Bretagne trip I.

Tak nám skončila Tour de France. Nielen Peťovi Saganovi ale aj mne. Ja som síce nedostala zelené triko, celý trip som prežila vo fialovom. Myslím ale, že prepotené sme ich mali rovnako. Ani tak nie od tepla, pretože milí moji - v Bretónsku nie je teplo. A Bretónci majú iné hodnotenie slova teplo. Mali sme ich prepotené od námahy. Polku dovolenky som presedela vo vlaku (aj keď TGV je príjemná skúsenosť a ani ich regionálky nie sú úplne rovnaké na aké som zvyknutá z trasy Nitra-Leopoldov) a druhú polovicu chodením s veľkým batohom, ktorý bol stále ťažší, pretože ja dobrá duša som kupovala suveníry. Asi by som sa mala vybrať do krajiny, kde sú suvenírom napr. pierka a nie fľaše cidru (mimochodom extrémne dobrý letný chlast) a sušienok v mega veľkých krabiciach.

Zhrnutie - prežili sme bez problémov bez akejkoľvek znalosti francúzštiny a mapy. Na staniciach po anglicky vedia, na couchsurfingu sme spali u dievčat, čo vedeli anglicky tiež (och, ich byty boli tak francúzske) a hotely boli síce nedokonalé, ale extrémne rozkošné. Len proste Francúzi asi nechápu zmysel zatvárania dverí, lebo ani na jednej kúpeľni sa nedali dobre dovrieť, takže sme sa s kamarátkou spoznali ešte lepšie.
Ak pôjdete cez Paríž, vedzte, že z Paríža Gare Est vám do Gare Montparnass stačí asi 50 minút. Už je v tom zarátaná aj hádka s nejakou černoškou, ktorá sa vám snaží predať pokútne lístok na metro za 1,70e a keď odmietnete, nie je vôbec šarmantná.

Prvý deň sme dorazili do St.-Malo, čo bolo pre mňa prekvapenie výletu. Krásne korzárske mesto, ktoré je omnoho väčšie ako sa zdá a totálne pohodové. Obohnané nádhernými hradbami. Môj plán je, že sa tam ešte vrátim. A všade sú Stevenovia Seagullovia. Majú aj podobný výraz tváre a nenávistne škriekajú, fakt, že strach z nich ide.

V celom Bretónsku budete vidieť ich typickú vlajku:

zdroj: http://flagspot.net/images/f/fr-bz-gd.gif

Tu sme mali prvý couch surfing a prespávali sme u Stephanie, ktorá pracovala ako air traffick controller, čo mi príde mega zaujímavé. A bola veľmi milá, takže oberall experience super. Jej boyfriend bol pilot, ale asi nebol z toho, že jeho frajerka robí couchsurfing nadšený a ani sa nám neukázal.
Ráno sme hneď vypadli a išli na pulzujúcu autobusovo-vlakovú stanicu, kde sme boli my dve a jeden pán, ktorý nám potom ponúkal jointy. A s japonskými turistami sme išli busom do kláštora Mont Saint Michel. Treba prestúpiť v Pontorsone a ak máte niekto cestu, doporučujem kúpiť sí na 1 deň 10E lístok Ligne Baie a môžete jazdiť po dosť veľkej oblasti busmi a vlakmi neobmedzene. Celá oblasť je plochá a nevýrazná, ale keď sa blížite k MSM a on sa vynorí zo zákruty, musím povedať, že je to fakt úchvatné. Vstup do areálu je zadarmo, vstup hore do kláštora, kde sú ale iba prázdne gotické a románske miestnosti a žiaden mobiliár, je za 9e. Ale stojí to za to. My sme prišli ešte pred obedom a uličky neboli tak narvané. Myslela som, že s mojím batohom to nebude nič moc, ale videla som rodiny s kočikmi alebo ľudí s barlami, čo sa trepali po stredovekých schodoch, takže respect. A majú tam celkom negýčové suveníry - ich typické sušienky, cidre a koňak a samozrejme v reštikách mušle a crepes a slané palacinky, čo sa volajú galettes. Inak palacinky sú asi najlepšia alternatíva fastfoodu. Sú lacnejšie ako bagety a sú táááák štýlové. Úžasné sú mimochodom tie so slaným karamelom, ktorý je typický pre celý región. Slaný karamel je super vynález. Karamel sám o sebe je sladký ako hovno z nutrie a soľ, ktorú získavajú z moru asi miliardu rokov (kidding), tú sladkú chuť neguje.

V reštauráciách nečakajte na anglický jedálny lístok. Všetko je iba vo francúzštine. Vedľa nás si sadla americká rodina s mamou, ktorá vyzerala ako Stiflerova máma a pindali celý čas, že ničomu nerozumejú a vypýtali si lístok v angličtine, načo ich servírka zrušila, že nič také nemajú. Tak sme im boli dobré aj my, nejak mali pocit, že sme Francúzky.

Asi naj fascinujúcejší je príliv a odliv. Pri odlive vidíte všetko na kilometre ďaleko, ostrovy v mori, ku ktorým sa dá dostať peši. Uvažovali sme, že by sme si tiež prešli po dne, ale treba na to sprievodcu, pretože piesok je quick sand a hrozí, že by človek zapadol a už sa nevyhrabal a okrem toho, zhora to vyzerá na pár metrov a po vlastných niekoľko kilometrov. Ak nemáte radi množstvo ľudí, choďte skoro. Inak budete mať chuť všetkých Amíkov, Japoncov a Nemcov, ktorí zásadne chodia v skupinách po 40 a vykrikujú, že tu je niečo zaujímavé, asi podrezať. Ale MSM stojí za to vidieť.  A dať si mušle.

Ale my sme nezastavovali (nemali sme spoždení) a išli sme neohrozene ďalej. Jediná možnosť odísť vlakom je z Pontorsonu, je to pulzujúca, dynamická stanica pred pamiatkou UNESCO ale pani za okienkom vie anglicky.

A vlakom sme šli do Rennes. Pekné mesto, ale keďže sme predtým videli MSM a St. Malo, už nás neoslovilo. Tu sme mali druhý couchsurfing u Jessicy, ktorá bývala v záhradnom domčeku, väčšom ako dom mojich rodičov s 2 babami a povedala, že Bretónci vedia, že počasie sa tu mení a vždy, keď je chvíľu pekne, vybehnú von. A preto sme vyzerali ako mimožemšťania v bundách, keď všetci chodili polonahí.

O tripe na Quiberon a ostrov Belle-Ile neskôr.