Celkový počet zobrazení stránky

sobota, 19. marca 2011

vieš, musím si to premyslieť

Dnes som počula v meste rozhovor dvoch dievčat. Neviem presne, o čom sa rozprávali, stála som príliš ďaleko, ale zachytila som jednu vetu – na rozchod musia byť dvaja. Toto počúvam často a je zvláštne, ako je táto veta rozšírená. Či už v Nemecku, na Slovensku, v USA alebo napr. v Mozambiku. Som si istá, že sa používa všade. Často som ho používala aj ja, keď som komentovala rozchody mojich kamarátov a známych(väčšinou poza ich chrbát). Bolo to jednoduchšie ako celú zodpovednosť presunúť na plecia jedného z nich. Aj keď to často objektívne bola jeho vina, ale bol to môj kamarát, tak som si to radšej odôvodnila takto. Vysvetlenie pre mňa a okolie bolo jasné, rýchle a jednoduché. Môžu si za to sami a basta!
Skôr by som povedala, že pre udržanie vzťahu treba dvoch. Pre rozchod však stačí jeden alebo traja. Ale vždy je tam rovnováha dvoch osôb narušená. Alebo lepšie povedané – ak jeden nechce, druhý sa môže aj „na hlavu“ postaviť a nepomôže si. Príčiny, ktoré z rozchodu viedli, často spočívajú v oboch. 
Na druhej strane  sa veľa krát stane, že problémy, ktoré vzťah rozožierajú, vie iba jeden. Druhý žije v sladkej nevedomosti. Takáto korózia je potom hádam ešte horšia ako obojstranná nespokojnosť, pretože únava materiálu, ktorá sa prejaví bolestivým koncom dopadne na toho nepripraveného vo vzťahu ako meteorit a nie vždy je takáto šoková terapia naozaj lepším riešením. A  vety typu "vieš, musím si to premyslieť, neviem čo mám robiť a bla bla" sú sračky. Vie presne, čo má robiť. Ale chce to urobiť čo najpohodlnejšie pre seba. A asi aj preto nasledujú stupídne vety typu: "ale budem ťa mať stále rád(a), budeme kamaráti, vždy sa na mna môžeš obrátiť" a podobne. Inak si to neviem vysvetliť, prečo niekto vôbec vypustí z úst takúto kravinu. Moj osobný favorit je :"raz si uvedomíš, že to bolo dobré rozhodnutie a budeš mi ďakovať". Tu ma dokáže vytočiť, ako si niekto vôbec dovolí uzurpovať právo na rozhodovanie o tom, čo je pre mňa dobré. Nemám 5 rokov.
A rovnako nervujúce sú aj múdre vety "múdrych" ľudí, ktorí hovoria, že človek preháňa a podobne.  Byť naštvaný je výsada, ktorú nikto nemá právo nejakú dobu spochyňovať a ani súdiť. Každý si to zažil a preto nech každého nechá tak.
Každý má právo pýtať sa. A v rámci úcty druhej strany by mal dostať aj odpovede. Ignorovanie kontaktu a zatajovanie sa bolesť druhého ani nezmenší a ani neurýchli jej odoznenie. Akurát sa ten, čo ju spôsobil bude cítiť menej nepríjemne a previnilo, pretože si ušetrí plač a výčitky. Nebude to však ani férové a ani lepšie. Tak často znie argument ignorantov. Rozchádzať sa dá aj citlivo. Na to by mal ten, kto v danej chvíli láme srdce, myslieť. Aspoň v ten moment by mohol svoje blaho a pocity posunúť do úzadia a urobiť to pre druhého čo najznesiteľnejšie a prežiť aj tú chvíľu sĺz a výčitiek. Druhá strana si to totiž zaslúži. Ak jeden druhému zlomí srdce a rozšlape ho okolo seba ako perník s moralistickým argumentom, že tak konať proste musel, pretože to tak cítil, sú taktiež iba kecy o h.... Cíti hlavne to, čo je pre neho výhodnejšie. Potom sa nemôže čudovať, že ho druhý nenávidí. Toto tiež často ľudia, ktorí opustili nechápu. Príde im, že sa vlastne nič tak hrozné nestalo. No im určite nie. A niekedy tá nenávisť opustenej strane dosť pomáha, aj keď sa všetci naokolo snažia moralizovať, že treba odpúšťať. To je blbosť, netreba. Človek môže byť naštvaný a nenávidieť koľko a ako dlho chce. Aspoň na toto by mu jeho bývalá polovička nemala siahať, keď už ho do tejto situácie dostala. A okolie tiež. Pokiaľ nenávisť nezačne zaberať príliš mnoho voľného času a nestane sa posadnutosťou, nie je treba jej priebeh tlmiť.
A keď dozreje čas, nastane : Keď sme už urobili všetko možné, aby sme si určitého človeka získali, a ešte vždy to nikam nevedie, ostáva ešte jedno, a to nepohnúť už ani prstom.
(Jean de La Bruyere)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

bolo mi potešením