Nočný vlak do Lisabonu

Tak mi bohužiaľ padol Island. Neviem, či sa mám tešiť alebo byť smutná. Aj keď slovo bohužiaľ to asi vystihuje. Ale aspoň nebudem žiť z ruky do úst a budem mať prácu. Lebo ako sa človeku všetci snažia nahovoriť, je jedno, že je nespokojný, hlavne, že má istú prácu, pretože ak nemá jednu prácu 35 rokov, zdochne na ulici. Pretože to je to najdôležitejšie na svete. Stačí poznať jedno pravidlo personlistiky: vemte zivotopisy uchazecu a pulku jich rovnou hodte do kose, nikdo prece nechce pracovat s lidma, kteri maji smulu...
Dúfam, že to, prečo som to vzdala naozaj stojí za to. Síce sama hovorím, že nie je dobré prispôsobovať sa chlapovi, ale niekedy sa vyplatí urobiť ústupok, tak dúfam, že toto je ten prípad. Len škoda, že už budem mať 30 a EVS už robiť nikdy nebudem môcť. A síce niektorí hovoria, že ísť do zahraničia (hehe, ja som vlastne v zahraničí, smutné, že mi to tak ani nepríde) sa dá ísť aj neskôr, ja tomu neverím veľmi. Je to ako s obrovskými knižnicami v starých bytoch. Sú plné kníh a človek si povie, že by keď chce, prečíta ich ale nakoniec je polovica z nich nedotknutých a neotvorených. Alebo ako s luxusnými reštauráciami, ktoré majú presklené steny. Vidím dovnútra,ale neodvážim sa vojsť. Človek by mohol, ale keď naozaj nemusí...veď to poznáte. Aj keď mám pocit, že Island na mňa útočí odvšadiaľ. Vidím samé články o Islande, dokonca je v Reykjavíku teplejšie ako v Stuttgarte, takže argument, že mi tam bude zima, padá.
Preto je tu asi zlá krajina pre mňa. Keďže ľudom tu je dobre, nemajú potrebu nič meniť. Síce všetci majú plnú hubu kecov ako by chceli niekam ísť a niečo zažiť, ale pohybujú sa v rádiuse 50km - práca, štúdium. Tak, aby sa vždy dalo dochádzať na víkend domov oprať veci. Desivá predstava. Vždy som sa snažila dostať preč z malého mesta a akosi sa mi to prestáva dariť. Asi je fakt pravda, že život je sled náhod.
Všade, kde človek je, necháva kúsok seba. Uvažujem, či som tu nenechala už príliš, aby som mala ešte kde ísť. Ako bolestné som si dala lisabonský festival Optimus v júli a k tomu pár dní v meste, do ktorého som od filmu Nočný vlak do Lisabonu platonicky zamilovaná. Uvidím depešákov a Phoenix, Stereophonics, Editors, Two doors cinema club a Kings of Leon.

Trailer tu. Film je podľa knihy Pascala Merciera. A normálne som bola kultúrna a zaplatila som kino, inak som správny Východoeurópan, ktorý všetko robí načierno.