Posledný rok si konečne vychutnávam luxus bývania osamote. Celý život som bývala s niekým. Doma som si delila izbu s jednou osobou a na VŠ, aby nebolo málo, s dvoma. Mali sme bunku so 6 osobami a prvý rok s kovovými posteľami, ktoré boli o rok na to vymenené za trendové poschoďáky. Ale intrák bol náhodou vyšší štandard, každá z nás mala svoj stôl, ktorý už nepamätal socializmus a ku koncu môjho štúdia sme dostali aj vynovené kúpeľne. Každá bunka mala svoju vlastnú, v podstate raj na zemi. Ani stromom sme nemuseli hovoriť kondomovníky. Kondómy boli iba na zemi občas. Pretože sme bývali na prvom poschodí a na prízemí bol klub, kde boli diskotéky a cez víkend tam chodila omladina vo veku 12-16 rokov, cítili sme sa niekedy ako v poradni Bravíčka. Pod oknami boli kríky, ktoré slúžili ako šmajchlkabinet. Ale niektoré uvedomelé kamarátky občas prerušili námluvy miestnych mužov v skejt hadrách, ktorí mali ledva druhotné pohlavné znaky a balili 14 ročné baby na slovách, že ona je tá pravá. Občas bolo treba z okna zakričať: "never mu, dnes si už druhá" alebo hodiť vrecko s vodou.
Keď to hovorím tu v Nemecku kolegom, pozerajú na mňa pohľadom, v ktorom sa miesi ľútosť a rešpekt, že som drsná ženská, že som to prežila. Keď sa v Nemecku povie Mitbewohner, myslí sa tým človek, čo býva vo vedľajšej izbe.
Internátne obdobie som si prežila na Morave. Slováci tu mali jednu nevýhodu ako spolubývajúci - chodili málo domov, pretože bývali ďaleko. Preto bolo fajn mať spolubývajúceho, ktorý nebýval príliš ďaleko a už vo štvrtok sa zbalil. Niektoré roky to vyšlo, iné nie. U mňa to nevyšlo asi dva roky za sebou. Ako by povedal Casanova - mala som každú. Dievča z mesta, dievča z dediny, domáce aj exotiku:-D
Zo spolubývajúcich by sa dalo postaviť celkom sympatické panoptikum. Raz k nám prišla krehká deva, ktorá vôbec nerozprávala. Okrem toho, že hovorila áno a nie. Až jednu noc, keď sme so spolubývajúcou dlho kecali v noci a rozoberali nie úplne košér témy, nám povedala, aby sme boli ticho. A to sme sa skoro zľakli, že kto to hovorí, pretože sme prvý krát počuli jej hlas. Ale to nebola jediná vec, čo nás prekvapila. Vstávala každý deň okolo 5:30 a nutne si potrebovala v izbe nasypať corn flakes do misky, takže kým otvorila šuplík a vytiahla šuchotavé vrecko, zobudila by aj mŕtveho. Doteraz nechápem, prečo si raňajky nerobila v chodbičke. Keď som sa jej pýtala, neodpovedala, pretože nehovorila. A keď nemala školu, tak proste sedela niekoľko hodín na posteli a pozerala do steny. Nemusím pripomínať, že bola kazišuk nonplus ultra. Hlavne, keď ste vedeli, že stojí za presklenými dverami a čaká. Tak sme nalepili aspoň plagát.
Zalievala si čajové vrecko a keď sa vyluhovalo, dala ho na radiátor a po vysušení použila opäť(myslím, že maximum bolo 5x). A nebola to otázka peňazí. Jedla cestoviny zásadne bez ničoho, v noci sa chodila prechádzať do parku, niekedy išla do školy v tom, v čom spala, chodila spať okolo 21:00 a nesplachovala (a trvalo celkom dlho, kým sa to naučila). Najhoršie bolo, že sme to na začiatku netušili a tak nejak bola naša stará parta na seba vzájomne nasraná, že kto je tu to prasa. V zime, keď bol sneh, chodila v sandáloch s ponožkami. Bolo to vlastne milé dievča, len sme k nej akosi neprenikli.
Mnoho vecí, čo som považovala za štandard, sa borilo na internáte ako domčeky z karát. Vôbec nebolo bežné, že si ľudia umývajú zuby 2x denne (ani ženy). Proste hygiena dostávala na frak. A hlavne muži jedli veci, čo podľa mňa ani neboli už jedlé. Kamarát si raz u nás v mrazáku na vianočné sviatky nechal králika a asi sa vypla na chvíľu elektrika, mrazák sa roztopil a mäso začalo hniť. Keď sme po dvoch týždňoch prišli, myslela som, že označkujem podlahu. Takto si predstavujem miesto činu, kde hnije mŕtvola. Trvalo niekoľko dní, kým sme našli zdroj. Byť nonstop pri otvorenom okne v januári nebolo nič moc. A tá stigma, keď k nám niekto prišiel na izbu s komentom: "teda baby, vy ste ale prasatá":-D
Kamarátka bývala o pár poschodí vyššie s dievčatom, ktoré sa strašne rado stylovalo do vecí z umeliny a ten puch potu v ich izbe bol horší ako v chlapskej šatni. Občas sa pošťastilo mať aj éterické stvorenie ako kamarátka, ktorej spolubývajúca otvárala dvere nahá.
No a ďalšia, prezývaná Calamity Gipsy, si z nejakého nám neznámeho dôvodu prala veci vo vedrách, ktoré boli používané na utieranie blitkov. Aj keď mala k dispozícii práčku.
Niektorí ľudia sa ma pokúšajú presvedčiť, že nie som príliš čistotná.
Ale verte mi, vždy som čistotnejšia ako tí, s ktorými som bývala. V Berlíne som vychytala ako spolubývajúcú Rusku, ktorá sa šminkovala každý deň asi hodinu a pýtala sa ma, aké topánky si má obuť k otrasnej kvetovanej sukni, ale záchod neumyla asi ani raz. Vždy, keď som bola na služobke na týždeň, desila som sa návratu domov. Nielen preto, pretože som sa vždy v kuchyni prilepila o podlahu, ale aj preto, že už sme v byte chovali mušky a rôzne iné zvieratá. V kúpeľni som mohla presne sledovať jej trajektóriu od vane k záchodu podľa hnedých šlápot na podlahe. A keď sa vrátila namazaná z diskotéky (kde si chodila hľadať nemeckého manžela, čo bol v tureckej štvrti celkom problém), čo bolo pravidelne (nechápem, ako sa tých šteklách dovrávorala domov) tak si musela proste nutne o 4:00 ráno umývať hlavu a fénovať si ju. Môj spánok, ľahký ako úsmev lesnej víly, bol úplne v prdeli. Skypovala so svojím boyfriendom niekde na Ukrajine. Skypovali zásadne asi o 01:00 ráno a podľa tónu hlasu som tipovala, že sa hádajú. A potom plakala. Čo by mi vôbec nevadilo, aspoň nevychádzala z izby, ale horšie bolo, keď skypovala v obývačke a potom plakala tam. Ja som chcela pozerať Simpsonovcov a nemohla som, lebo by som sa jej musela pýtať, čo sa stalo, aj keď mi to bolo jedno. Tak som sa jej raz so sebazaprením spýtala: Alles ok? A ona s rozmazanou maskarou pokrútila hlavou, že je všetko ok. Tak tým to pre mňa skončilo. Ale aj tak som nemohla pozerať, čo som chcela, pretože sme pozerali dokumentárny film o makakoch v lese v noci. Nevedela až tak dobre po nemecky a pri prírodopisných filmoch toho zvieratá veľa nenahovoria, tak to u nás stále bežalo. Raz sa ma spýtala, ako má poslať do Ruska balík, aby jej ho neukradli. Vôbec som nepochopila otázku, povedala som, že poštou. V Bundestagu dostávali hostia látkové reklamné tašky s logom Bundestagu. Sympatický nemecký orol. Používali sme ich na nákupy do Lidlu alebo na prenos pivných fliaš. Moja spolubývajúca ich nasomrovala asi 100 a zabalila ich do krabice tak, aby bolo logo na vrchu, keď sa krabica otvorí. A víťazoslávne povedala, že takto sa zlodej zľakne, že je to diplomatická zásielka. A poslala ich do Ruska.
Raz mi svitla nádej, že sa jej zbavím, pretože povedala, že si bookne letenku a pôjde za priateľom na pár dní. Kontaktovala som kamarátov a boyfrienda, že bude volný byt a... sa rozišli. Bože, ako som ho nenávidela. A potom už len sedela doma. A vzdychala.
Neznášala som ju a myslela som, že to bolo obojstranné. A o to prekvapivejšie bolo lúčenie, keď mi dojatá povedala, že som tá najlepšia spolubývajúca, akú kedy mala. Asi som svoju nenávisť dávala slabo najavo, proste som s ňou nekomunikovala.
Ako hovoria Nemci: "so kann man sich täuschen".
