Tak tento týždeň nastala tá očakávaná chvíľa v práci, o ktorej hovorili šéfovia asi mesiac a vždy, ked to spomenuli, mala som pocit, že si asi cvrknú do nohavíc, pretože boli tak vzrušení z toho, ako svojich zamestnancov oblbnú. Prišiel novy platový výmer. Síce pracujem v neziskovke, ktorá si zháňa sama peniaze, ale to by sa mohlo stať, že by si človek mohol zarobiť a to nie je vhodné. Preto je potrebné nás zaradiť do úradníckych tabuliek ako na ministerstve, aby náhodou niekoho nenapadlo sa snažiť niečo dosiahnuť alebo byť motivovaný. A myslím, že moja nadriadená, ktorej som povedala, aké platové minimum očakávam, tušila prúser, tak ma veľkoryso sama dokopala na školenie, o ktoré som ju prosila rok a vždy mi povedala, že je pre mna zbytočné, pretože ho nebudem nikdy potrebovať. A zrazu som tam musela ísť, aj ked sa mi to nehodilo. Asi to malo byť niečo ako bolestné za to fiasko, ktoré prišlo. Pretože síce sú tu ľudia v Nemecku ausländerfreundlich, ale odtiaľ potiaľ. Nesmie sa stať, aby bol človek z východnej Európy náhodou ohodnotení ako Nemec. Pretože Cesi, Poliaci a Slováci musia byt chudobní. A iba ak sú chudobní, môžu mat iní pocit, ze sú bohatí. A v Nemecku sa veľmi hľadí na vzdelanie. Preto som aj bola zamestnaná, lebo som Akademiker s M.A., ale ako osoba z Ostblocku som extrémne lacná. Ale aby som náhodou nemala pocit uspokojenia, je najvhodnejšie zaradiť ma do platovej tabuľky človeka s nejakou vyššou odbornou školou alebo maximálne bakalárom. A ked sa spýtam prečo, povedia mi, že je to iba približné s oficiálnou tabuľkou. Vzdelanie je síce dôležité, ale je (vraj) treba vidieť aj čo robím. No a robím to, čo vôbec nemám v zmluve, pretože nikto iný to robiť nechce a urobiť sa to musí. A ked poviem, že chcem robiť niečo komplikovanejšie, tak povedia, že si mám počkať. No a dostanem o týždeň zase prednášku, ze som málo iniciatívna. Posledné týždne sa potácame na pokraji schizofrénie, keď šéf povie, že nesmiem mať už žiadne nadčasy. Ale keď sa postavím o tej 18:00, že teda idem, spýtajú sa, či na ďalší deň stihnem všetko čo mám. Čo by nebol problém, keby som nemusela zaskakovať za ženskú, čo sa nepohodla s inou ženskou a odmietajú spolupracovať a namiesto toho, aby jednu vyhodili, tak ju nechajú, dostane samostatný office a nerobí nič, pretože sa cíti prepracovaná. A najlepšie je do toho zatiahnuť slobodnú ženu, ktorá nemá rodinu a tým pádom nemám život a som stále k dispozícii. Tlak som mala asi 300 keď som od nej vyšla.
Takže po dvojmesačnom masírovaní ega a prosení, aby som neodišla, že ma potrebujú, som dostala viac asi o 4%. No proste budem rada, ak to pokryje zvýšenie elektriny. Takže hľadanie jobu pokračuje.
No a dnes je všetko na prd, lebo mi je divno a aj ked hádžem smutné oči v práci, nikoho tým nedojímam, pretože ak by boli dojatí, nemali by to svedomie davat mi dôležité veci ako skenovanie programu do divadla pre dcéru šéfa.
Ako bolestné som si teda kúpila pastelové nohavice. Nech to čert vezme, aj ked sa mi nehodia. A hlavne, aby som sa z nich netešila, urobila som si hneď fľak, ktorý sa nedá vyprať:-D
zdroj: zalando.de
