Lost

Som človek, ktorý si dáva vysoké ciele a ak sa nesplnia, či už je to závislé odo mňa alebo nie a potom som sklamaná. Ak mám pocit, že v práci so mnou nie je jednané fér, začínam byť frustrovaná, že si ma nevážia a že im ukážem. Snažím sa presvedčiť, že treba zmeniť job, ale potom mám strach, že nič nenájdem a tým pádom zostanem v tom zasranom jobe zhnijem celý život, čo je katastrofálna predstava. Ako za socializmu, robiť celý život v jednej fabrike. A potom príde v tomto scenári najväčšia brzda, pretože si poviem, že lepší vrabec v hrsti ako holub na streche a že sa vlastne nemám tak zle. Záleží s kým sa porovnáme. V porovnaní s čínskymi deťmi šijúcimi moje oblečenie s krvavými prstami za 50 cetov za hodinu som na tom super. A je mi zo mňa na grc, lebo nie som schopná sa k niečomu dokopať. Môj sen o Berlíne je rovnako zamlžený, ako pred 3 rokmi a teraz, keď tu mám chlapa, ktorý nechce ísť ďalej ako 20km, nevyzerá to moc ružovo. No čo... zabijem sa? Ale nejaké rady ako ďalej by boli appreciated.