Celkový počet zobrazení stránky

streda, 6. apríla 2011

Ako som páchala dobro

Keď som začala pracovať a konečne normálne zarábať, bola som na seba veľmi hrdá. Postupne som uspokojila väčšinu svojich materiálnych potrieb a kúpila som si veci, po ktorých mi srdce pišťalo už veľmi dlho, ale nikdy som si ich nemohla dovoliť. Veci, ktoré sa iným ľuďom zdali hlúpe alebo zbytočné, ale mňa veľmi potešili. Boli to napr. hnedé čižmy, ktoré majú asi 13cm podpätky a ak v nich chodím dlhšie ako 15 min. je mi do plaču, ale mám v nich strašne pekné nohy, takže pri sedení vyzerajú úžasne. Alebo Niveu sprchový gel s takou masážnou serepetičkou na uzávere, ktorá mala odstraňovať celulitídu a časté objednávanie jedla z donášky domov, pretože keď som bývala na internáte, tak som na to nemala a okrem toho sa u kamarátov vždy niečo utrelo.
Keď som už uspokojila väčšinu svojich plytkých materiálnych potrieb a na tie veľké by som si zase našetrila asi za 3 roky, mala som pocit, že je načase byť užitočná a dať niečo zo svojej hojnosti, ktorá bezcharakterne utrácam v konzumnom svete,  svetu tretiemu.
Rozhodla som sa pre adopciu na diaľku. Začala som rešeršovať na internete a bola som prekvapená, koľko rôznych organizácií sa touto činnosťou zaoberá. A aké veľké rozdiely sú v cenách. By jeden neveril, ako veľmi sa môže líšiť cena vzdelania detí v jednej krajine. Je možné, že človek pri tom živí aj celú dedinu. Niekde som čítala, že na administratívu padne z celej sumy asi 20%. Ak je to tak, zdá sa mi to ešte celkom ok.
Z webstránky organizácie som si pekne ako v katalógu vyberala deti. Každé malo fotku a väčšinou nič nehovoriaci popis ako napr. „otec pracuje ako robotník, mama sa stará doma o druhého súrodenca“ alebo „je to milý chlapec, rád spieva, učitelia ho majú radi“. Väčšinou teba človek musí ísť iba podľa obrázkov a úprimne, deti sa mi zdali všetky rovnaké. Kvalita fotiek bola často veľmi nízka, takže nebolo možné rozoznať, čo sa jedná o chlapčeka alebo dievčatko.
Všetky mali pridelené čísla, aby to bolo prehľadnejšie, čo chápem, pretože ako som videla, je množstvo detí, ktoré potrebujú pomoc naozaj veľké.
Vybrala som si dievčatko z Indie, ktoré sa volalo Joseph Sneha. A chcela byť učiteľkou. Roztomilé a chvályhodné, veď kto už dnes len chce byť učiteľom.
Platbu som si rozložila do niekoľkých splátok a hneď po zaplatení som dostala ďalšie fotky a informácie o mieste, kde sa Sneha nachádza. Mala som jej napísať list a poslať moju fotku, aby vedela ako vyzerám. Fotka mala byť najlepšie neutrálna, v prírode, aby to pre dieťa nebol šok ak by som sa napr. fotila pred domom alebo aby nezávidelo.
Veľmi dlho sa nič nedialo. A potom po veľmi dlhej dobe mi prišiel list, kde mi Sneha nazývala svojou tetou a ďakovala Bohu, že som si ju vybrala. Tu som sa zháčila 1x.
Keďže mám veľmi vlažný vzťah k viere a k cirkvi, zdalo sa mi divné, že ďakuje Bohu za mňa. No povedala som si, že je to asi bežné, keďže je to cirkevná organizácia. Ale v ďalších listoch bolo snáď v každej druhej vete, že sa modlí aby urobila skúšky, že sa modlí, aby dostala nejakú vec a že sa modlí, aby mala dobré vysvedčenie. Bola som naozaj nahnevaná. Nebolo by lepšie ak by sa prestala modliť a začala sa proste učiť? Myslím, že by to ušetrilo mnoho stresu. Neviem nakoľko ich k tomu motivovali učitelia, ale pochopila som z listov, že veľmi. Prišlo mi to pomaly ako nábor božích bojovníkov(čo je legitímne, aj cirkev má právo používať marketingové nástroje) ale nie z mojich peňazí. Nie ako pomoc nejakému jedincovi. Okrem toho, listy boli dosť podobné a informácie v nich sa opakovali a dieťa neodpovedalo na moje otázky v nich. Neviem, či to bolo kvôli nízkemu veku dieťaťa a jeho neznalosti anclického jazyka alebo listy niekto písal namiesto neho. Táto možnosť sa mi zdala pravdepodobnejšia.
Znechutilo ma to a keďže som aj tak prestala pracovať a išla na štipendijnú stáž, tak to bola dobrá zámienka projekt ukončiť. Nabudúce hľadám organizáciu, ktorá nie je náboženská.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

bolo mi potešením