Prišla jeseň. Nebudem tu ale preto poeticky vypisovať ako mám rada október, lebo je farebné lístie a bla bla. Október mám rada iba keď neviem, že je október. Teda keď je teplo a neprší. Keď je ráno a večer zima a cez deň teplo a človek sa spotí ako keby beží maratón (pri ktorom aspoň spáli nejaké tie kalórie) a potom sa vyzlečenie a začne fúkať vietor a on potom nachladne, tak nie, ten nemám rada.
Cez leto som chcela schudnúť a žit zdravo ale akosi nevystal čas a na jeseň je už neskoro, lebo vtedy sa nič zdravé okrem kapusty nepredáva a ja mám strašne rada smotanové omáčky, takže smola.
Každopádne sme sa rozhodli (teda ja, on povedal, že mu je to jedno) že potrebujeme nejaké zviera, aby sme vyplnili to trápne ticho keď prídeme z práce, nejde internet a nemáme sa o čom rozprávať. Keďže psa v byte mať nemôžeme, rozhodli sme sa pre mačku. Doma som mačku mala a je to miláčik. Ale to asi aj preto, že je to tá najlepšia mačka na svete, ktorá ma nikdy nepoškriabala, aj keď som si to zaslúžila, nechá sa baliť do deky, vešať na seba veci a namiesto útoku radšej odíde na okno a tam sedí a nenávistne na mňa pozerá. A zamilovala si môjho priateľa, hlavne, keď jej v noci, keď mraučí na okne, otvorí a vezme dovnútra. Klopať sme ju nenaučili.
Nejakú takú by sme chceli. Nie veľmi veľká, pokojná, prítulná, čo vydrží dlho sama, nechá sa naťahovať a občas sa zahrá. Chcem urobiť dobrý skutok a vziať mačku z útulku. Ale to nikdy nerobte v bohatej krajine. V Nemecku je to asi ako adoptovať dieťa. Ale nie obyčajné dieťa ale princa Georga.
Všade sa píše, že ľudia, ktorí pracujú a chcú zviera, by mali mať mačku, pretože vydrží tých 9 hodín sama a väčšinu dňa prespí. Nie je to ideálne viem, ale keďže nemám to šťastie a nemám bohatého manžela, nie som nezamestnaná a ani neštudujem a nemám žiadnu vec, ktorú by chceli hipsteri a ja ju dokážem predávať z domu, tak proste chodím do práce. Boli sme v dvoch útulkoch. V jednom mali asi 6 mačiek, ktoré tam boli asi 12 rokov a úprimne, ja som povrchná, ja chcem mačku tvárnu. A mali všelijaké choroby, napr. neudržali moč. Potom sme boli v druhom útulku iba pre mačky. Mali ich tam asi 80. Všetky zamestnankyne vyzerali presne podľa šablóny crazy cat lady. Neupravené hipisáčky, ktoré sa s mačkami rozprávali a na nástenkách písali príbehy z perspektívy mačiek.
Každá mačka má pri výbehu popis, či je kontaktná, či je iba bytová alebo či potrebuje mať inú mačku v byte. Na rovinu sme povedali, že chceme mačku, ktorá môže byť iba v byte a vydrží sama. Bosorka na metle sa zatvárila ako keby jej niekto strčil kolík do zadku a povedala, že to nemáme na adopciu takmer žiadnu šancu, pretože mačky nemôžu byť tak dlho samé doma - akože excuse me? Za prvé je to blbosť, poznám dosť ľudí, čo majú mačku a pracujú a za druhé, ja chcem pomôcť a nie mať pocit, že si robím bezpečnostnú previerku.
V ten deň bol deň otvorených dverí, takže sme mysleli, že sa môžeme informovať. Ale chyba lávky. Informovať sa dá na ďalší deň, kedy prídu opatrovatelia mačiek, ktorí ich poznajú a vedia nám povedať po rozhovore s nami, či by sme boli vhodnými adoptívnymi rodičmi. Mimochodm cestovali sme tam 50km aby nám povedali, že máme prísť na ďalší deň a to som 90 min. stvrdla na vlakovej stanici, lebo vypadol spoj zasranej Deutsche Bahn a keď je štátny sviatok, tak si na stanici nekúpite ani žuvačky.
Môj priateľ vyslovil kacírsku myšlienku, po tom ako sme zistili že dve mačky majú výbeh väčší ako naša obývačka (a pomlčím o tom, že väčší ako izba na intráku SPU kde bývajú asi tak 3 ľudia, ktorí sú predsa len väčší ako mačka), že títo hippisáci nemajú záujem mačky dať do opatery niekomu inému, chcú ich zhromažďovať, zahŕnať svojou neusmernenou láskou a nakoniec z nich vytvoriť vraždiacu armádu.
Takže gratulujem útulku, takto si vyberiem mačku na nete na inzerát a zadarmo, pretože je stále dosť ľudí, ktorí ich nesterilizujú a kotia sa im ako na bežiacom páse a títo si uvedomujú, že sme dobrá investícia. Nech žije ebay.
