Ich vermisse mich #Frust #Verloren #Liebe

(English translation at the bottom)
Hurra...ich bin wieder da. Ich war nie wirklich weg, aber irgendwie wusste Ich nicht so genau, womit man die Leute in der Online Welt belästigen soll. Mein Leben ist langweilig geworden. Oder besser gesagt, so erscheint es mir. Es war langweilig schon davor, aber da konnte man es noch gut verstecken...Alleinstehend, jung, attraktiv. Da klingt es plausible, wenn man schreibt, wie man Party gemacht hatte. Ob es stimmt oder nicht sei dahin gestellt.
Jedenfalls hatte ich schon länger das Gefühl, dass ich wieder anfangen möchte zu schreiben. Nur so, für mich. Gerne a aber auch für die Anderen. Aber hauptsächlich um das Gefühl zu haben, ich spreche über mich. Weil ich das Gefühl habe, dass sonst Keiner zuhört. Wieso das so ist? Vielleicht habe ich nichts zu sagen, was die Leute interessieren würde. Oder ich kenne keine Leute, die es interessieren würde. Beide Optionen klingen für eine Person, die Social Media und Blogs nutzen möchte, einfach schrecklich. Also ich werde so tun als ob das Problem nicht bei mir liegt.
Es hat sich viel verändert. Ich bin älter geworden, die beste Zeit meines Busens ist lägst vorbei (aber mein Mann hat es noch erlebt) und ich habe geheiratet. Weil ich wollte und das Gefühlt hatte, es sollte endlich passieren. Aber bis jetzt läuft es ganz ok. Also wenn Jemand sagt, man kann den Anderen nicht zwingen, lügt er. Man kann Leute zu vielen Sachen zwingend und die machen es auch wenn sie es nicht wollen. Und nach einiger Zeit werden sie vergessen dass man sie gezwungen hatte und sich überzeugen, sie haben es auch so gewollt.
Wir streiten uns, oft und laut(merkwürdig für einen Deutschen, wahrscheinlich denken unsere Nachbarn, wir sind white trash). Genau wie davor. Wir streiten uns nur wegen anderen Dingen. Er will forever young sein, ich will es nicht. Ich will älter werden und dazu stehen. Ich will dass er Karriere macht, die uns reicht man, obwohl ich nicht weiß wie und was. Und er versucht es, ist aber verloren. Ich will dass er alle Probleme auf sich nimmt, damit ich mich nicht stressen muss, weil ich wie viele Ausländer einen unsicheren Job habe und diskriminiert werde und von befristeten Job zu befristeten Job gehe, mit immer niedrigeren Lohn und keine Aussicht auf Sicherheit. Wäre ich nicht verheiratet, würde ich längst nicht in Deutschland sein. Die Demütigung kann ich mir sparen.
Mit Freunden ist es schwierig. Ich habe fast keine, ein paar wohnen weit weg und fast alle haben Kinder. oder freuen sich auf die Hochzeit. Und ich bin neidisch und sehr. Ich bin neidisch auf die Familie, die sie haben, auf den Stress, auf das, dass sie Wohnungen kaufen und wir haben nichts, nur ein altes Auto. Ich schäme mich dafür, für mich und auch für ihn. Er kennt kein Scharm, weil er nur sich sieht.
Ich versuche alle Aktivitäten, die zu Konflikten führen können, zu minimieren. Also kein Ikea am Samstag, weil Autofahrt in Stuttgart nur Stress mit dummen, aggressiven Menschen ist und Öffis fahren ja dort nicht wirklich. Ich gucke Filme am Sonntag, die mich nicht interessieren und wo es unbequem ist, weil er ja zu geizig ist, einen großen Monitor zu kaufen. Deshalb gucken wie es wie Idioten auf dem Laptop. Ich koche meistens zwei Gerichte, weil ich was ganz anderes mag wie er. Aber trotzdem, immer wenn er einen schlechten Tag hatte, kommt es zum Streit. Egal, wie sehr ich mich bemühe, dass es nicht passiert. Weil offensichtlich bedeutet eine Ehe die Möglichkeit an den anderen seinen Frust auszulassen. Irgendwo habe ich mich selbst verloren. Ich kann nur nicht raus finden wo. Und ich kann mich nicht erinnern wer ich davor war. Ich weiß nur ich vermisse mich. Irgendwie ist es an der Zeit mich selbst zu finden.

Fuck that

#machtmichsauer #frustrierend #ichwillhobbys #Liebe

Hurray...I am back. I was never really away. But somehow I did not know with what should I get on the nerve of the online community. My life got boring. Or better...so it seems to me. It was boring also before. But I could hide it better at that time. Because i was single, young and attractive. There it is believable, when you say that you partied the whole time. If it is true...go figure.
Anyway. For a longer period of time I had the feeling that I want to write again. Just for me. Also for other people, if they want. But mostly for me, because I want to have the feeling that somebody listens and cares. Even if it is only me. Otherwise I have the feeling that nobody is listening. Why is that? Maybe I do not have anything interesting to say, maybe I do not have anybody to say it to. Both options are terrible for a person, who waants to use social media or a blog. I need constant attention. But I will pretend that the problem does not lie on my side. Many things changed. I got older, my boobs are hanging lower (but fortunatelly my husband still saw them in the best phase) and I got married. Because I wanted to and because I had the feeling that t is the time and the society wants it. But until now it is going ok. So when somebody is saying that you can not force the other person into marriage, he/she is lying. You can. And after some time, they will forget that your forced them and will have the feeling that they also wanted it. We are still arguing...often and very loudly (unusual for a German, probably oru neighbours thinks we are white trash). We only arguing about different things now. He wants to stay forever young, I want to get old. I want him to make a career which will make us both rich. But I do not know how and in what. But i put this pressure on him that he somehow does it. I want him to solve the problems of the society because myself as many other foreigners in Germany are stuck in jobs with only temporary working contract with no info how it will go in the future, if there is a future. The jobs are lesser and lesser payed. Honestly if I would not been married to him, I would leave already. I do not need this kind of humilitation. It is also difficult with friends. I do not have almost any of them. If I have, they are far away, living their lives, having babies or looking forward to weddings. And I am jealous. I am jealous of the stress of having aa kid, buying a flat and building something. We do not have anything, only aan old car. And I am ashamed. He is not, because he does not know shame, he only sees himself.
I am trying to minimize all activities that could lead to a conflict. So no shopping for IKEA furniture. Because driving in Stuttgart is pure stress with aggressive idiotic people. And there is no public transport going there. I am watching movies on Sunday which I am not interested in and whoch are uncomfortable to watch because he is too greedy to buy a big screen, so we are watching it on a laptop like morons. I cook usually two dishes, because I do not like things he likes to eat. But it does not help. Apparently marriage is an excuse to let your frustration out on your partner if you had a bad day. Somehow I lost myself. But I do not know where and how. And I do not remember who I was before. I just know that I miss myself. Somehow it is time to find me again.

Bom dia Madeira

Zima je nekonečná. Tu v Nemecku aj mokrá a šedivá (hmm, takto to znie ako upútavka na 50 shades of grey). A ja nelyžujem, takže nedokážem nájsť veľa pozitív na tom, že je zima, maximálne to, že môžem nosiť čižmy. V zime je ale obdobie, keď si môžem zobrať bez vyčítavého pokašliavania v práci viac voľna naraz. A konečne sa dá ísť niekam, kde je aspoň slnečno. Na ozajstnú exotiku je to veľa peňazí a málo času, preto chodím niekam za roh. Asi od 2002 keď som videla nejaké obrázky z Funchalu na Madeire, som tam veľmi chcela ísť. Ale keď je človek študent, všetko, čo stojí viac ako lístok diaľkovým busom na intrák, sa zdá neprekonateľne drahé a buďme úprimní, tie lacné lety vtedy tiež neboli také lacné.

Každopádne, našla som dobrý deal na Madeiru, v menšom hoteli na kraji hlavného mesta. Vždy sa snažím byť v hlavnom meste, lebo ma chytajú mrákoty pri predstave, že človek sedí niekde, kde je mobilný iba požičaným autom a okrem toho, my milujeme chodiť po meste MHD. Vo Funchale, ktorý je neskutočne hornatý, je zážitok aj cesta obyčajným busom do obytných štvrtí.

Normálne som chcela bývať zase cez airbnb, ale iba samostatná letenka tak bola drahšia ako pobyt. Hotel sympatický, aj keď hlučný a každý deň vajíčkové raňajky dali celkom zabrať moju cholesterolu, ale výhľad stál za to. Každý deň vychádzalo slnko nad tuleními ostrovmi Ilhas Desertas. A vidieť nočný Funchal je fakt pekné. Môj priateľ bol dokonca kúsok od toho, aby si sadol na terasu a bol romantický, ale počkal, kým ho to prejde.





Madeira je vulkanický ostrov, takže je hornatá a keďze je jej klíma ovplyvňované morskými prúdmi, je viac menej stabilné a mierne. V januári podľa tabuliek priemerne19 stupňov, my sme mali vždy ca. 22, v noci asi 14, takže tam je bunda potrebná, ale hlavne - slnko sme mali nonstop. Na juhu je to bežné, na sever viac prši, keďze mraky sa zabrzdia na kopcoch. Madeira je vždy zelená a vždy niečo kvitne. Autom ostrov prejdete za deň, ak nikde nestojíte. Najkrajšia je tá rozmanitosť. Na pobreží sa kúpe a vy sa cez divoké hory dostanete na náhornú plošinu, kde je nula stupňov, hmla, že idete krokom a zrazu sa pred vami vynorí stádo kráv.





















A ak máte radi lanovky, prídete si na svoje. Nielen vo Funchale, kde je veľká lanovka na horu Monte, odkiaľ sa dá spustiť v hemingwayovských košoch do mesta. Ešte lepšie je ísť busom do Jardim Botanico, kde si kúpite kombinovaný vstup do záhrady a odtiaĺ sa zveziete opäť vyššie na Monte a tam vezmete do Funchalu sánky (jedna cesta stojí 15€na osobu). Sane - carro de cesto a v bielom oblečení Carreiros vás za pár minút dostanú asi tak do stredu vrchu Monte. Budete vidieť, ako si vás fotí fotograf a hneď ako vystúpite, dostanete ponuku za 10€ kúpiť fotku, my sme s vďakou odmietli. Na tejto stanici je bistro a posedenie, kde je všetko predražené, ale hneď na križovatke pod staicou vpravo je malinká kaviareň kde sedávajú Carreiros a obsluhuje stará pani. Espresso stojí 60centov a zrejme, keďže sme boli milí, dostali sme zadarmo jej vlastnoručne robené sušienky. Ale sprepitnému sa vždy potešia, ľudia zarábajú asi ako an Slovensku a sú závislí viac menej od cestovného ruchu. Takže nebuďte škroby.

A nechoďte tam, ak príde do prístavu loď. Pretože všetci turisti sa tam nahrnú a čakáte tam potom večnosť.
Jardim Botanico je super a to mňa kvety nebavia, je tam malá vilka s roztomilou staromódnou
výstavou a v záhrade papagáje a záhrada rozdelená podľa geografických častí.

Funchal je super, má moderný flair kombinovaný s tradičnou bielou architektúrou, domy až na vrhoclkoch kopcov, azulejos sú na budovách rovnako ako v Portugalsku a keďže sú všade rybári, oplatí sa ísť na trh. Najväčší je Mercado dos Lavradores (budova je reminiscenciou na art deco), kde som videla mnoho vecí, čo som ani nepoznala - korenie, ovocie, zelenina a ryby - najmä typická espada - čierny mečúň (vraj), ktorý sa je napr. grilovaný s banánom. Dajte si ho, jedla som to celý týždeň a chutí úžasne. Ovocie sa tiež oplatí kupovať pri ceste, mango, papaya a banány sú veľmi lacné.

                                          azulejos

Madeirania majú síce vlažní postoj k pevninskému Portugalsku, ale tiež sú veľmi milí a relaxed. Na Madeire naozaj nemáte strach, že sa vám niečo stane. Všetko je ležerne. Myslím, že pre mladých ľudí to nie je úplne raj na zemi ako pre turistov, keďže turisti sú vo vkeu ca. 50+, kultúrna scéna je malá, je náročné finančne aj logisticky priviezť známejšich muzikantov z pevniny...hm, nie je všetko zlato, čo sa blyští.

Madeira vznikla pri vulkanickej činnosti, takže jej pobrežie je príkre, divoké a krásne. Ale zabudnite na pláže, je ich málo. Napr. na severe v Ponto Moniz je v kráteroch vystavané kúpalisku, kde sa pri narážaní vĺn mieša slaná a sladká voda. Je to úžasné. Ale január je chladný na kúpanie, ak nie ste Holanďan.

                                Jedna z najvyšších útesov na svete

       
                                     Prírodné bazény v Ponto Moniz

  
A najlepšia lanovka je v mestečku Achadas da Cruz, dostanete sa tam iba autom, stará sa o ňu starý pán, ktorý je asi opitý, kabínka má prasknuté okno, pustí vás dolu samotných a potom na vás cez vysielačku ziabe, že 5 min. ubehlo lanovka ide naspäť. Bolo to prvý krát v živote, čo som mala strach v lanovke. Vedľa seba vidíte vertikálne útesy a cítite ako vietor trasie lanovkou. Sranda stojí tušim 3€.

                                       
                                           Áno, tam na okienku je puklina. Potešilo

Keďže som pevninské Portugalsko a Madeiru už škrtla so zoznamu, na To do liste mám Azory, Nech už mám aspoň tie ostrovy.

Nemecké reálie

Je to na zaplakanie, ale už som 4 roky v Stutgarte. Nie v Nemecku (tom ozajstnom, teda v Berlíne) ale v tejto diere. Ak sa mi nepodarí utiecť do roka z práce, predĺžila sa moja výpovedná lehota na dva mesiace a budem nezamestnatelná.

Pílenie uší milému, že chcem ísť do Berlína, že som nešťastná a pod. nezaberajú, pretože som si proste našla domaseda, pohybujúceho sa v rádiuse 60km. A to som niekde čítala, že Nemci sú vraj mobilní čo sa týka sťahovani a práce.

Každopádne som tu zažila niekoľko svojich poprvé.

"Poprvé" som využila služby právnika, pretože bývať v podnájme má ten vedľajší efekt, že s veľkou pravdepodobnosťou natrafíte na nájomcu, ktorý vás chce ojebať, pretože nájomníci sú škodná, ktorá síce nosí tak veľmi očakávané peniaze, má ale aj určité otravné požiaavka, ako napr. oprava kúrenia. Môj byt patril rakúskej firme, ktorá riešila problémy nekomunikáciou alebo vyhrážaním sa. Keď mi neboli schopní 9 mesiacov vrátiť kauciu a stále to komentovali iba výrokom, že na veci sa "pracuje" tak som si povedala, že je načase využiť moje drahé členstvo v združení nájomníkov, pretože Nemci sa milujú združovať ( a to vedel aj pán s fúzikom). Síce mi Mieterverein prd pomohol a napísal firme rovnaký email ako ja, na čo firma reagovala rovnakou ignoranciou, ale aspoň mi dal tip na právnika, ktorý mi to vybavil za "hubičku" . Koniec irónie - za hubičku znamená, že som sa nedostala do straty.

"Poprvé" som zbierala dobrovoľne fľaše. Ano ano. Na začiatku si z nich robíte srandu, z Nemčúrov a na konci recyklujete jedna radosť.Je tu záloha na sklenné fľaše, na určité druhy jogurtových pohárov a hlavne na plastové fľaše z nápojov (ale sú tu asi 3 podkategórie a každá má inú cenu, aby to nebolo tak jednoduché) je asi 25 centov, čo je vlastne majland. A aj keď mi to prišlo strašne sockovské, v období keď som bola knapp bei kasse, som celkom rada pozbierala v klube fľaše alebo poháre a zostalo mi aj na večeru. A hlavne v lete máte také nutkanie vytiahnuť na ceste z párty domov,keď čakáte na prázdnej zastávke a tam ležia peniaze na zemi, vytiahnuť z kabelky tašku(ale látkovú samozrejme, plast nie je taký in). Často je možné urobiť dobrý skutok a fľaše darovať, ale na to som moc lakomá. Ešte sa doba nezmenila natoľko, aby Východoeurópan dával peniaze Nemecku. To kde sme.


Any Colour you like - Crossover

Nevšímať si ľudí pre ich farbu pleti. Asi preto, že Nemecko je fakt dosť multikulti, hlavne v niektorých oblastiach a ľudia z Afriky tu normálne žijú a pracujú a nie sú tu iba na študijnom pobyte, vďaka programu podpory ich krajiny ako na Slovensku, normálne žijú svoj život a chodia do práce alebo do školy. Napr. v Nitre sa študenti so zahraničia ako napr. z Indie alebo afrických krajín večer boja ísť von, aby nedostali do držky od náckov, skínov...pardon správnych Slovákov. A rozdiel je a v tom, že ak ich tu niekto napadne, polícia sa im snaží pomôcť a aspoň po anglicky sa s nimi budú vedieť dohovoriť. Na Slovensko by ma neprekvapovalo, ak by policajti boli kamaráti tých skínov alebo incognito aj útočníci, lebo buďme úprimní, policajti na Slovensku sú väčšinou rasisti.

Nechcem hovoriť, že neexistuje problém kriminality. Ale v Nemecku sa v snažia vidieť v širších súvislostiach  napr. v tom, že útočníci sú chudobní a nie viazať to na národnosť.

Naučila som sa zaujímať o svoje okolie...darovať šatstvo, darovať nepotrebný nábytok, angažovať sa vo voľnom čase zadarmo napr. v kluboch. Na Slovensku by ma to zrejme ani nenapadlo. Ani cez víkend, lebo by som mala pocit, že nebudem nikomu pomáhať, keď mám sama hovno.

Naučila som sa chodiť všade na úrady so všetkými kopia pre istotu. Lebo človek nikdy nevie aký doklad bude potrebovať a naučila som sa čítať každú blbosť pod čiarou. Lebo potom človek dostane odpoveď, že to bolo zverejnené tam a tam, vy čumíte jak sova z nudlí.

Naučila som sa objednávať oblečenie u slovenských návrhárov, pretože aj keď som bola po hladných 90tych rokov nadšená z Espritu a S.Oliveru, asi po roku mi tá móda liezla hore krkom, pretože človek si prišiel sexy a atraktívny asi ako vrece zemiakov v ľubivých farbách ako čierna, šedá, khaki a ako módny výstrelok bordová. teraz je to síce v móde aj na Slovensku a volá sa to "hipster", čo je na jednej strane dobre, pretože to hádam vytlačí našu záľubu v gýčovitých trblietavých tričkách, bielych čizmách, o dve čísla menších bokových riflí s vyblednutými stehnami, lacnými priehľadnými legínami, outdoor bundami aj na pohreb, vytrhaným obočím nakresleným ceruzkou alá DOŠ a podobne. Na druhej strane je to proste nuda.

A mohla by som pokračovať, ale sa mi nechce.

Casting na mačku

Prišla jeseň. Nebudem tu ale preto poeticky vypisovať ako mám rada október, lebo je farebné lístie a bla bla. Október mám rada iba keď neviem, že je október. Teda keď je teplo a neprší. Keď je ráno a večer zima a cez deň teplo a človek sa spotí ako keby beží maratón (pri ktorom aspoň spáli nejaké tie kalórie) a potom sa vyzlečenie a začne fúkať vietor a on potom nachladne, tak nie, ten nemám rada.

Cez leto som chcela schudnúť a žit zdravo ale akosi nevystal čas a na jeseň je už neskoro, lebo vtedy sa nič zdravé okrem kapusty nepredáva a ja mám strašne rada smotanové omáčky, takže smola.

Každopádne sme sa rozhodli (teda ja, on povedal, že mu je to jedno) že potrebujeme nejaké zviera, aby sme vyplnili to trápne ticho keď prídeme z práce, nejde internet a nemáme sa o čom rozprávať. Keďže psa v byte mať nemôžeme, rozhodli sme sa pre mačku. Doma som mačku mala a je to miláčik. Ale to asi aj preto, že je to tá najlepšia mačka na svete, ktorá ma nikdy nepoškriabala, aj keď som si to zaslúžila, nechá sa baliť do deky, vešať na seba veci a namiesto útoku radšej odíde na okno a tam sedí a nenávistne na mňa pozerá. A zamilovala si môjho priateľa, hlavne, keď jej v noci, keď mraučí na okne, otvorí a vezme dovnútra. Klopať sme ju nenaučili. 

Nejakú takú by sme chceli. Nie veľmi veľká, pokojná, prítulná, čo vydrží dlho sama, nechá sa naťahovať a občas sa zahrá. Chcem urobiť dobrý skutok a vziať mačku z útulku. Ale to nikdy nerobte v bohatej krajine. V Nemecku je to asi ako adoptovať dieťa. Ale nie obyčajné dieťa ale princa Georga.

Všade sa píše, že ľudia, ktorí pracujú a chcú zviera, by mali mať mačku, pretože vydrží tých 9 hodín sama a väčšinu dňa prespí. Nie je to ideálne viem, ale keďže nemám to šťastie a nemám bohatého manžela, nie som nezamestnaná a ani neštudujem a nemám žiadnu vec, ktorú by chceli hipsteri a ja ju dokážem predávať z domu, tak proste chodím do práce. Boli sme v dvoch útulkoch. V jednom mali asi 6 mačiek, ktoré tam boli asi 12 rokov a úprimne, ja som povrchná, ja chcem mačku tvárnu. A mali všelijaké choroby, napr. neudržali moč. Potom sme boli v druhom útulku iba pre mačky. Mali ich tam asi 80. Všetky zamestnankyne vyzerali presne podľa šablóny crazy cat lady. Neupravené hipisáčky, ktoré sa s mačkami rozprávali a na nástenkách písali príbehy z perspektívy mačiek.

Každá mačka má pri výbehu popis, či je kontaktná, či je iba bytová alebo či potrebuje mať inú mačku v byte. Na rovinu sme povedali, že chceme mačku, ktorá môže byť iba v byte a vydrží sama. Bosorka na metle sa zatvárila ako keby jej niekto strčil kolík do zadku a povedala, že to nemáme na adopciu takmer žiadnu šancu, pretože mačky nemôžu byť tak dlho samé doma - akože excuse me? Za prvé je to blbosť, poznám dosť ľudí, čo majú mačku a pracujú a za druhé, ja chcem pomôcť a nie mať pocit, že si robím bezpečnostnú previerku.

V ten deň bol deň otvorených dverí, takže sme mysleli, že sa môžeme informovať. Ale chyba lávky. Informovať sa dá na ďalší deň, kedy prídu opatrovatelia mačiek, ktorí ich poznajú a vedia nám povedať po rozhovore s nami, či by sme boli vhodnými adoptívnymi rodičmi. Mimochodm cestovali sme tam 50km aby nám povedali, že máme prísť na ďalší deň a to som 90 min. stvrdla na vlakovej stanici, lebo vypadol spoj zasranej Deutsche Bahn a keď je štátny sviatok, tak si na stanici nekúpite ani žuvačky.

Môj priateľ vyslovil kacírsku myšlienku, po tom ako sme zistili že dve mačky majú výbeh väčší ako naša obývačka (a pomlčím o tom, že väčší ako izba na intráku SPU kde bývajú asi tak 3 ľudia, ktorí sú predsa len väčší ako mačka), že títo hippisáci nemajú záujem mačky dať do opatery niekomu inému, chcú ich zhromažďovať, zahŕnať svojou neusmernenou láskou a nakoniec z nich vytvoriť vraždiacu armádu.

Takže gratulujem útulku, takto si vyberiem mačku na nete na inzerát a zadarmo, pretože je stále dosť ľudí, ktorí ich nesterilizujú a kotia sa im ako na bežiacom páse a títo si uvedomujú, že sme dobrá investícia. Nech žije ebay.

Zurich Open Air 2014

Tak som sa vrátila z výletu. Odskočila som si do Švajčiarska na festival Zurich Open Air, ktorý sa konal prekvapivo v Zurichu. Teda nie úplne v Zurichu, ale na letisku.

Nemáme to autom až tak ďaleko a výlet sa vždy hodí. Ale keďže ani tu peniaze nerastú na stromoch, rozhodli sme sa s BF, že ušetríme 220 frankov za 4 dňový lístok a prihlásime sa ako pomocníci. Ja som si na začiatku naivne myslela, že sa na nás možno ani nedostane, ale ako každý rok, aj teraz mali nedostatok ľudí, lebo Švajčiari sa majú ako prasce v žite a nebudú niekde robiť za vstupné a jedlo.

My sme boli nadšení - človek dostane zadarmo vstup a 60 frankov na jedlo - je to síce málo, ale ku koncu rozdávali žetóny na jedlo na tony. A človek má k dispozícii zadarmo sprchy, ktoré inak stoja 5 frankov, nad čím sa rozčuľovali aj Švajčiari, teda to, čo som zachytila, lebo ich nemčina je fakt cudzí jazyk, niekedy som s nimi radšej hovorila po anglicky. Musi sa odrobiť 3x6 hodín zhruba, pričom prvá štvrtková šichta je o ničom a v nedeľu sa tiež nič nedeje, to som predala 4 Caipirinhe, keďže som robila Caipirinhu na bare. Výborné je, že z väčšiny barov vidieť na stages. Na slovenské pomery dosť alternatívny line-up, ja som išla hlavne kvôli White lies, ktorý boli úplne úžasní. Inak potešilo Asteroid Gallaxy tour, Royksopp, Woodkid, od ktorých sme chytili aj drum stick, lebo môj chlap je obrovský a padlo mu to na hlavu, Parov Stelar, Warpaint, Manic street preachers (ach moja mladosť, deti vo veku 19-21 rokov na bare, s ktorými som robila ich ani nepoznali už), Goose, Deadmau5 alebo Metronomy. Mojím objavom boli Bianca Story a Cutcopy.

The Bianca Story - High/Low


 White lies

V nedeľu to počasie mierne nevyšlo a schytala to Morcheeba a Parov Stelar

Cutcopy

Zurich

Šichty som mala super - chvalabohu žiadna sobota, keď je veľa ľudí a žiadne nočné, čo je seriózne o hubu.

Dostali sme krásne modré tričko a badge, s ktorým sme boli velice dôležití a mohli sme si chodiť celkom free kam sme chceli. Každé ráno nás budili lietadlá, lebo runway bola asi 500m od nás, ach krásne to bolo. A areál malinký, že lepší chlap doští. 10 min. pešo všade.

Publikum mladučká...alebo my starí. Každopádne naši susedia prišli vždy okolo 6.00 ráno, pustili elektor na plné pecky a potom zaspali. Bass bol tak hlasný, že sme dostali skoro infarkt. Ak by bol mala bypass, už nie som. Ale dobre mienená rada, že to má vypnúť, inak mu to rozmlátim, zabrala.

Niekto nám vliezol do stanu, keď sme pracovali a vonku pršalo, nahúlil nám tam trávou a ukradol slnečné okuliare a keď sme boli v meste, na môjho priateľa zaútočil predobedom na semafóroch nejaký feťak, ktorý potom atakoval starú dámu a chlapca...tse tse tse, v najbohatšej krajine čistá anarchia.

V cene lístku je cestovné na MHD po Zurichu, takže sme sa vozili po meste a pozerali sme si veci, ktoré si nemôžeme dovoliť, lebo hot dog stojí 7 frankov. Ako priemerný český turista z roku 1995 sme si kúpili najlacnejšie žemle a paštéku a zjedli ju na lavičke v parku.

Nikdy som ale na fesťaku nezažila taký luxus na sanite. WC boli stále tak čisté, že sa z misy dalo jesť, žiadne TOI TOI ale samostatné kabíny s umývadlami, nikto nekradol toaleťák a všade bolo neuzamknuté mydlo. Raj na zemi. Sprchy boli lepšie ako na priemernom slovenskom intráku, súkromná kabínka so závesom a keďže bolo asi 12 stupňov, aj vyhrievané.

Dva dni pršalo, takže sme boli zablatení až po uši a na poli to poeticky smrdelo močovkou a hnojom, lebo čo ci budeme hovoriť, Švajčiari sú národ sedlákov, všade samá krava a všetci nosia gumáky aj keď netreba. No každopádne po 4 dňoch zimy a vody sme na bare smrdeli ako bezdomovci, možno aj to bol dôvod malého počtu predaných drinkov (alebo nekresťanská cena 14 frankov). Za 3 dni som dostala sprepitné 1 frank. Inak ak ste single ženy, choďte tam. Muži sú fakt veľmi atraktívni, žiadne zemiakové neumyté opilecké xsichty ako na Slovensku. Všetci veľmi príjemní, žiaden stres.




Je to mestký festival a jednodňové lístky si kupujú ľudia v meste. V nedeľu ale pršalo a neprišiel skoro nikto, normálne mi srdce trhalo. Viem, že festival bol stratový. Dúfam ale, že na budúci rok bude, lebo by som rada šla opäť. Perfektná príležitosť ako ísť niekam zadara. A nebolo tam toľko podivných hipsteriek s divnými kvetinovými čelenkami na hlave ako na Pohode.

Vacation time

Decká ako sa máte? Leto v plnom prúde. Je tu 17 stupňov, stále prší a ja chodím v jarnej bunde. Proste leto jak má být. Bude zase asi 2 dni nad 28 stupňov a potom o tom budu dvojstranové články v novinách. Bola som na dovolenke na Sicílii pri 35 stupňoch, konkrétne v Catanii, pretože ja zásadne chodím iba tam, kde sú lacné letenky. Ak tam chcete ísť, choďte. Doporučujem. Šoférovanie je totálny chaos, ale ľudia sú milí a vôbec som nemala strach napr. z krádeží. Môj priateľ za volantom síce celý čas iba trúbil a používal výraz "Idiota" s úžasnou gestikuláciou a ja som ukazovala fakáča. V Taliansku pri parkovaní nikdy nezaťahujte ručku, vždy iba zaradiť prevod, aby vás niekto mohol pri parkovaní posunúť. A inak talianska klasika, pizza, pasta, zmrzlina a dobré nákupy. Ja som sa zamilovala do talianskej značky tašiek Carpisa.
A mali sme šťastie, prebudila sa Etna a videli sme ju ako dymí. je to teda riadne majestátne. a chodíte po tisícročnej histórii, rímske auditórium sem, stredoveký hrad tam.
Bývali sme zase cez www.airbnb.com ako obvykle. tentokrát u študentky dejín umenia, čo bývala sama v širšom centre Catánie v 7 izbovom byte. Boli sme úplne in media res. Pod oknami nám každú noc súložili mačky, ľudia vešali prádlo na okná a smrdeli odpadky. Ale aj tak bolo výborne. Giulia bola veľmi milá a otvorená, pocházdala z menšieho mesta, do ktorého nemala potrebu sa vracať a hovorila, že je jej v Catanii dobre a jediný, kto s tým má problém, je jej boyfriend. Prišiel raz a vyzeral ako slovenský obézny traktorista, takže sme pochopili, prečo nemá potrebu sa vracať.

 Caltagirone - mesto keramiky

Isola Bella

Syrakúzy

Jedného bolia oči z toľkého svetla

osamotená pláž s Etnou

Inak naposledy som písal,a že môj chlap má objednať auto. Samozrejme to nejak nevyšlo a ostalo to na mne. Ale na Sicílii sa oplatí mať úplné poistenie auta, niekto nám ho narazil posledný deň na pláži.

Moment, Nemecko práve strelilo Brazílii 5 gól. Síce nepozerám futbal, ale tá atmosféra jedného strhne.

Čo je najhoršie na dovolenke? Pre mňa prísť do práce a otvoriť emaily, kde sú iba sra.ky. Už pár dní predtým mám nervy, ako dlho mi bude trvať ich prečítať a riešiť bezvýznamné veci bezvýznamných ľudí. Inak ak to máte tiež, začnite tými najnovšími emailami, tie staré sú už aj tak vyriešené. a ak nie, poviete, že ste ich mali tak veľa, že ste si ho bohužiaľ nevšimli. Neviem, čo je horšie. študovať, mať čas a nemať prachy alebo pracovať, mať peniaze a nemať čas.

Mimo mainstream módy podporujem slovenskú alternatívu - Oféliine osudové tašky...za pár dní mi jedna príde, to budú Nemci čumieť. Takúto budem mať, ešte krajšiu. Síce bez Katarzie, ale aj tak.

 zdroj: (https://www.facebook.com/ofeliinetasky?fref=ts)

Ako trávite leto