Celkový počet zobrazení stránky

nedeľa, 27. mája 2012

Sedemmíľovky

Keďže vás nechcem otravovať postami stále o tom istom, teda o tom, ako som naštvaná v práci o chlapoch, ktorých nemám, prešla som zase na blbosti. Keďže sa plánujme vrátiť do banánovej republiky (a nemyslím tú Banana Republic, lebo tá má super handry), rozhodla som sa šetriť, aby som si všetkých potom na Slovensku kúpila - hehe, nieco ako tu:


Šetrila som asi 3 dni a potom som išla na návštevu za kamarátmi a prišiel disáster. Zase som išla do TK Maxxu a kúpila som si óbrfancy zlaté topánky na platforme. Nehodia sa mi absolútne k ničomu a rozrezali mi kožu na prste do krvi, ale mám vďaka nim nad 170cm a som akože sexy. čo by sme my ženy kvôli topánkam neurobili, že ano:-D






A chodím v nich asi takto: 
IT Crowd - Jen and Shoes



utorok, 22. mája 2012

Nikdy (sa) nevracaj

Vo štvrtok máme zase konferenciu. Taká pohoda, iba pre 100 ľudí. Podšéfová sa ňou nechce zaoberať, preto ju dala mne. A zase štýlom, ako keby som postihnutá a robiť otravnú prácu dlho do večera má byť kompliment.
Samozrejme som sa úlohy zhostila najlepšie ako sa dalo (myslím,  že to prezrádza aj čas písania tohto blogu) - pozerám si veci na Amazone a cez emaily sa dohadujem s autistom. Nikto iný mi neodpisuje. V Amazone som už prešla sekciu topánok, parfumov a kabeliek a prešla som na vyšší level. A tým sú šperky. Aby sme sa rozumeli, ja takmer žiadne nenosím(ale chcem ich, podobne ako topánky na vysokom podpätku). Iba prsteň od maminy, pretože dlho žiadny iný nedostanem. No ja sa tvárim ako veľká emancipovaná žena, že žiaden nechcem (ale to je blbosť, jasné, že chcem a preklínam mužov, ktorí sa pýtajú na veľkosť môjho prsta). Hovorí sa, že každá žena by mala mať niečo do Tiffanyho. Teda to hovorila Paris Hilton v jej super reality show Paris BFF, to len aby ste vedeli, čo pozerávam, aj keď by som sa za to asi hanbiť mala.. Keďže ja nemám kabelku, za cenu ktorej by sa najedla celá India, tak hovorím, že každá žena by mala mať niečo od Swarovskeho.
Nebudeme si klamať, je to proste drahšia bijou, ale aj tak to vyzerá dobre mať ju. Je to niečo ako Vuittonka. V podstate shit, ale ked ju človek má, jeho ego narastie do astronomických výšok. Ok. Vuittonka je fakt dobrá. Je to niečo ako... Diesel, ale zas to je shit nonplus ultra.
Samozrejme je lepšie dostať šperky od niekoho. Najlepšie od partnera. Od rodičov je to síce milé, ale divné. Ja som už mala takmer minizbierku od Swarovskeho. Raz som povedala, že sa mi páči a odvtedy môj ex nekupoval skoro nič iné. Viem, že to nebolo kvôli nehynúcej láske, ale skôr kvôli tomu, že nemusel nič vymýšľať. Ja som (nielen) čo sa týka darčekov veľmi komplikovaná.
Nemyslím si, že môžem dávať veľa rád do života. Možno ako napísať motivačnú esej do Bundestagu alebo klamať v CVčku. Ale viem povedať, že nie je dobré po rozchode vracať veci, čo sme dostali. Za to môže moja posraná hrdosť a výchova.
Práve takto som prišla o Swarovskeho náhrdelník a náušnice a Swatch hodinky. Všetky veci, čo som si  akože nenápadne vybrala a konečne to boli  darčeky, čo sa mi páčili. Ešte som bola natoľko férová, že som ich vracala v originál obale. Myslím, že niekto potom dostal pekný darček. A vraj, že ženy sú zlatokopky. Poštovné ma stálo kopu peňazí.

P.S. Job snov nevyšiel, dali prednosť skúsenejšiemu kandidátovi. Takže zajtra to budem v práci kapitálne flákať.

streda, 16. mája 2012

I don't wanna work today

Zas ppc obdobie. Čo deň, to perla z úst mojich nadriadených a aj seberovných. Aj keď sa všetci tvária, že nejaká vertikálna hierarchia u nás nefunguje.
Mala som dva najkrajšie dni v práci hádam za celý rok. Kolegyňa, ktorú mám strašne rada, ale je to mierne rozrušená psychická troska, ktorej celá existencia spočíva v tom, že sa ľutuje, že nikoho nemá a že je už stará a bojí sa, že zostane sama, ale nerobí ani minimum preto, aby vôbec niekoho spoznala, išla na dovolenku. A šéfová ochorela. To je udalosť, pretože je niečo ako Terminátor, Robocop a Macgyver dohomady, vždy sa postaví a funguje ďalej. Po jednom záchvate kašľa, keď som mala pocit, že vypľuje svoje pľúca ako facehuggera, sa rozhodla, že tato to nejde a  zostala dva dni doma. Ale aby som sa netešila, nepovedala mi to dopredu.
 A zrazu som bola sama v kancelárii. Až som sa zľakla, ze si môžem robiť čo chcem a ako chcem. Samozrejme, v piatok pred odchodom nezabudla kolegyňa urobiť paniku, že nevie, ako to zvládneme bez nej, že chvalabohu, že tam nie som sama, ale že je aj šéfka ešte tam, lebo iba so mnou by to nešlo(mám rada takéto nenápadné naznačovania, že mi niekto neverí). A čuduj sa svete, išlo to. Všetko sa podarilo, letáky išli do tlače, catering a technika zabezpečená, pokecala som s grafikom úplne bez stresu a všetko ide.
Neviem, ako je to u vás, ale u mna v práci má aj podržtaska pocit, že je nenahraditeľná a že bez nej padne firma, hlavne, keď neuloží letáky, ktorých platnosť konci o týždeň na štvrtú poličku zdola vľavo. Dôležit(á)ý ako hovno na chodníku. Je to síce šovinistické, ale mám pocit, že priamo úmerne s počtom žien v kancli stúpa jebnutosť na pracovisku. Už dlhšie lobujem za to, aby ďalší kolega bol muž. Nielen preto, že by to vyrovnalo hormóny a mal by mi kto pomôcť s vláčením ťažkých vecí, ale hlavne by sme sa nezaoberali toľkými kravinami.

Keďže všetci vo firme musia robiť úlohy, ktoré ich nebavia, je predsa len ľahšie ich dať niekomu nižšie postavenému. Podo mnou je už nižšia iba turecké upratovačka, ale tá je outsorcovaná, takže sa to nepočíta. Milujem, keď sa mi svoje shitné úlohy snažia posunúť spôsobom, aby som mala pocit, že je to vlastne dôležité  a významné. Neviem, či vyzerám ako postihnutá, ale akosi im nedokážem uveriť, že keď sedím 11 hodín nad nejakou pdf verziu letáku, ktorý vymýšľal ani neviem kto a vyzerá hrozne od začiatku do konca. A keď mám nejaký problém, ako napr. že ministerstvo chce niečo v utorok, aj keď je to možné dodať až v stredu, tak namiesto toho, aby mi v robote povedali, čo mám robiť, keďže sú ostrieľaní, povedia vetu, pri ktorej sa mi otvára nožík vo vrecku: "skús porozmýšlať čo by si spravila". V preklade - neser ma, neotravuj, ja mám dôležitejšie veci. Rozhodnutá som už od začiatku, ale dve  hodiny počkám, aby mal dotyčný pocit, že som si dala prácu s jeho nonsens požiadavkom a potom poviem to, čo som vymyslela už ráno, teda že, keď to nejde, tak to nejde (zdravím Zdenku Prednú). A dostane sa mi odpovede, že prečo som sa rozhodla tak, správne je rozhodnú sa naopak.
Dnes mi zase podšéfová s materinským pohľadom mudrovala, ako ten posledný email, čo sme poslali ministerstvu nebol zlý, ale ona by ho napísala inak, že musíme dávať pozor na voľbu slov, aby sa ministerstvo neurazilo. A samozrejme potom prišla jej mantra "sprich mit mir". Má stále potrebu, aby som sa s ňu bavila. Keď to urobím a poviem, že máme problém a musíme ho vyriešite, povie, že nie je babysitter a mám to urobiť sama. Odpor bol zbytočný, tak som si ju vypočula. No a na konci som jej musela povedať krutú pravdu, že som to nepísala ja, ale jej nadriadená, takže sa môže sťažovať u nej. Ach, ten pohľad stál za to. Myslím, že sa cítila ako jedna moja kamarádka, ktorá chodila s frajerom asi 5 rokov. Raz išla s nami na týždenné školenie a frajer (Nemec) jej volal, že má pre ňu prekvapenie a nemôže sa dočkať, kedy jej to oznámi. Ona chudák natešená, že konečne ju požiada o ruku týždeň nespala, vznášala sa takmer. A potom došla domov, on ju nadšene vzal za ruku, odviedol do kuchyne, povedal aby zavrela oči a... ukázal jej novú mikrovlnku. Fail ... Asi takto sklamaná sa dnes cítila podšéfová. Ale ja som si to nemohla vychutnať 100%, pretože som periférne videla strechu na ktorej si to rozdávali 3 holuby a ja som si spomenula na blog od Lexy na túto tému. Ach Fruehlingsgefuehle.
Tak kurva fix, nepýtaj sa ma, ako to mám urobiť, ak chceš, aby som to urobila ako ty chceš.
Ušetríme si kopu stresu a trápnych rozhovorov, ak dostanem všetky potrebné informácie na začiatku. Nie som žiadna Laborrate a neviem čítať myšlienky. Ako povedal kamarát na pohovore do veľkej firmy - "toto nie je Hádaj na čo myslím". Teraz sa trochu cítim ako chlap vo vzťahu, ktorý tiež nechápe, že prečo je žena nasraná, keď hovorí, že nie je.
V práci docielia akurát to, že zase posielam životopisy ako divá. A počítam hodiny do zajtra, keď tu ako správni kresťania oslavujú zase nejaký zbytočný sviatok a ja vypadnem...

Info pre dnešný deň - dala som si 20km na bicykli a potom zjedla krabicu praliniek. 
Akosi nevidím zmysel:-D

piatok, 11. mája 2012

Únava

Nepodarí sa prvý krát, nevadí. Nepodarí sa zase, začínajú vŕtať pochybnosti, nepodarí sa tretí krát, príde na scénu frustrácia a nenávisť. Fiasko za fiaskom.
Jeden najprv tvrdí, že chce rodinu, ale potom z neho vypadne, že chce budovať kariéru. Aj keď tá spočíva hlavne v hraní World of Warcraft dlho do noci a čakaním na vedúcu pozíciu..
Ďalší nie je úprimný sám k sebe a presviedča sa, že ona nie je tá vhodná. Aj keď to po čase oľutuje a bude si búchať hlavu, no ona už bude niekde inde. Iný chce všetko na striebornom podnose, ale nie je ochotný urobiť pre vzťah ani minimum, pretože to vyžaduje aktivitu a kompromis a toho nie je vo svojej pohodlnosti schopný.

Aby ušetrila čas, spýtala sa na deti rovno, na čo on ako správny chlap chytil klasickú paniku (panika z ničoho je u chlapov celkovo veľmi obľúbená), že prečo ich chce hneď a jemu sa tým končí život a jeho slobodná myseľ nebude mať rozlet. Keď ona povie, že nie hneď ale v budúcnosti a že iba zisťuje, či sa v tejto otázke zhodnú, nálada je na bode mrazu. Na ďalší deň zruší stretnutie, vyhovorí sa na chorobu a proste zrazu začne byť veľmi zaneprázdnený a potom hrdinsky povie, že je to naňho príliš rýchle a mali by trochu spomaliť.
Ona ho na jednej strane neznáša, pretože ju svojím spôsobom ponižuje a strápňuje, neustále sa nad ňu povyšuje. Na druhej strane mu ale chce dokázať, že sa mýli.

No a ono už nie je kam spomaliť. Nežijú spolu, nebývajú spolu, ona je na svoje problémy sama, občas si zavolajú (hlavne keď on má náladu) alebo napíšu sms. Občasná prechádzka, kino by už bolo takmer ako zásnuby. Nie je kam ísť naspäť. A tvrdí, že ju má strašne rád, myslí na ňu a chýba mu, ale zamilovaný nie je. A nikdy sa nezabudne poľutovať, aké to má ťažké. Pretože je niečo ako junkie. Aj ten sa stále vidí ako obeť a nič nie je jeho vina. V rámci kľudu v rodine síce povie že je, ale iba chvíľu. Citový sebec nevydrží nedávať seba na prvé miesto.
A ako príklad sebaľútosti zase použijem Samotárov, mám pocit, že pred mnohými rokmi niekto napísal scenár k môjmu životu.
Od 30sekundy:-D Je to strašná situace.



Teoreticky rozchod, prakticky nie, pretože spolu nikdy neboli, bola na listine, vydeľoval jej čas medzi nákupom, kamarátmi alebo ešte lepšie kamarátkami atď.

Chodiť s niekým je pre mňa s tou osobou žiť a bývať. Stretávanie sa 3-4x do týždňa je možno chodenie, keď má človek 16 rokov a dvojica sa stretáva po škole. Ale u 30 ročných ľudí by to bolo ako chodenie do posilky (tam chodím dokonca niekedy častejšie). Nezrelí ľudia riesia veci, či je stretnúť sa 2x veľa alebo málo. Zrelí ľudia sa nad takýmito vecami vôbec nepozastavujú. Keď s niekým chcú byť, tak proste prídu, stretnú sa s ním a nešpekulujú, čo si myslí, že je to príliš očividné a tak ďalej. Pri (ne)rozchode povie ešte pár gýčový viet ako "zaslúžiš si niekoho lepšieho", "ja nie som pre teba vhodný, neviem čo chcem" , aby bolo jej poníženie dokonalé. Ona povie, aby nepísal, aj keď v duchu túži aby sa ozval a zabojoval. On sa neozve, pretože to ona chcela. Ona si zakáže sa s autistami kamarádiť a nekontaktovať. Ale trt baraní. Nejde to.

A príde únava zo vzťahu. Chlap jej nedá vlastne nič z toho, čo potrebuje. Nemá chuť investovať čas a city do niekoho, kto sa hľadá a má strach aj z bežne stráveného spoločného času napr. pri varení. A ten, kto sa našiel, je už zadaný.

V hitparáde trápnych rozchodových kecov sú na prvých miestach:

To nie je tvoja vina, je to moja vina: Vyzerá to, že je stále obľúbená a zostává na prvom mieste v hitparáde mužského slovníka na účely rozchodu. Vysvetlenie je jednoduché: nechce vás raniť. V skutočnosti si myslí, že je to len a len vaša vina, že sa k sebe nehodíte. Ale snaží sa vás od toho ušetriť a berie vinu na sebe.

Potrebujem trochu životného priestoru, chcel by som byť nejaký čas sám: Trochu obmenené by to znelo: „Si príliš majetnícka, radšej budem sám, ako by som mal byť s tebou.” Ale len aby bolo jasné – muži nikdy nedávajú prednosť tomu byť sami.

Mám teraz veľa práce a môj život je príliš komplikovaný, nemám čas na vzťah: Niečo také predsa neexistuje, buďme k sebe úprimní. Základný problém je, že vás nepovažuje za natoľko dôležitú, aby si na vás urobil čas vo svojom vyťaženom programe.


Nie som na vzťah pripravený: Chcel som sa s tebou len vyspať a teraz to vyzerá, že si to zle pochopila a chceš viac. Obaja sa upokojíme. Toto teraz naozaj nehľadám.


Kvôli nášmu vzťahu som zanedbával svojich kamarátov, potrebujem sa s nimi nejaký čas stretávať: Je to jasné – s vami sa nebaví, cíti sa pridusene a je možné, že ste si prešli obdobím častých hádok. Dáva prednosť zábave so svojimi priateľmi, chce s nimi popíjať a baliť iné ženy, pretože v skutočnosti hľadá niečo nové.

Si moja dobrá kamarátka:Toto je naozaj často používaná fráza a, bohužiaľ, tiež dosť opotrebovaná. Skrýva sa za tým asi toľko, že už nie ste v jeho očiach sexuálne príťažlivá.

Momentálne nechcem vážny vzťah: Lepšie by bolo, keby povedal rovno: „Nechcem vážny vzťah s tebou.” Ide o to, že sa mu nepáčite natoľko, aby s vami nadviazal vážnejší vzťah. Párkrát ste si vyrazili, ale uvedomil si, že viac nechce.

Práve som ukončil vzťah, nechcem teraz nič vážne: Chcel som sa s tebou len vyspať, aby som na ňu zabudol. Teraz som sa s ňou buď zmieril, alebo si mi na ňu nepomohla zabudnúť, takže budem hľadať ďalší liek.

Možno by bolo lepšie dať si prestávku, aby sme si ujasnili city: Chcem sa s tebou rozísť, ale chcem ti to trochu spríjemniť, aby si toľko netrpela.

Bolo by lepšie, keby sme zostali len kamaráti: Keby sme boli len kamaráti, bolo by to lepšie, pretože ma až tak veľmi nepriťahuješ a nie si to, čo by som teraz chcel. Samozrejme, kamarátmi nezostaneme, ale znie to dobre, nie?

Niečo také zažila každá z nás, nevymyslela som to. Nájdete to aj na www.kankan.sk





streda, 2. mája 2012

Mám sval

Dnes sa stala super vec. Po výbornom dni plnom rečí, čo ma nezaujímajú, pozvaniu na pohovor na môj dream job, ktorý je bezpredmetný, pretože som dnes podpísala zmluvu zase na rok tu u Švábov v Stuttgarte (ako mi raz povedal jeden autista - je tu veľa Švábov, treba deratizovať) som si objavila ... sval. Na nohe. Na mojom tele je niekoľko svalov, o ktorých viem. Niektoré som si chytala ako jazyk a niektoré nie, ako srdce. Akože je reálna šanca, že nebudem stále taká tvarohová. Trápenie v posilke sa vypláca. Nasratá sa tam vybehám, keď ma niečo naštve. V poslednej dobe všetko, hlavne muži. Alebo lepšie povedané karikatúry mužov. No čo už, nie každý môže očakávať, že dospelí ľudia sa budú chovať ako ich veku prináleží. Forever young, mentálne retarded. Takže psychicky nevyrovnaným osobám ďakujem za to, že je môj zadok o pár cm menší.
 A ak by to niekoho zaujímalo, po rozhovore so šéfom som bola rovnako mimo ako predtým. Mi povedal, že je strááášne spokojný a nechce o mňa prísť a keď som povedala, že chcem vyšší plat, šarmantne ma vyfuckoval, že možno raz, v budúcnosti. V Nemecku to znamená o 10 rokov a keď budem rodený Nemec (pokiaľ možno blond und blauaugig).

Písať blogy v noci je hlúposť. Som hladná, keďže som zjedla večer len hrach. A vyzerá to, že padne za obeť celá after eight a výkon z posilky je v ťahu. Musím si nájsť niekoho, kto ma naštve. Aby ma to motivovalo.

A dnes som mega produktívne pracovala. Našla som repráky, napojilo youtube a ignorovala telefón. Zmluvu už mám, tak čo. Momentálne si púšťam toto. Slovenské, ale nevyzerá to ako z vidlákova, dokonca ani klip nie je ako z roku 1995. A je to jedna z mála vecí, ktoré mi youtube povolí v Nemecku, lebo tu vraj rešpektujú autorské práva, či tak nejak.


utorok, 1. mája 2012

Zlý odličovač Hildegarda a dobrý krém Catrice

Dnes niečo ľahšie. Keďže moje posledné týždne pozostávali z cestovania, pracovania, párty a preliezania plotov, nemala som veľa času ísť ani nakúpiť. Mám pokazené mlieko a konzervu hummusu(aj keď je z neho už ozajstný humus). A takmer žiadnu kozmetiku. Síce sa hovorí, že žena je na vrchole svojich síl po 30tke, no moja pokožka je dávno za zenitom. Aby som zo seba urobila človeka, potrebujem sa viac maľovať a aj odličovať, čo ma ale neskutočne otravuje. Toto som zanedbávala dlho, až si ma raz kolegyňa vzala bokom a spýtala sa ma vážne, či ma mláti priateľ, pretože si nemôže nevšimnúť môj monokel. A tým bola rozmazaná mascara. Vtedy som si uvedomila, že čas mojej prirodzenej krásy je nenávratne preč. Moje líčenie je veľmi simple - mascara:-D.  Doteraz som mala odličovač clinique, ktorý bol podľa mňa ale príliš mastný. Chcela som si kúpiť niečo strašne posh ako lancaster alebo lancome, ale ceny okolo 25e sa mi zdajú úplne nehorázne. Tak som sa začala tváriť ako Nemka  a kúpila som si bio kozmetiku Hildegard Braukmann. Buďme úprimný. Pri tomto mene je jasné, že sa jedná o nemeckú kozmetiku. Človek iba čaká, že bude k odličovaču pribalený malý esesáčik zdarma (nech žije Česká Soda). Je dvojzložkový (taká modrá a priehľadná časť, ktoré sa musia zmiešať), lebo dvojky sú módne už do čias Pata a Mata a Pufa a Mufa.
Hildegard tvrdí, že ľahko odstráni aj vodeodolné mascary. Ale kecá. Má problém aj s normálnou mascarou. A je veľmi mastný. Musela som sa extra poutierať do sucha, pretože som sa leskla ako pleška Bruca Willisa. Takže fail.



Neviem si dávať make-up. Plynulý prechod je pre mňa nemožný a každý hneď vidí na krku rozdiel o asi sedem odtieňov, pretože na moju käseweiss pokožku ešte odtieň nevymysleli. Preto som spozornela, keď začali prichádzať na trh rôzne zjednocujúce bázy ako napr. Bed and Breakfast krém od Garnier (mimochodom, jedna z málo kozmetických vecí, ktoré sú v Nemecku o dosť drahšie - stojí tu 10E). Loreal mal už dávnejšie niečo podobné, ako báza pod make-up, ale túto značku bojkotujem a zdalo sa mi to drahé. A potom prišla s podobnou vecou Catrice - Prime and Fine. Krém je na koži bezfarebný a proste vyplní póry a vyrovná farbu na pokožke, takže má zdravú farbu a celistvý teint. Vonia jemne a konzistencia je ok (asi ako sliny pandy červenej). Pokožka je žiarivejšia a človek proste vyzerá čerstvejšie. Za 5e dobrý kauf.