Celkový počet zobrazení stránky

streda, 16. marca 2011

V kraji maslových praclíkov

Ako môžete vidieť v mojom profile, považujem sa za cestovateľa, ktorý sa rád vracia domov, ale po chvíli ho tam "riť svrbí" Keďže som sa ocitla sama v cudzom meste, chcem sa aspoň týmto spôsobom vyrozprávať a podeliť. Dúfam, že to bude zaujímavé.
 

Nemôžem o sebe povedať, že by som bola objavovateľ exotických krajín. Skôr sa zdržujem v strednej Európe. No a vďaka mojej jazykovej výbave sa takmer vždy zhodou okolností a hlavne štipendijných ponúk SRN ocitnem v Nemecku. Moje objavovanie Nemecka začalo v Kolíne nad Rýnom v roku 2002, kde som bola na jazykovom kurze a už vtedy som mala pocit, že mi Nemecko veľmi sadlo. V roku 2005 som absolvovala výborný Erasmus na univerzite v Postupimi a to poviem bez mučenia – vtedy som sa nekonečne a celoživotne zamilovala do Berlína. Pri odchode z Erasmu som si sľúbila, že sa do Berlína ešte vrátim. Vtedy som chcela ešte bývať pri Tacheles, ale keďže už odoznela moja anarchisticko – hippisácka fáza, tak som od tohto sna upustila. :-) A návrat do Berlína sa mi naozaj podaril. V marci som dostala štipendium na prácu do nemeckého parlamentu a stala som sa asistentkou poslanca v Bundestagu. Pre mňa ako politológa úplný sen. Keďže bola táto ponuka iba na 5 mesiacov, bolo treba popozerať sa po niečom inom. V rámci môjho obľúbeného surfovania na nete som našla ponuku vlády Baden-Württemberg na platené stáže v štátnej správe v Stuttgarte a okolí. Aj vďaka trpkému citovému karambolu, ktorý sa mi stal, som dúfala, že sa dostanem čo najďalej a na čo najdlhšiu dobu. Ako je mojím zvykom poslala som prihlášku s tým, že hádam „motyka vystrelí“. A ona naozaj vystrelila. Aj keď som zabudla, že som posielala nejakú prihlášku, pretože budem úprimná – posielam ich desiatky a často na pozície, na ktoré vôbec nemám kvalifikáciu – tak sa mi ozvali s pozitívnou správou. Vybrali ma spomedzi mnohých uchádzačov na toto štipendijné miesto. Človek sa mohol opäť cítiť výnimočný(neskôr som sa dozvedela, že to dostal takmer každý Východoeurópan, ktorý sa o toto miesto pokúšal). Čo sa týka organizácie, bola prekvapivo katastrofálna. Človek, ktorý bol za mňa zodpovedný, nebol schopný za mesiac vyzdvihnúť kľúče od internátnej izby od pána Hausmeistera, ktorý podobne ako vrátničky na slovenských internátoch rozhoduje o živote a smrti. Až na to, že Hausmeister je v práci iba dve hodiny týždenne – teda k dispozícii študentom. No a samozrejme periny človek nedostane zadarmo ako u nás alebo za zálohu, ale pekne kúpiť ich bolo treba. To som sa zachovala ako východná socka a odmietla som zaplatiť jeho, podľa môjho názoru premrštenú sumu a zohnala som si vlastné. Mám pocit, že odvtedy ma pán domovník nemá rád a som v kolonke – osteuropäische Zicke.

Čo sa týka práce, myslím, že som dostala veľmi dobrú pozíciu. Na rozdiel od ostatných praktikantov som sa dostala na miesto, ktoré naozaj zodpovedá úmyslu štipendia a kvalifikácii. Pracujem na ministerstve výskumu a vedy spolkovej krajiny Baden-Württemberg v referáte medzinárodných vzťahov. Ale moja predstava, že spolupracujú napr. s univerzitami v SR bola udusená v zárodku, pretože ako som videla dokumentáciu, SR univerzity nemali záujem o žiadnu spoluprácu. Alebo nemali nikoho, kto by vedel po anglicky.
Moja práca spočíva v tom, že robím samozrejme podržtašku, ale už aj kvalifikované práce ako telefonáty na pražské letisko Ruzyne, pričom si nechávam naschvál otvorené dvere a demonštrujem znalosť môjho 3. cudzieho jazyka – češtiny. Ale bez srandy ma práca baví, píšem správy, reči a pripravujem prezentácie pre delegácie a ak je to ázijská delegácia, dostanem často aj pekné darčeky, ako napr. keramický tanier z Číny, ktorý podľa mňa určite maľovali deti a ktorý nemám ako transportovať domov a podobne. Pri powerpointe v BW pozor. Ak robíte prezentáciu s obrázkami krajiny, musíte mať vždy obrázky aj z Bádenska aj z Württemberska. Inak je problém. Kolegovia sú prekvapivo naozaj výborní a veľmi nešvábsky. Asi to bude tým, že väčšina ľudí, ktorí v Stuttgarte pracujú, sú vnútronemeckí migranti a nevybudovali si k mestu vzťah.
Stuttgarte sám o sebe je podľa mňa 600 000-ová sympatická diera. Sama o sebe pekná, ale neskonale nudná. Mesto dôchodcov, ktorí popíjajú pred palácom predraženú kávu, zatiaľ čo im plynú peniaze z nájmov študentov. Mesto, kde sa eletrička volá metro. Možno až príliš nemecké a vedela by som si predstaviť mesto ako Drážďany, kde by som sa cítila lepšie. Ale chýbal by mi ten typický švábsky praclík plnený maslom - Butterbrezel, kvôli ktorému som ochotná si dať zachádzku 10 min. každé ráno len aby som ho kúpila čerstvý. Dúfam, že sa s mestom zžijem, keďže to vyzerá, že zostanem celý rok.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

bolo mi potešením