Deň blbec

No dnes deň blbec. To som cítila už ráno, keď sa mi spravil jebák na podbrade. Teda nie na brade, kde sa ho viete zbavit, ale na podbrade, ked viete že je, ale neviete sa k nemu dostať. Ale čo už, aj pri nonstop škrabaní som išla do práce.
Ako správna nemecká firma sme strašne ekologickí a objednávame iba sklenené fľaše a nie PET( to robíme hlavne preto, aby si moji kolegovia uľavili svedomiu, že si všetci vyvážajú zadky v autách, v ktorých jazdia zásadne sami a v rodine ich majú 3). Sklenené fľaše majú kovové viečka, ktoré sú tak fajnové, že sa na nich dá porezať, čo sa mi samozrejme podarilo. Šla som do našej skrinky, kde má byť prvá pomoc a je tam s prepáčením gulové a potom som ešte jednou rukou zdvihala telefón, aby som nezasvinila všetko okolo, hlavne náš praktický biely stol.
Dobrá vec je, že v skrinke prvej pomoci, ktorá ale ešte pamätá Helmuta Kohla, bolo aspon niečo. Pribehla som za kolegyňou, aby mi odstrihla leukoplast. No a tá mi potom povedala, že vďaka mne vidí, že nechce byť matkou, pretože nevie rýchlo reagovať ani pri mne (som mala pocit, že vykrvácam) nieto ešte pri vlastnom decku.
Inak náš telefón je pokazený, stále zvoní a na druhej strane niekto niečo chce. Myslím, že to bude nejaký omyl.
Dnes som išla na obed do mojej obľúbenej čínskej reštaurácie, kde sa dá najesť za 4e a povedala som, že si dáme s kolegyňou číslo 40 a 17 (inak musím pozrieť, aké jedlo je číslo 69) a čašník z toho vydedukoval 14 a 16 a keď nám to priniesol, nevyzeralo to vôbec lákavo. Vyzeralo to, ako keby to už niekto pred nami zjedol (niečo ako bryndzové halušky, národovci prepáčia). No a kým nám priniesli nové porcie, ubehla obedná pauza, zostali sme hladné a išli sme preč. Ale nezaplatili sme colu - Muhahaaaa - evil Sascha.To sú moje malé pomsty, ako keď som rozbila okno v sushi reštike. Ale to bolo omylom.
Plus, naša sekretárka je chorá. Sekretárka je vždy chorá, hlavne vtedy, keď treba pracovať. A ja som prišla po dovolenke (ach Bretóoooonsko) a chcela som sa easy peasy aklimatizovať kecaním o dovči a prekladaním papierov z jednej poličky do druhej, ale chyba lávky. A ako človek s VS titulom sa musím venovať vysoko kvalifikovaným veciam ako objednávaniu kartónov mlieka, vyberaniu karty k narodeninám a podobne. Bezvýznamné veci ako reporting, žiadosť o referát európskych poslancov, príprava konferencie v Bruseli alebo správa firemného fcb accountu  (ano, chcem sa chváliť, čo vsetko robím ja, pche) sa robia medzi pauzou na kávu a vyplakávaním nad tým, aký chaos by bez sekretárky nastal. Tá mi mimochodom volá 3x denne s dramatickým sopľovým hlasom, aby sa spýtala, či som urobila všetko tak, ako chce. A tým chce naznačiť, že si nikdy nedá pauzu a číta emaily aj doma. Tiež by som chcela byť podobná a vedieť sa nadchnúť pre takú bezvýznamnú prácu.
Normálne som sa dnes tešila na moju magnetickú rezonanciu. Nikdy som ju nemala a príde mi to dosť cool. Ako Star trek alebo niečo podobné. A aj to bolo cool, len mi púšťali príliš klasickej hudby. ale bol to nejaký divný mix, ako keby to bola Frankensteinova symfónia. Niekedy bolo hučanie stroja lepšie ako hudba. Ja som totiž kultúrny barbar a klasika ma nebaví, na to budem mať čas, keď budem stará. Znesiem iba Vltavu a aj to asi prvú minútu. Moji milí fanúšikovia, som v poriadku. Našli mi.... nič. Iba zistili, že mám zanesené nosné dutiny. To sa môžu nemeckí daňoví poplatníci tešiť. Môj život je teda riadne smutný, keď maximum dňa je porezanie sa. Niečo ako v Americkej kráse, keď si hlavný hrdina ráno v sprche zamasturboval a potom to išlo celý deň dolu vodou.
Včera sa skončilo legendárne nemecké leto, ktoré je známe tým, že je asi 22 stupňov, dusno a trvá to 3 dni a potom 2 dni prší. Bol jediný teplý den a ja som ho strávili preberaním kravín archívu v našej pivnici. Natascha Kampusch style.


Lykke Li // I Follow Rivers (The Magician Remix)

 Tip na film. Kto chce kopu smutnej romantiky, nech si pozrie Birdsong. Ja som pri tom revala jak malá. A hlavný hrdina je tak antisexy, až je bangable.