť, že vidieť sa viac ako 2x za istý čas je veľa alebo nenapísať mi email je ok.

Kedže mám stále krásne dva týždne, lebo šéfka je preč, mohla som sa dnes sústrediť na catfight na recepcii. No a vtedy sa cítim nejak takto.

Vždy sa hádajú sekretárka a bývalá sekretárka, ktorá už v podstate nič nerobí, ale keďže je u nás asi 10 rokov, nikto je nevyhodí, pretože vedia, že je nezamestnateľná. Je proste veľmi sympatická, neholí sa nikde a oblieka si sukne a tričká bez rukávov. Proste ladylike. Chová kozy, ktorých fotky si dávala na skriňu v kancli a potom som sa pýtala, ako sa má to kozliatko na fotke. Vždy povedala, že je už mŕtve, lebo ho zabila a dala do konzervy. A na stoličke sedela na kožušine z tejto mŕtvej kozy. Rozdiel v tých chlpoch nevidím, ale tá kožušina svrbí, keď na nej sedím. Na sekretárke som ešte nesedela, možno svrbí aj tá.
Teraz sa každopádne háda s malým Hitlerom o tom, prečo položila letáky na stolík vľavo a nie na poličku vpravo.
Samozrejme si vždy vykajú, aj keď sa neznášajú, ale neznášajú sa veľmi oficiálne. A potom plačú každá v inej miestnosti, čo mi nevadí. Vadí mi, že malý Hitler potom prepája telefón ku mne, pretože ako vieme, keď plačeme, ťažko rozprávame do telefónu. A keď má ešte hovoriť anglicky so šialenou výslovnosťou typu "senjk júúúú, I zont nou ifs his in da ofis" tak je to utrepenie pre obe strany. A proste ma serú, lebo sa ma pýtajú veci typu "ako sa plní mydlo na pánskych hajzloch". To sa mi ten diplom fakt zišiel.
Inak mám pocit, že mám pokazený telefón v práci. Stále zvoní...

Ako správna bloggerka by som mala teraz napísať ako budem tráviť víkend, dať fotky outfitov, nezáživné fotky krajiniek a fotky jedla, ktoré som zjedla a písať, ako sa teším na výlet s miláčikom. Keďže je chlap ďaleko alebo na mňa serie, nič také nebude. Idem sa zabaviť, ponadávať a piť. Lebo som sa zase presvedčila, že normálni chlapi neexistujú a sú to proste uzlíky komplexov.

A konečne plánujem dovolenku. Ideme s kamarátkou do country of weak, cheese eating surrender monkees. Áno hádate správne, ideme do Francúzska.

Ak sa tam nezamilujeme a nezostaneme, urobím aj cestovateľský post.

Taký civilizovaný, bez nadávok, s fotkami čajok a lázenských švihákov z Bretónska.
Uvidíme ako ďaleko sa dostane s frázami Voulez Vous Coucher Avec Moi alebo Omelette du fromage a Mon Cherri.