I don't wanna work today

Zas ppc obdobie. Čo deň, to perla z úst mojich nadriadených a aj seberovných. Aj keď sa všetci tvária, že nejaká vertikálna hierarchia u nás nefunguje.
Mala som dva najkrajšie dni v práci hádam za celý rok. Kolegyňa, ktorú mám strašne rada, ale je to mierne rozrušená psychická troska, ktorej celá existencia spočíva v tom, že sa ľutuje, že nikoho nemá a že je už stará a bojí sa, že zostane sama, ale nerobí ani minimum preto, aby vôbec niekoho spoznala, išla na dovolenku. A šéfová ochorela. To je udalosť, pretože je niečo ako Terminátor, Robocop a Macgyver dohomady, vždy sa postaví a funguje ďalej. Po jednom záchvate kašľa, keď som mala pocit, že vypľuje svoje pľúca ako facehuggera, sa rozhodla, že tato to nejde a  zostala dva dni doma. Ale aby som sa netešila, nepovedala mi to dopredu.
 A zrazu som bola sama v kancelárii. Až som sa zľakla, ze si môžem robiť čo chcem a ako chcem. Samozrejme, v piatok pred odchodom nezabudla kolegyňa urobiť paniku, že nevie, ako to zvládneme bez nej, že chvalabohu, že tam nie som sama, ale že je aj šéfka ešte tam, lebo iba so mnou by to nešlo(mám rada takéto nenápadné naznačovania, že mi niekto neverí). A čuduj sa svete, išlo to. Všetko sa podarilo, letáky išli do tlače, catering a technika zabezpečená, pokecala som s grafikom úplne bez stresu a všetko ide.
Neviem, ako je to u vás, ale u mna v práci má aj podržtaska pocit, že je nenahraditeľná a že bez nej padne firma, hlavne, keď neuloží letáky, ktorých platnosť konci o týždeň na štvrtú poličku zdola vľavo. Dôležit(á)ý ako hovno na chodníku. Je to síce šovinistické, ale mám pocit, že priamo úmerne s počtom žien v kancli stúpa jebnutosť na pracovisku. Už dlhšie lobujem za to, aby ďalší kolega bol muž. Nielen preto, že by to vyrovnalo hormóny a mal by mi kto pomôcť s vláčením ťažkých vecí, ale hlavne by sme sa nezaoberali toľkými kravinami.

Keďže všetci vo firme musia robiť úlohy, ktoré ich nebavia, je predsa len ľahšie ich dať niekomu nižšie postavenému. Podo mnou je už nižšia iba turecké upratovačka, ale tá je outsorcovaná, takže sa to nepočíta. Milujem, keď sa mi svoje shitné úlohy snažia posunúť spôsobom, aby som mala pocit, že je to vlastne dôležité  a významné. Neviem, či vyzerám ako postihnutá, ale akosi im nedokážem uveriť, že keď sedím 11 hodín nad nejakou pdf verziu letáku, ktorý vymýšľal ani neviem kto a vyzerá hrozne od začiatku do konca. A keď mám nejaký problém, ako napr. že ministerstvo chce niečo v utorok, aj keď je to možné dodať až v stredu, tak namiesto toho, aby mi v robote povedali, čo mám robiť, keďže sú ostrieľaní, povedia vetu, pri ktorej sa mi otvára nožík vo vrecku: "skús porozmýšlať čo by si spravila". V preklade - neser ma, neotravuj, ja mám dôležitejšie veci. Rozhodnutá som už od začiatku, ale dve  hodiny počkám, aby mal dotyčný pocit, že som si dala prácu s jeho nonsens požiadavkom a potom poviem to, čo som vymyslela už ráno, teda že, keď to nejde, tak to nejde (zdravím Zdenku Prednú). A dostane sa mi odpovede, že prečo som sa rozhodla tak, správne je rozhodnú sa naopak.
Dnes mi zase podšéfová s materinským pohľadom mudrovala, ako ten posledný email, čo sme poslali ministerstvu nebol zlý, ale ona by ho napísala inak, že musíme dávať pozor na voľbu slov, aby sa ministerstvo neurazilo. A samozrejme potom prišla jej mantra "sprich mit mir". Má stále potrebu, aby som sa s ňu bavila. Keď to urobím a poviem, že máme problém a musíme ho vyriešite, povie, že nie je babysitter a mám to urobiť sama. Odpor bol zbytočný, tak som si ju vypočula. No a na konci som jej musela povedať krutú pravdu, že som to nepísala ja, ale jej nadriadená, takže sa môže sťažovať u nej. Ach, ten pohľad stál za to. Myslím, že sa cítila ako jedna moja kamarádka, ktorá chodila s frajerom asi 5 rokov. Raz išla s nami na týždenné školenie a frajer (Nemec) jej volal, že má pre ňu prekvapenie a nemôže sa dočkať, kedy jej to oznámi. Ona chudák natešená, že konečne ju požiada o ruku týždeň nespala, vznášala sa takmer. A potom došla domov, on ju nadšene vzal za ruku, odviedol do kuchyne, povedal aby zavrela oči a... ukázal jej novú mikrovlnku. Fail ... Asi takto sklamaná sa dnes cítila podšéfová. Ale ja som si to nemohla vychutnať 100%, pretože som periférne videla strechu na ktorej si to rozdávali 3 holuby a ja som si spomenula na blog od Lexy na túto tému. Ach Fruehlingsgefuehle.
Tak kurva fix, nepýtaj sa ma, ako to mám urobiť, ak chceš, aby som to urobila ako ty chceš.
Ušetríme si kopu stresu a trápnych rozhovorov, ak dostanem všetky potrebné informácie na začiatku. Nie som žiadna Laborrate a neviem čítať myšlienky. Ako povedal kamarát na pohovore do veľkej firmy - "toto nie je Hádaj na čo myslím". Teraz sa trochu cítim ako chlap vo vzťahu, ktorý tiež nechápe, že prečo je žena nasraná, keď hovorí, že nie je.
V práci docielia akurát to, že zase posielam životopisy ako divá. A počítam hodiny do zajtra, keď tu ako správni kresťania oslavujú zase nejaký zbytočný sviatok a ja vypadnem...

Info pre dnešný deň - dala som si 20km na bicykli a potom zjedla krabicu praliniek. 

Akosi nevidím zmysel:-D