Dni sa skracujú, začína byť skoro tma a to je ideálne na chodenie do kina. Možno by som nešla do kina, keby nemám pokazený notebook, pretože dostať ma z domu von je tažké aj s párom volov. Ale v nedeľu sme si teda skočili do kina a celkom skoro poobede a vtedy bežia iba filmy v art kinách.
Medzi všetkými možnými dokumentárnymi filmami o hladných deťoch, hladných zvieratách, prejedených Europánoch a filmoch, pri ktorých má človek pocit, že sa má hanbiť za to, že si môže dovoliť kúpiť zubnú kefku, sme našli Penu dní.
Filmová adaptácia knihy Borisa Viana z roku 1947. Myslím, že autor predstihol dobu, v ktorej sa odohráva. Aj keď to je sureálne. Proste neskutočne uletené, dadaistické a plné fantázie. Myslím, že autor v čase písania zrejme bral LSD. Na začiatku sme na to mierne čumeli a mala som strach, že sa to chlapovi nebude páčit, ale postupne sa z niečoho groteskného a absurdného stalo niečo hrozne ponuré a smutné. Nečakajte happy end. Je to love story s Audrey Tatou, ktorá ale osloví každého. Možno nie hneď, niekto si bude hovoriť, čo je to za blbosť, ale budete nad filmom rozmýšľať dlho potom.
Mnoho vecí je roztomilých. Napr. prvé rande v labuti, preteky v jazde k oltáru alebo piknik na svadobnej ceste. Audrey má krásne svadobné šaty. Ja si vždy vo filmoch pozerám svadobné šaty. A Chloé mala krásne topánky na prvom rande.
V hlavnej roli filmu je Paríž.
Režisérom je Michel Gondry a film má mnoho spoločného s jeho ďalším filmom The Science of Sleep.
Colin sa zamiluje do Chloé, pretože je rovnaká ako pesnička od Duka Ellingtona (áno, človek dostane aj lekcie z hudby). Zamilujú sa, vezmú sa a neskončí to tak, ako by malo. Colinova práca vo výrobni zbraní je strašne depresívna, podobne ako jeho práca nosiča zlých správ pre ministerstvo, za ktorú ho ľudia nenávidia. Je tu mnoho jeho priateľov, ktorí majú tiež veľmi dôležité postavenie vo filme (knihe) a doplňujú mozaiku. A este aj myška. Mnoho narážok na filozofa Sartra, spoločnosť.
Môj pohár trpezlivosti pomaly, ale isto preteká. A to je ako duplák na Oktoberfeste (čo je liter) a to je teda pekná kapacita. Už som sa dostala cez prvotné pracovné nadšenie z roku 2010, keď som nastúpila po praktiku v najgeniálnejšom meste, kde som robila za asi 10€ na deň. Vtedy som bola nadšená, keď som dostala výplatu, tak som chodila jesť sushi ako deti do McDonaldu, lebo to čisto buržoázne. Druhá bola fáza frustrácie (ako hovoria niektorí idioti "flustrácie") kde som mala pocit, že moja práca ani zdaleka nespĺňa to, čo mi bolo sľúbené a robím to, čo lepšie trénovaná opica. A tretia fáza je úplna ignorancia. Robím iba minimum čo musím, keďže nedostávam žiadne potrebné info, šéfovia neodpovedajú na moje emaily alebo majú návrhy, ktoré sú absolútne nezrealizovateľné, ale samozrejme keď im to človek povie, tak nie je dostatočne motivovaný. Takže vynaložíte mrte úsilia na niečo, o čom viete, že je to od začiatku odsúdené na zánik, aby ste potom museli povedať, že to nie je možné a šéf povie, že to je hrúza a že to nebol dobrý nápad (upgrade je to, keď vám povie, že ten priblbý nápad bol váš). Je to niečo ako keď poviete partnerovi, že tečie záchod a vy chcete zavolať opravára. On povie, že nie je blbý, že to urobí a potom pokašle ešte viac. Ale v tomto prípade môžete aspoň povedať že "haha, ja som ti to hovorila". To v práci nemôžete. Môžete si akurát kúsnuť do jazyka, zničiť spinky a ukradnúť na truc toaleťák a zapiť depku nechutnou kávou, ktorú ste si sami navarili. Ja im ešte beriem z práce mlieko a nehanbím sa za to. Mám nepreplatené nadčasy, tak si to nejak musím vykompenzovať, veď tie peniaze nevisia na strome.
Každopádne...v rámci pracovnej doby si hľadám aj prácu nejakú. Ako Wicked vie, v Nemecku je treba aj na tie najpodranejsie práce speciálne Ausbildung. Ešte aj predavačky rozdeľuju na oddelenia a to človek študuje. Každopádne som s VŠ buď prekvalifikovaná alebo podkvalifikovaná na prácu asistentky. Nepripúšťam si, že by to mohlo byť mojím slovanským výzorom, keď mi napíšu, že bohužiaľ dali prednosť inému uchádzačovi (často aj po pol roku, keď som aj zabudla, že som niečo posielala). Jedna nemenovaná personálka mi napísala, že majú záujem o osobný kontakt so mnou, lebo našli moje CV. Dohodli sme rande, vymenili pár liebesbriefov, dokonca som sa aj učesala, ale presne som vedela o čom to bude. Som vytrénovaná z Prahy, kde personálky boli dobré na dve veci a sighseeing po meste. Vyplnila som asi 24 dotazníkov s vecami, ktoré sú v mojom CVčku aby mi árijec povedal, že nemajú to, čo hľadám, lebo robia samé inžinierske veci. To som už nevydržala a spýtala sa, že načo ma tam vôbec pozvali, keď mali moje CV a popis toho, čo hľadám. Povedať, že nič nemajú, môžu aj emailom. Povedal mi, totálne k veci, že si mám dať inú fotku na CV lebo jemu sa nepáči. Na tú fotku s Bundestagom v pozadí mi nikto kurva siahať nebude. Má vždy úspech a podľa mňa aj vďaka nej som si vždy našla prácu. V Nemecku sa pri pohľade na ňu tetelia blahom.
Árijec mi ako po ONS povedal, že "zavolá" a ja som povedala, že sa "budem tešiť". Myslím, že sme obaja pochopili tú iróniu.
Inak sa mu moja práca zdala strašne zaujimavá. Ja by som si radšej pichla drôtom do zadku, ale dobre. Rozhodla som sa, že sa budem hlásiť na akúkoľvek blbosť už len z princípu, aby som im zahltila schránky a potom ešte budem posielať doplňujúce otázky ako napr. že prečo ma nevybrali, aké boli kritériá a podobne. Prisahám, že skončím v blockliste každej personálky.
