Dole huj, hore fuj

Keď už sme si prebrali hygienu, bolo by dobré pristúpiť k oblečeniu. Vždy si budem myslieť, že muži to majú v móde jednoduchšie ako ženy. Ak dodržiavajú niekoľko základných pravidiel, nemôžu šliapnuť vedľa. Ak sa dodržiavanie týchto pravidiel spojí s dodržiavaním pravidiel hygienických, stanú sa z mužov womanizeri a ženy budú padať do mdlôb.

Samozrejme si každý môže nosiť, čo chce. A nemusí sa starať o to, či sa to páči ostatným. Ale títo páni nech sa potom nesťažujú, že na nich tie ženy akosi neletia. Je to preto, že všetky ženy chcú milionára a idem nám iba o peniaze- Boris Kollár ešte nejaké matky svojich detí uživí, ale ich okruh je už naozaj obmedzený.

1)      Nenosiť ponožky do sandálov – NIKDY !!!  Nenosiť ich ani ku kraťasom, ani k nohaviciam. Ponožky do sandálov môžu u mňa nosiť akurát muži nad 50 rokov. 

Ak je zima, vezmite si topánky. Ak je teplo, vezmite si sandále bez ponožiek. To je princíp sandálov. A ak je vám trochu chladnejšie, vydržte to. Veď ste chlapi. A noste prosím sandále so semišovou vložkou. Gumová je ako hubka, ktorá v sebe s láskou drží pot a často aj farbí nohu. A smrdí.
Slováci veľmi radi tvrdia, že ponožky v sandáloch sú výsada Čechov a Nemcov. Proste všetkých okolo len nie nás. Ale v zahraničí je veľmi ľahké podľa toho poznávacieho znamenia zistiť, kto je Slovák. Alebo sa stačí po prechádzke v slovenských mestách dívať na nohy ľudí. Zámerne hovorím ľudí a nie mužov, pretože ponožky v sandáloch sú veľmi obľúbené aj u žien. Tu je ale možné stretnúť aj daľší hardcore a to sú silónkové ponožky najlepšie k sukni. Sú vždy v nejakej "prirodzenej" telovej farbe a ich nositeľka si myslí, že sú takmer neviditeľné. Napr. po 8 hodinách keď sú nohy uzavreté v umeline je to veľká chuťovka.

zdroj: modnipeklo.cz
Ale ponožky v sandáloch nie sú v iných krajinách úplne neznáme. Aj preto je tu napr. toto .
Tento obrázok je veľmi výstižný. Obaja išli na turistický výlet do mesta(podľa tabúľ v pozadí to tipujem na Prahu). Obaja majú sandále. Ale iba on si dal ponožky. Prebohaaaaa, prečo? 

zdroj: http://www.sandalandsoxer.co.uk/

Ak máte kraťasy a tenisky, noste členkové ponožky. Neboli vymyslené pre srandu králikov a nie je nič pekné dívať sa na chlpaté lýtko, ktoré je v polovici oddelené zašednutou spranou ponožkou.

2)      Noste topánky podľa toho, na čo sú určené. Áno chápem, že pohorky, ktoré stáli vo  výpredaji v Intersporte 70e sú strašne cool a majú super podrážku, ktorá vás udrží na klzkom povrchu. Ale pri chodení v nákupnom centre a po pešej zóne ( a priznajme si, to je to, čo v 80tich percentách v meste robíme) sú absolútne nadbytočné. Je škoda používať tieto topánky na niečo, na čo nie sú určené a okrem toho to z vás v očiach žien robí absolútnych ignorantov, ktorí majú doma jedny topánky, ktoré nosia všade pokým sa nerozpadnú. Rovnako aj rôzne fleece bundy a nohavice určené do hôr na náročné túry.
      Nožík vo vrecku sa mi otvára pri bežeckých teniskách. Mám pocit, ako keby polovica mesta išla na maratón alebo aspoň na beh na 5km. Bežecké topánky sú na behanie. A ani keď si obujete tenisky značky NB(alebo Nazi Berlin ako hovoria niektorí Nemci) tak v tom nikdy nebudete vyzerať dobre. Ten hrozný špicatý tvar pokazí akýkoľvek outfit.

3)      Košeľa, ktorá má rovný spodný lem, sa zapravuje do nohavíc. Košeľa, ktorá má spodný lem mierme zvlnený je casual, takže sa nezapravuje. Sveter a tričko zapravené do nohavíc nekomentujem. To je proste des.

4)      Nohavice sa nevyťahujú až pod bradu. A ak nemáte 17 rokov, schovajte spodnú bielizeň do nohavíc. Nie je treba aby vám bolo vidieť polku zadku a trenky, ktoré vyzerajú ako kuchyňská utierka.

5)      Ak je oblečenie deravé, tak ho nenoste. Je načase kúpiť si nové. A ani ten fľak od blata sa nepodarí vždy zmyť slinou na prste.

6)      Ponožky k obleku sa nosia v podobnom odtieni sú topánky a nohavice. Takže k tmavému obleku aj tmavé ponožky. Farba má zodpovedať farbe nohavíc alebo byť o odtieň tmavšia. Čo robiť, ak nosíte u nás veľmi populárnu kombináciu čierny oblek a hnedé topánky? Nič moc. K čiernemu obleku nepatria hnedé topánky. Existuje pravidlo „Never brown after six“. Znamená, že hlavne večerných príležitostiach sú hnedé topánky absolútne out(samozrejme, nemusí sa všetko brať tak striktne, záleží aj na dress code, veku a povolaní).A nikdy nie bledé (teda ak sa nejedná o svetlý oblek). Nejdete na tenis. K čistote a nederavosti sa už nevyjadrujem.

7)      Vhodná dĺžka nohavíc. A aj toto je spojené s vhodnou ponožkou. Ponožky by mali byť tak vysoké, aby bola noha stale zakrytá, keď sa posadíte. Václav Havel bol často vysmievaný za dĺžku svojich príliš krátkych “havloviek”. Ale rovnaké faux pas sú aj príliš dlhé hohavice, ktoré sa vláčia po zemi a stúpate si na ne.
Takto nie:

a takto tiež nie:

        Ak chcete silou mocou vyzerať akože vám slama trčí  z čižiem, doporučujem obliecť si celkovo príliš malý oblek. Najmä sako urobí obrovskú parádu. 

       

8)      Spodný gombík saka sa necháva rozopnutý. Súvisí to s krčením látky a taktiež aj so zvyklosťou z minulých dôb, keď mali muži rozopnutý spodný gombík, aby mohli v prípade potreby vždy tasiť kord.

9)      Vzory – je veľmi komplikované unosiť rôzne vzory. Je lepšie dodržiavať pravidlo, aby mal človek na sebe iba jeden vzor. Takže ak mate kravatu s kvetmi, neobliekajte si prúžkovaný oblek alebo kockovanú košeľu. Ono zase nie je problem vidieť aj fashion victims, ktorí nosia kockované košele, prúžkované obleky a kravaty so zvieratkami. Pásikové svetre a maskáčové nohavice a podobné chuťovky. To je fuj!!! Proste s kombinovaním opatrne. Niekedy sa to podarí a je to nádhera, ako tu.

zdroj: samuraj.cz

10)  Reklamné tričká – noste do záhrady alebo na grilovačku alebo proste niekam, kde im hrozí istá smrť(vďaka bohu).  Rada si pozriem cez plot u suseda, aký kandidát na prezidenta bol populárny pred desiatimi rokmi, aké produkty ponúkala dnes už neexistujúca banka a že Slovensko sa teší na vstup do NATO, ale vidieť to napr. pri posedení v kaviarni naozaj nemám chuť. Tip pre žgrlošov - dajú sa výborne použiť ako handra na okno alebo na podlahu.

11)  Noste pod oblekovú košeľu tričko alebo tielko. Nebudú vám presvitať bradavky a pomôžu vám aj proti spoteným fľakom v podpazuší.

12)  Nenoste k obleku košeľu s krátkymi rukávmi. NIKDY!!! Tá je na voľný čas.

13)  Odstrihnite si štítok na rukáve obleku. Áno, je super, že všetci vidia, aký značkový je váš oblek alebo kabát F&F. Ale ten štítok tam má byť iba do zakúpenia. Jeho majitel nech ho hneď po príchode domov odstráni. Toto som veľmi často videla u čínských delegácií, ktoré si zakúpili v Nemecku Hugo Boss obleky, ktoré sa ušili v Čine, priviezli do Nemecka, kde si ich zase kúpili Číňania a na rokovaniach si demonštratívne podopierali hlavu na stole tak, aby im bolo vidieť značku na rukáve.

14)  Vyčistite si topánky. A jedna vec – čierne neznamená elegantné. Tenisky sú stále iba tenisky.

15) Tepláky sú na cvičenie a šport. Nie sú na nákupy a ani do mesta.

 Samozrejme nie je potrebné sa tohoto držať. Ak niekto neoblečie po celý rok oblek, je preňho irelevatné sa vzrušovať nad tým, či má vhodný odtieň ponožiek. Ale pred odchodom z domu by bolo fajn sa vždy ešte raz pozrieť do zrkadla.

Ako som páchala dobro

Keď som začala pracovať a konečne normálne zarábať, bola som na seba veľmi hrdá. Postupne som uspokojila väčšinu svojich materiálnych potrieb a kúpila som si veci, po ktorých mi srdce pišťalo už veľmi dlho, ale nikdy som si ich nemohla dovoliť. Veci, ktoré sa iným ľuďom zdali hlúpe alebo zbytočné, ale mňa veľmi potešili. Boli to napr. hnedé čižmy, ktoré majú asi 13cm podpätky a ak v nich chodím dlhšie ako 15 min. je mi do plaču, ale mám v nich strašne pekné nohy, takže pri sedení vyzerajú úžasne. Alebo Niveu sprchový gel s takou masážnou serepetičkou na uzávere, ktorá mala odstraňovať celulitídu a časté objednávanie jedla z donášky domov, pretože keď som bývala na internáte, tak som na to nemala a okrem toho sa u kamarátov vždy niečo utrelo.

Keď som už uspokojila väčšinu svojich plytkých materiálnych potrieb a na tie veľké by som si zase našetrila asi za 3 roky, mala som pocit, že je načase byť užitočná a dať niečo zo svojej hojnosti, ktorá bezcharakterne utrácam v konzumnom svete,  svetu tretiemu.

Rozhodla som sa pre adopciu na diaľku. Začala som rešeršovať na internete a bola som prekvapená, koľko rôznych organizácií sa touto činnosťou zaoberá. A aké veľké rozdiely sú v cenách. By jeden neveril, ako veľmi sa môže líšiť cena vzdelania detí v jednej krajine. Je možné, že človek pri tom živí aj celú dedinu. Niekde som čítala, že na administratívu padne z celej sumy asi 20%. Ak je to tak, zdá sa mi to ešte celkom ok.

Z webstránky organizácie som si pekne ako v katalógu vyberala deti. Každé malo fotku a väčšinou nič nehovoriaci popis ako napr. „otec pracuje ako robotník, mama sa stará doma o druhého súrodenca“ alebo „je to milý chlapec, rád spieva, učitelia ho majú radi“. Väčšinou teba človek musí ísť iba podľa obrázkov a úprimne, deti sa mi zdali všetky rovnaké. Kvalita fotiek bola často veľmi nízka, takže nebolo možné rozoznať, čo sa jedná o chlapčeka alebo dievčatko.

Všetky mali pridelené čísla, aby to bolo prehľadnejšie, čo chápem, pretože ako som videla, je množstvo detí, ktoré potrebujú pomoc naozaj veľké.

Vybrala som si dievčatko z Indie, ktoré sa volalo Joseph Sneha. A chcela byť učiteľkou. Roztomilé a chvályhodné, veď kto už dnes len chce byť učiteľom.

Platbu som si rozložila do niekoľkých splátok a hneď po zaplatení som dostala ďalšie fotky a informácie o mieste, kde sa Sneha nachádza. Mala som jej napísať list a poslať moju fotku, aby vedela ako vyzerám. Fotka mala byť najlepšie neutrálna, v prírode, aby to pre dieťa nebol šok ak by som sa napr. fotila pred domom alebo aby nezávidelo.

Veľmi dlho sa nič nedialo. A potom po veľmi dlhej dobe mi prišiel list, kde mi Sneha nazývala svojou tetou a ďakovala Bohu, že som si ju vybrala. Tu som sa zháčila 1x.

Keďže mám veľmi vlažný vzťah k viere a k cirkvi, zdalo sa mi divné, že ďakuje Bohu za mňa. No povedala som si, že je to asi bežné, keďže je to cirkevná organizácia. Ale v ďalších listoch bolo snáď v každej druhej vete, že sa modlí aby urobila skúšky, že sa modlí, aby dostala nejakú vec a že sa modlí, aby mala dobré vysvedčenie. Bola som naozaj nahnevaná. Nebolo by lepšie ak by sa prestala modliť a začala sa proste učiť? Myslím, že by to ušetrilo mnoho stresu. Neviem nakoľko ich k tomu motivovali učitelia, ale pochopila som z listov, že veľmi. Prišlo mi to pomaly ako nábor božích bojovníkov(čo je legitímne, aj cirkev má právo používať marketingové nástroje) ale nie z mojich peňazí. Nie ako pomoc nejakému jedincovi. Okrem toho, listy boli dosť podobné a informácie v nich sa opakovali a dieťa neodpovedalo na moje otázky v nich. Neviem, či to bolo kvôli nízkemu veku dieťaťa a jeho neznalosti anclického jazyka alebo listy niekto písal namiesto neho. Táto možnosť sa mi zdala pravdepodobnejšia.

Znechutilo ma to a keďže som aj tak prestala pracovať a išla na štipendijnú stáž, tak to bola dobrá zámienka projekt ukončiť. Nabudúce hľadám organizáciu, ktorá nie je náboženská.

Výlet k Bodensee

Konečne som po dlhej dobe vypadla zo Stuttgartu. Síce to nebol môj nápad, ale o to vďačnejšia som obom aktérom. Navštívila som „lepšie“ Nemecko – absolvovala som výlet do Švajčiarska. Upozornenie - toto nie je turistický sprievodca pamiatkami. Sú to iba moje postrehy. A čo je horšie, dovolila som si používať bohemizmy v texte.
Inak aj Rakúšania o sebe hovoria, že sú "das bessere Deutschland". Tak aby nedošlo k omylu.
Bolo nádherné jarné počasie, naozaj veľmi teplo a my sme to šinuli diaľnicou(ďakujem Nemecku na neobmedzenú rýchlosť na diaľnici – ako by povedal istý Jeremy, posledná slobodná krajina) smerom na Konstanz.

Jediná zastávka bola na pumpe, kde som zase videla to, čo mám najradšej. Ani tam sa nedalo uniknúť pred pouličným umelcom. Tento krát pán s verklíkom a burinkou ako Pan Tau, ale do tváre vyzeral nemecky. Hral naozaj nekonečne a hlavne na nervy, že som mala chuť mu zaplatiť iba preto, aby prestal.

Ako sme prekročili hranicu medzi Švajčiarskom a Nemeckom(mali sme šťastie, vyzerali sme nemecky, takže nás colníci nezastavili) uvidela som ten lepší svet. Iste, aj v Bádensku-Württembersku je relatívne čisto. V porovnaní so Slovenskom samozrejme, ale tu to bolo ešte lepšie. Dediny gýčovitejšie, tráva zelenšia a kravy fľakatejšie. A hlavne, obchody otvorené 7 dní v týždni. To je pre mňa po nedeľnej nákupnej abstinencii hotový zázrak.

V St. Gallene, ktorý je mimochodom počtom obyvateľov menší ako Nitra(to je asi jediné, v čom sa obe mestá podobajú) sme krásne, malé centrum obehli za dve hodinky, pozreli červené námestie, obchody a spoluvýletníci ženy, o ktorých povedali, že sú teda krajšie ako v Nemecku. O chlapoch to povedať neviem, veľa rodených Švajčiarov som nevidela. Ale každopádne sa o seba starajú viac ako muži na Slovensku a zdá sa mi, že to nemá nič spoločné s peniazmi.

Mesto je výborný typ na pol dňový výlet, po ktorom si človek ešte odskočí k Bodensee. Mesto je milé, uhladené, s množstvom krásnych uličiek a zákutí, so zachovanou architektúrou, ktorá je s láskou reštaurovaná.
Sankt Gallen je hlavným mestom rovnomenného kantónu a je hospodárskym a kultúrnym centrom. Mesto nesie názov podľa misionára Havla (Gallus), ktorý sa tu v 7. storočí usadil. Preto aj meno baziliky. Som sa zase raz niečo naučila.

Asi najviac ma zaujalo červené námestie, ktoré by bez betónových odliatkov lavičiek a autíčiek a červeného náteru bolo iba obyčajným priestorom medzi budovami. Takto je tento priestor zaujímavo skrášlený a mám pocit, že ľudia sa tam radi združujú.

Pešia zóna v St. Gallen

Katedrála sv. Havla na obrázku dole je naozaj impozantná a predstavuje veľmi zaujímavé  dielo baroknej architektúry. Vo vnútri sa nachádza Stiftsbibliothek, knižnica, ktorá je zapísaná v zozname UNESCO a je najstaršou knižnicou vo Švajčiarsku. Obsahuje napr. rukopis piesne Nibelungov alebo útržky najstarších prekladov Vulgaty (latinský preklad Písma svätého). Pre záujemcov o duševnú potravu link tu. A iba pre potešenie oka mrknite sem.
V St. Gallene je toho viac, čo môžete vidieť, ale akosi som nemala chuť sa predierať davom turistov v úzkych uličkách.
Pokračovali sme naspäť do Konstanz, kde sme si chceli prehliadnuť mesto. Paradoxne bol najväčší nával v nákupnej galérii LAGO, kde sa nám ale podarilo uchytit jedno z posledných parkovacích miest a vydali sme sa na promenádu. Ľudí ako v Moskve vo fronte na mäso, všetci skoro polonahí, pretože bolo 22 stupňov. Už mi chýbal iba lázenský švihák so slamákom. Centrum mesta krásne, živšie a živelnejšie ako St. Gallen. Jednoznačne doporučujem návštevu. Pri dobrej viditeľnosti stojí už len ten výhľad na Alpy za to.

Pre hnidopichov - áno, toto je Husov dom v Konstanz

Bodensee
Na ceste domov sme sa zastavili na jedlo v Allensbachu, malé mestečko, kde naozaj nič nie je. Bol to nejaký penzion Rosenhof alebo tak. Bolo to naozaj fajn. Prepálené diery od cigariet na obrusoch, nevkusná čašníčka, zatvorená kuchyňa a domáci, ktorí na nás zazerali, pretože sme narúšali idylu už len tým, že sme si chceli objednať jedlo. Proste sa človek cítil ako doma:-Dň
P. S. Je samozrejmé, že nepekné fotky sú spôsobené foťákom a nie mizerným fotografom :-D
a tu fotky od niekoho, kto to s tým foťákom umí: