Sedí mi?

Na mojom obľúbenom blogu modnipeklo, koré sa zaoberá rôznymi hriechmy v obliekaní a taktiež poukazuje na chyby, ktorých sa dopúšťame, som našla článok o padnúcich podprsenkách. Povedala som si, že je to blbosť, veď predsa nosím, aká mi sedí. Ale po prečítaní som zistila, že vlastne som sa celý čas mýlila. Tak ako mnoho žien, som sa podceňovala. Teraz som sa mohla správne vyprsiť. Ženy nosia totiž väčšie obvody a menšie košíčky. Správne to má byť naopak, Určite lepšie vyzerá číslo podprsenky 75DD ako 80B. A ešte lepšie sa v nej človek cíti.

Tabuľku nájdete tu: http://www.padnemi.cz/topic/11-how-to-choose.aspx

Na obranu žien a seba samej musím povedať, že to nie je iba chyba ich nevedomosti, ale aj nevedomosti predavačiek, ktoré vôbec nevedia poradiť. Radia často úplne hlúposti ako napr. keď má niekto obvod 72Cm tak poradia veľkosť 75. Ale ako mozem mat velkost podprsenky vacsiu ako samotný obvod tela. Ani topánky nekupujem o niekoľko čísel väčšie. Podprsenka ma byť pevná a tesná, po chvíli povolí a jej obvod je elasticky, preto radšej kupovať menší obvod a dohnať to na košíčkoch. Ak je obvod príliš veľký, stane sa to, čo často vidíme na mladých aj starších ženách - že vzadu je podprsenka veľmi vysoko, až na lopatkách a vpredu nič nedrží a všetko je ťahané gravitáciou k zemi. Ramienka to nezachránia, prsia majú držať košíčky zdola a nie ramienka zhora.

Ďalší problém je samozrejme výber v obchode. Obchodníci sa tvária, že iné košíčky ako C( niekedy D) neexistujú. Ak je vám malý, stačí siahnuť po väčšom obvode. Veď aj predavačky a vlastne všetky ženy to tak nosia, tak nebuďte zimprlich a držte hubu a krok. Ženy to nekupujú, lebo vlastne ani nevedia, že majú nesprávnu veľkosti a ubližujú chrbtu aj prsiam a obchodníci neponúkajú, pretože mať výber sa na Slovensku nenosí(ale nielen na  Slovensku, o tom nižšie). Bolo by treba, aby si zákazníčky žiadali väčší výber. Ozvala som sa jednému reťazcu, ktorý aspoň reagoval:

V aktuální nabídce je výběr spodního prádla v těchto velikostech v ČR a SR velice omezený, takřka žádný.

Vzhledem k poptávce po tomto zboží však plánujeme zařadit tyto produkty již do kolekce podzim/zima 2011 a dále nabídku zvyšovat.

V plánu jsou velikosti 75-DD až 90G a rovněž sportovní podprsenky pro větší poprsí.

Dofáme, že si brzy z naší nabídky vyberete. 

a iný reťazec odpísal niečo krásne bezobsažné: 

ďakujeme Vám za záujem o produkty spoločnosti XY. Sortiment v našich predajniach je primárne ovplyvnený ponukou international partnera pre jednotlivé frančízy či JV. Vaše pripomienky vezmeme do úvahy pri príprave nákupnej stratégie pre ďalšiu sezónu.

Prajeme Vám krásny deň.

Momentálne je napr. takmer nemožné zohnať menší obvod ako 70. A to sú ešte predavačky nepríjemné a majú kúsavé komentáre, že na takúto veľkosť nič nevyrábajú a na tie prsia ani nič netreba. 

Myslela som, že nedostatok výberu je spôsobený malým trhom. Ale tu v Stuttgarte som navštívila reťazce(to viete, prišla výplata, treba nakúpiť všetko, kým to neprejem) a bola som sklamaná. Myslím, že Nemky sú tiež celkom prsaté a očakávala som veľký výber. Ale chyba lávky. Košíčky A-C, D iba výnimočne, E som našla iba 2 kusy v celej ponuke.

Asi najviac som bola sklamaná z Bee Dees, kde stálo na podprsenkách že sú až do veľkých košíčkov, tie však predávali iba po veľkosť D. A to mi teda veľké nepríde.

Pre väčšie veľkosti som našla iba značku Cleo , ale jej výber sa mi zdal dosť asexuálny. A vyzerali ako padáky pre dvojičky.

Samozrejme viem, že existujú špecializované obchody, kde majú rôzne veľkosti. Ale myslím, že reťazce majú kapacitu na to, aby ponúkli väčší výber za normálnu cenu. Naozaj nemám v úmysle dať za podprsenku majland.

A taktiež už naozaj nemám chuť hľadať v obchodo kvalitný tovar. Za spodnú bielizeň som ochotná utratiť tak 30e a myslím, že v tejto cenovej hladine sa už dá ušiť normálna podprsenka. A nie aby človek sortíroval šmejdy. Ako tu - košíček ušitý katastrofálne. A vôbec nebola lacná.

A ešte mi prosím niekto povedzte, prečo dávajú v obchode tie veľké plastové veci na podprsenky sem:

 

To sa potom celkom ťažko zapína, myslím, že je tam aj dosť iných miest, kde sa to dá dať.

Takže vy, ktoré ste nespokojné s výberom, píšte emialy Tescu, M&S  a podobne a pýtajte sa v obchodoch.Inak zostáva zase iba internet - napr. http://brastop.com/

vieš, musím si to premyslieť

Dnes som počula v meste rozhovor dvoch dievčat. Neviem presne, o čom sa rozprávali, stála som príliš ďaleko, ale zachytila som jednu vetu – na rozchod musia byť dvaja. Toto počúvam často a je zvláštne, ako je táto veta rozšírená. Či už v Nemecku, na Slovensku, v USA alebo napr. v Mozambiku. Som si istá, že sa používa všade. Často som ho používala aj ja, keď som komentovala rozchody mojich kamarátov a známych(väčšinou poza ich chrbát). Bolo to jednoduchšie ako celú zodpovednosť presunúť na plecia jedného z nich. Aj keď to často objektívne bola jeho vina, ale bol to môj kamarát, tak som si to radšej odôvodnila takto. Vysvetlenie pre mňa a okolie bolo jasné, rýchle a jednoduché. Môžu si za to sami a basta!

Skôr by som povedala, že pre udržanie vzťahu treba dvoch. Pre rozchod však stačí jeden alebo traja. Ale vždy je tam rovnováha dvoch osôb narušená. Alebo lepšie povedané – ak jeden nechce, druhý sa môže aj „na hlavu“ postaviť a nepomôže si. Príčiny, ktoré z rozchodu viedli, často spočívajú v oboch. 

Na druhej strane  sa veľa krát stane, že problémy, ktoré vzťah rozožierajú, vie iba jeden. Druhý žije v sladkej nevedomosti. Takáto korózia je potom hádam ešte horšia ako obojstranná nespokojnosť, pretože únava materiálu, ktorá sa prejaví bolestivým koncom dopadne na toho nepripraveného vo vzťahu ako meteorit a nie vždy je takáto šoková terapia naozaj lepším riešením. A  vety typu "vieš, musím si to premyslieť, neviem čo mám robiť a bla bla" sú sračky. Vie presne, čo má robiť. Ale chce to urobiť čo najpohodlnejšie pre seba. A asi aj preto nasledujú stupídne vety typu: "ale budem ťa mať stále rád(a), budeme kamaráti, vždy sa na mna môžeš obrátiť" a podobne. Inak si to neviem vysvetliť, prečo niekto vôbec vypustí z úst takúto kravinu. Moj osobný favorit je :"raz si uvedomíš, že to bolo dobré rozhodnutie a budeš mi ďakovať". Tu ma dokáže vytočiť, ako si niekto vôbec dovolí uzurpovať právo na rozhodovanie o tom, čo je pre mňa dobré. Nemám 5 rokov.
A rovnako nervujúce sú aj múdre vety "múdrych" ľudí, ktorí hovoria, že človek preháňa a podobne.  Byť naštvaný je výsada, ktorú nikto nemá právo nejakú dobu spochyňovať a ani súdiť. Každý si to zažil a preto nech každého nechá tak.

Každý má právo pýtať sa. A v rámci úcty druhej strany by mal dostať aj odpovede. Ignorovanie kontaktu a zatajovanie sa bolesť druhého ani nezmenší a ani neurýchli jej odoznenie. Akurát sa ten, čo ju spôsobil bude cítiť menej nepríjemne a previnilo, pretože si ušetrí plač a výčitky. Nebude to však ani férové a ani lepšie. Tak často znie argument ignorantov. Rozchádzať sa dá aj citlivo. Na to by mal ten, kto v danej chvíli láme srdce, myslieť. Aspoň v ten moment by mohol svoje blaho a pocity posunúť do úzadia a urobiť to pre druhého čo najznesiteľnejšie a prežiť aj tú chvíľu sĺz a výčitiek. Druhá strana si to totiž zaslúži. Ak jeden druhému zlomí srdce a rozšlape ho okolo seba ako perník s moralistickým argumentom, že tak konať proste musel, pretože to tak cítil, sú taktiež iba kecy o h.... Cíti hlavne to, čo je pre neho výhodnejšie. Potom sa nemôže čudovať, že ho druhý nenávidí. Toto tiež často ľudia, ktorí opustili nechápu. Príde im, že sa vlastne nič tak hrozné nestalo. No im určite nie. A niekedy tá nenávisť opustenej strane dosť pomáha, aj keď sa všetci naokolo snažia moralizovať, že treba odpúšťať. To je blbosť, netreba. Človek môže byť naštvaný a nenávidieť koľko a ako dlho chce. Aspoň na toto by mu jeho bývalá polovička nemala siahať, keď už ho do tejto situácie dostala. A okolie tiež. Pokiaľ nenávisť nezačne zaberať príliš mnoho voľného času a nestane sa posadnutosťou, nie je treba jej priebeh tlmiť.
A keď dozreje čas, nastane : Keď sme už urobili všetko možné, aby sme si určitého človeka získali, a ešte vždy to nikam nevedie, ostáva ešte jedno, a to nepohnúť už ani prstom.
(Jean de La Bruyere)

In & Trendy

 Keďže mám pred výplatou(a menej než  týždeň), všetky moje kulinárske a spoločenské aktivity sa musia vmestiť do 5e na deň. Do tohto mustra sa zmestí akurát tak pozeranie výkladov a nákup vifoniek a konzerv. Pred kolegami sa tvárim, že sa nábožensky postím:-) Kedže ma dnes doma čakala posledná vifonka, rozhodla som sa windowshopping predĺžiť ako sa len dá. Tak som si omrkla, aké trendy budú in túto jar. A módne časopisy naozaj ne(s)klamali - bude to námornícky štýl a floral print. Zemité tóny sa budú biť s červenou, modrou a zlatými gombíkmy Kapitána Iglo.

 

Tento svetrík veľmi ľahko posunie svoju nositeľku do polohy, kde bude vyzerať ako stará-mladá (alebo ako Tatiana Kuchařová, keď chodila s Richterom). 

Pri kvetinových motívoch ako obvykle nesklamal podľa mňa vždy zaujímavý, ale predražený Desigual. Tu v Nemecku už prestáva byť zaujímavý, pretože ho má veľmi veľa ľudí a predávajú ho v bežných obchodných reťazcoch ako Karstadt. Ale napr. v Nitre je celkom neznámy a preto som bola príjemne prekvapená, keď som pri vianočnej návšteve zistila, že ho predáva jeden butik na Kupeckej ulici a za ceny pre túto značku veľmi nízke.

Každopádne sa Desigual drží kvetov hádam od začiatku a teraz sa vlastne trend prispôsobil im.

Sukňa za 55E nie je pre každého a preto som skúšala nájsť nejakú alternatívu pre tých, ktorí nechcú byť otrokom(drahej) módy :-) Samozrejme tiež nechcem byť totálne out, tak som skúsila kvetované šaty za lákavých 9,95E. Už tá cena mi mala čosi napovedať. 95% polyesteru a 5% spandexu by bolo pre mňa nositeľných tak hodinu, ak by som sa ráno vykúpala v bazéne plnom tekutého deodorantu. A chýbajúca podšívka to úplne dorazila. Ak niekto nevidel obrysy mojej spodnej bielizne, pri nosení týchto šiat by mal možnosť(aj keby bolo bez švov alebo ho utkali lesné víly z pavučiny).

Pri tejto cene by ale človek ešte prekúsol nedostatky. Povie si, že veľkú kvalitu od toho neočakáva a vie do čoho ide. O to viac ma pobavila sukňa zlacnená zo 160E na 50E. Nájdite 3 rozdiely. Bude to ťažké. Žiadne totiž nie sú. Aj sukňa je s pestrým motívom, z umeliny, bez podšívky. Ale za tú cenu by som očakávala rozhodne viac.
A posledný trend sú chinos nohavice. Niekoľko z nich som si skúšala a vošla som sa do rozmedzia veľkostí od 36 po 42 a vo všetkých som vyzerala otrasne a ako bonus som dostala depku pri pohľade do zrkadla.  :-) 

Ale výhoda je, že sa k nim dajú dobre kombinovať topánky. Či už chcete vyzerať ako štetka alebo učiteľka matematiky na katolíckej dievčenskej škole, hodiť k nim sa budú všetky.

Teraz už iba neurobiť chybu pri snahe byť trendy. To ale neznamená, že v tom človek bude vyzerať aj dobre.

Štýlovosť nemusí byť spojená iba s oblečným. Ja som sa zamilovala do tohto bicykla, ktorý bol podľa mňa pimpnuty podomácky

Chcela som pozrieť niečo aj pre drahú polovičku, ale po tom ako som narazila na toto

a toto:

ma prešla chuť. Nič proti ružovej, ale myslím, že bude lepšia, ak si ju páni nechajú ako občasný úlet.

Stylefruits - letné parfémy na "zjedenie"

Síce tu nie je ešte ani jar, ale v obchodoch človek cíti, že sa blíži leto. Všimla som si to nielen pri pozeraní výkladov(len pre info, trendom bude námornícky štýl a bohužiaľ - aspoň podľa mňa, ešte stále nohavice so zníženým sedom v štýle chino)

ale aj pri návšteve parfumérie. V Stuttgarte chodím do parfumérií rada, pretože sú veľké a môžem si pozrieť a ovonať čo chcem, bez toho, aby mi  predavačka musela vyberaťparfém zo zasklenej vitríny, kde si ich strážia ako české sklo po babičke a to, že by mala nejaké predať, sa im teda vôbec nepáči. Vyberanie je spojené s dramatických chrastením kľúčov ako pri pochode zelenou míľou a vzdychaním pripomínajúcim deravú dušu na bicykli. Proste o to, že chcem utratiť svoje peniaze na ich tovar, vôbec nejde.
Ale naspäť k téme - podľa čoho som zistila, že ide leto? Podľa toho, že raketovo pribúdajú parfémy s názvom summer, hot, sexy a pod. Možno je to tým, že sú módne firmy presvedčené, že v lete sú všetci otrávení, spomalení a proste upečení(summer in the city, poznáte to- keď máte chuť po odchode z klimatizovanej miestnosti vonku vyzliecť z kože)a preto veria, že zákazníkom unikne absolútny nedostatok invencie. Neviem, prečo si myslia, že letný parfém má vonať ako nejaká prepravka prezretého ovocia zo supermarketu a slová, ktoré evokujú vlhkosť ako dive, splash, ocean a podobne(vodu máme vždy aj na obale) ma navnadia ku kúpe.

V mojej parfumérií bol dokonca špeciálny stojan, ktorý vyzeral ako slamená chyža a mal asi vzbudzovať pocit exotiky, na ktorom boli tieto parfémy rozložené. Musela som sa poobzerať, či na mňa nevyskočí Gauguinova Tahiťanka a neumláti ma prsiami a miskou s ovocím.

Len pre ilustráciu  - Davidoff Cool Water Summer Dive - podľa výrobcu - Čím hlbšie sa ponoríte, tým väčší príval sviežosti na vás čaká.
Podľa mňa čaká na zákazníka iba vôna vodného melónu. To sa rovno môžem potrieť nakrájaným melónom a efekt bude rovnaký. Bude tam iba menej chémie, ale asi budem viac prenasledovaná osami.
Nasleduje CK one Summer 2010 - podľa výrobcu -  vôňa, ktorá zachytáva ducha a energiu leta plného slnka. Vôňa sa otvára ovocným koktejlom šťavnatej hrušky, mandarinky, melónu a lístkov kafrovej limetky. Neviem síce ako vonia kafrová limetka, ale garantujem, že ju cítiť nebudete. Pocítite zase iba starý dobrý melón. Nechceme predsa zákazníkovi dávať nejaký veľký odvaz, že áno.
Je možné, že na obrázku je CK z roku 2009 - internet mi vyhodil obe aj pri roku 2010.

Calvin Klein sa túto sezónu naozaj číni a nechce svojich fanúšikov ochudobniť o žiadnu letnú edíciu. Takže ak máte radi parfém Eternity, tak si ho môžete dopriať aj v "originálnej" letnej verzii. Ak preskočím bla bla bla výrobcu, tak je to design flakónu a krabičky zachytáva morské vlny jemne zahaľúce piesok. Jemne ružová a levandulová farba predstavuje svetlo pri východe slnka. V skratke - rôzne zmesy ovocia, ktoré tvoria cukrovinkový mix.

A last but not least - Wolfgang Joop - Homme Sexy in Pink - summer edition . Tento návrhár je moja tajná srdcovka. Jeho All about eve považujem za kultovka, na ktorú DKNY Be delicious nemá ani zďaleka. Teraz mi ale úplne zatrnulo. Neviem, či v snahe šetriť náklady pozvali pri navrhovaní obalu a flakónu team, čo je zodpovedný za design Miss sporty, pretože celé grafické spracovanie tomu nasvedčuje(bohužiaľ som na internete nenašla obrázok, ešte je zrejme skoro, je to asi horúca novinka).
Čo sa týka vône, z letných alternatív mi prišla ako najoriginálnejšia. Nehovorím, že najkrajšia(čo je pocit subjektívny) ale aspoň nevoňala ako melón, ale ako žuvačka tutti frutti. Keďže evokuje moje detstvo, asi preto to u mňa vyhrala v rámci menšieho zla.
Ako klasický zákazník, ktorý na nič nemá peniaze a iba kritizuje, som si nakoniec nič nevybrala a ani nekúpila. Zostanem pri tom, čo mám.

Kortešačky v Stuttgarte vs. nitrianska pešia zóna

Využiť prechádzku v jeden krásny jarný deň na rozmýšľanie o nesmrteľnosti chrústa a otázke, prečo zdochol pes. Odpoveď sa mi nájsť nepodarilo.

Môj pracovný problém sa sám od seba vyriešil a tak sa môžem sústrediť na každodenné vegetovanie. Keďže bolo včera krásne jarné počasie a mne sa pokazila WIFI na počítači a nemohla som sa pripojiť na internet, rozhodla som sa vyjsť do reálneho sveta. A mohla som si urobiť malé porovnanie s mojím rodným mestom.
Samozrejme som počítala s tým, že keďže je sobota a v nedeľu sú všetky obchody zavreté, že v meste bude božie dopustenie. To sa mi potvrdilo hneď, ako som vystúpila z vlaku. Ľudí ako na Václaváku, na Königsstrasse množstvo pouličných umelcov a žobrajúcich gangov podľa môjho laického oka z Rumunska alebo tak nejak.

No a ako som sa blížila v hlavnému námestiu, dav ľudí sa zhusťoval a priamo úmerne stúpal aj počet héliových balónikov, ktoré im lietali nad hlavami. Zabudla som totiž, že sa blížia v Stuttgarte voľby a krásny deň bolo vhodné využiť na agitáciu na a proti čomukoľvek. V tento deň prebiehala aj demonštrácia proti atómovej energii a cez celé Nemecko sa vinula ľudská reťaz naivných alebo aj pragmatických aktivistov, ktorí sa podľa môjho názoru trochu nemiestne potľapkávali po pleciach, že ako im to dnes výborne vyšlo s tým zemetrasením v Japonsku a explóziou v atómovej elektrárni, vraj si lepšie reklamu ani nemohli priať.

Každopádne bolo mesto totálne natrieskané, všetky kaviarne plné, trávniky v parkoch plné rodín, čo si robili piknik. Páči sa mi, že tu ľudia využívajú trávniky aktívne. Neviem si predstaviť, že by napr. v Nitre ľudia sedeli na dekách v parku a grilovali ako napr. v Berlíne. Bolo by to ťažké napr. aj kvôli tomu, že trávniky pripomínajú mínové políčka plné nebezpečných nášľapných mín od psov a ich zodpovedných pánov. A taktiež mám pocit, že chodenie a sedenie na trávniku je v Nitre zakázané. Proste extrémne user friendly. Na druhej strane je pravda, že v Nemecku si v 90% prípadov ľudia po sebe všetko upracú a nevypaľujú trávu na mieste grilu, bohužiaľ nemyslím, že by to tak bolo u nás hneď od začiatku. Ale myslím si, že pre ľudi zo sídlisk, ktorých je v Nitre požehnane, by to bola príjemná alternatíva.
Bolo až na neuverenie, koľko rôznych agitačných a volebných stánkov sa zmestí na námestie - ANTINAZI, proti novej vlakovej stanici S21, za novú stanicu S21, proti Mappusovi - „premiérovi" Báden-Wurttembergu, stánky CDU, SPD, FDP a iné.

Za ochranu zvierat v cirkuse a samozrejme obligátne - proti kapitalizmus, kde postávali hlavne „mladí" (tak asi 30roční) študenti v najnovšom modeli tenisiek za asi 100E a oblečení a učesaní od hlavy po päty ako Robert Pattison s kelímkom Starbucks(prisahám, aj takých som videla) v ruke a uznanlivo sa chválili, ako je super, že proti tomu hnusnému kapitalizmu niečo robia :-D
Bolo ale fajn vidieť, že to v centre žije a to nič nedávali zadarmo, ani klobásky, ani sladkosti. Neviem si predstaviť ako by v Nitre(samozrejme počtom obyvateľov sa nedá zrovnávať) kvôli volebným mítingom alebo reklame vyšli ľudia do mesta(možno, ak by niečo dávali zadarmo) a spojili s tým prechádzku v peknom počasí. Pešia zóna v Nitre je už dlho vyľudnená ako po výbuchu atómovky (tak vyzerá pešia zóna v Stuttgarte iba v nedeľu) alebo útoku neznámeho vírusu - proste niečo ako NY vo filme I am legend. Alebo by človek by mohol mať pocit, že sa u nás inšpiroval Danny Boyle pri filme 28 days after. Obrázok v perexe vystihuje nitriansku pešiu zónu.
Niet sa čo čudovať, keďže sa všetci zaseknú na križovatke v nákupnom centre a ďalej sa nedostanú. Nikto to centra nechodí, pretože tam nič nie je a nič tam nie je, pretože do centra nikto nechodí. Začarovaný kruh. Ľudia sú radi, že majú všetko pod jednou strechou a nejdú do mesta, pretože tam už nič nepotrebujú. A obchodníci neinvestujú, lebo asi nemajú veľmi z čoho, keďže je riziko, že do centra si cestu aj tak nikto nenájde.  Keď som pred pár mesiacmi zašla v Nitre do čajovne, ktoré je naozaj dosť známa, tak ma v piatok večer okolo 19.58 upozornili, že už zatvárajú.
Akosi mám pocit, že iba nová melódia v hracích hodinách mestu nepomôže.

Je načase uvažovať nad budúcnosťou

Dobrý den,

bohužial Vám musíme oznámit, že do užšieho kola výberového konanie momentálne nepostupujete.

Dakujeme Vám za doveru prejavenu zaslaním  životopisu do našej spoločnosti.   No hneď som múdrejšia.

Dnes je sobota a ja som si uvedomila, že zase sedím doma za počítačom. Čo nepokladám za nič tragické(to bude asi preto, že už viac ako pol roka nerobím nič iné a zvykla som si natoľko, že si už ani neviem spomenúť, čo znamená aktívne využívať voľný čas). Ale na to, že som žena v rozkvete a podľa slov mojej kamarátky „mladšia už nebudem“, je to celkom tristné. Možno je to tým, že som v pre mňa neznámom prostredí, kde je väčšina kolegov o dosť staršia a po práci uteká domov k rodinám najlepšie do asi 40km vzdialených miest v okolí Stuttgartu. Zvláštne, že o tomto mieste sa vyjadrujú, že je super, ale nikto z nich nebýva a keď sa ich spýtam, či by chceli, rázne odpovedia, že nikdy. S hľadaním partnera to tiež nebude až také ľahké, hlavne preto, že tunajší muži sú priveľmi otupení emancipáciou :-D čo znamená, že všetky ťažké bremená z vysokých poličiek si musím skladať zásadne sama, pričom mi kolegovia povedia, že to musí byť ťažký život byť malá, namiesto toho, aby mi pomohli. Na druhej strane som si všimla, že dĺžka mojej sukne ovplyvňuje množstvo otvorených dverí a pomoci pri odnose batožiny, čo je pre mňa skoro ako ponuka na sobáš.

Keďže to vyzerá, že v tomto meste nezostanem naveky, začala som sa obzerať po pracovných ponukách. Prácu som rekreačne hľadala v roku 2010, kedy na pracovnom trhu ako mýtické zaklínadlo fungovalo slovo kríza, ktoré bolo výborné najmä pre zamestnávateľov, ktorí mohli ponúkať nižšie platy ako v roku 2008, ale zato požadovali asi 3x vyššiu kvalifikáciu aj na miesto podržtašiek. Čo znamená – min. dvaja cudzie jazyky – samozrejme v inzeráte je napísané, že plynule, dosť často som videla inzeráty pre mladých ľudí, najlepšie absolventov s min. 3 rokmi praxe na danú pozíciu, čo ma tiež dosť pobavilo :-D Samozrejmosťou je aktívnosť, pracovitosť, príjemné vystupovanie(presne to pri varení kávy potrebujem) a schopnosť pracovať pod časovým tlakom (čítaj – nepreplatené nadčasy). Ovládanie počítačových programov, o ktorých som ani nevedela, že existujú, čo ma hneď na túto pozíciu diskvalifikovalo. Najviac ma tieto kritéria pobavia na pozície, ktoré zvládne lepšie trénovaná opica ako rôzne help desky a supporty a bookers & orders. Viem to, pretože som túto prácu robila a mám pocit, že za rok mi odumrelo asi 30% mozgových buniek. Ale aspoň som sa naučila rýchlo klikať. Nejaké pozitíva sú vždy :-D

A vždy mám tlak 300, keď čítam v rôznych novinách interview s personalistami, ktorí tvrdia, že kandidáti by mali mať skúsenosti zo zahraničia a plynulé znalosti z cudzieho jazyka a byť samostatní. Voila - tu stojím, takmer 4 roky života v zahraničí, ukončená vysoká škola a dva jazyky. Len akosi moje kvality nikto neodhalil. Ak zase bude nejaký rozhovor, kde sa budú zamestnávatelia a personalisti sťažovať, že nemajú kandidátov so skúsenosťami v zahraničí, hlásim sa. Prosím kontaktujte ma. Emial je v mojom profile. Zatiaľ jediný, kto mi napísal, bola nejaká pani, z ktorej sa neskôr vykľul pán, ktorý vraj vlastní tlačové centrum a po 3. emaily odo mňa žiadal moje fotky v bikinách a chcel so mnou urobiť rozhovor do nemeckého časopisu Stern. Keďže som fotky neposlala, prestal komunikovať. Škoda, mohla som byť slávna.

Veľmi zábavné sú pohovory u personálnych agentúr( hlavne, keď máte neobmedzené množstvo času a môžete chodiť na pohovory so stále nadriadenejšími nadriadenými). V 90% prípadov nemám poňatia pri opise pozície, o akú pozíciu sa jedná, len viem, že to znie strašne dobre tie anglické názvy. A takmer vždy dostanem od personalistky vynadané, že nemám predstavu o tom, čo chcem robiť(aj keď som jej predtým asi 10 min. hovorila, o akú pozíciu mám záujem a čo by som si predstavovala) a potom mi navrhne solution – pozíciu sales alebo niekedy dokonca sales managera(len mi vždy uniká, koho budem managovať). Alebo mi proste ponúkne všetko, čo majú v ponuke. Pretože som podľa nej na tieto pozície ideálna, čo asi zistila z môjho CV. Nemám však istotu, či ho prečítala dokonca, pretože sa ma stále dokola pýtala otázky, ktoré v CV boli zodpovedané. Napr. na stáž nemeckej vlády, ktorá je udeľovaná na 5 mesiacov, čo som aj CV uviedla, sa spýtala, prečo som odišla, veď to bola dobrá pozícia(že teda ona by odtiaľ neodišla) a či to nebolo kvôli konfliktov so zamestnávateľom. Samozrejme príde na pohovore vždy čas na skúšku z cudzieho jazyka. Naposledy som mala hovoriť v nemčine primitívne vety typu, kde som študovala a či ma to bavilo. Personalistka ma hneď upozornila, že nemčinu mala naposledy na strednej škole a že si z nej už veľa nepamätá, ale že mám rozprávať a ona povie, či mi rozumela a podľa toho urči, či je to dobre :-D Po takomto interview aspoň odchádzate s úsmevom na perách. Potom nasleduje obligátne „my sa ozveme“. Čo sa väčšinou nestane. Ale v emailovej schránke mám už zvláštnu zložku na zamietavé emaily, v ktorých sa mení iba hlavička(znenie iba v naozaj výnimočných prípadoch), kde napíšu, že dôvod môjho neprijatia je ten, že dali prednosť inému uchádzačovi( ako napísal jeden veľmi vtipný blogger – to je následok, nie príčina neprijatia). Ešte bezobsažnejšia je formulácia, že po dôkladnom zvážení sa rozhodli ma neprijať. Uf, mi odľahlo, že to zvažovali dôkladne, inak by som mohla mať pocit, že môj životopis nikto nečítal. Na to majú samozrejme právo, len ma to pobaví pri hlásení sa na pozície cez online portály firiem, kde na túto odpoveď čakám zhruba 2 hodiny, často cez víkend, tak neviem, či tam majú takých pracantov alebo iba vhodne nastavené automatické generovanie odpovedí.

Moje sebavedomie sa najviac váľa v prachu vtedy, ak firma napíše, že pozícia je obsadená. A o niekoľko dní ju opäť nájdem vyvesenú na nejakom portáli. Naozaj by ma potešilo, ak by mi niekto napísal dôvody neprijatia, pretože by to človeku pomohlo v nasledujúcich pohovoroch a vyvaroval by sa chýb. Ale tieto emaily považujem za úspech. Väčšina firiem si nedá ani tú prácu, aby nejaká ich asistentka poslala email neúspešným kandidátom. Ja viem, je to zbytočné a neefektívne a nie je v náplni práce asi nikoho vo firme. Samozrejme má firma plné právo neodpovedať alebo niekoho neprijať a rozhodnúť sa pre iného uchádzača. Musí ale počítať s tým, že dotyčný využije čaro internetu a občas pošle vulgárny email. Nie je to možno slušné, ale garantujem, že sa človek potom cíti výborne. A druhá strana to aj tak ignoruje. Takto som sa zabávala počas núdneho pracovného dňa, že som odpisovala firmám, ktoré ma odpálkovali, emaily, kde som sa pýtala, prečo ma nevzali a že urobili chybu svojho života a všetci budú prekliati. Deň neuveriteľne rýchlo ubehol.

Príjemným spestrením nudného dňa je aj omylom (alebo možno schválne) preposlaná emailová komunikácia medzi personalistkami o vašej osobe typu: "Vezmeš si túto ty? Ja na ňu nemám náladu. Mne sa dnes nič nechce, poviem, že idem k lekárovi, chcem si ísť pozrieť topánky, to bude lepšie strávený deň". Aj toto sa mi už stalo.

Tak sa teším, keď začnem opäť posielať životopisy a moje sebavedomie spadne na bod mrazu a budem vďačná za otázky: „rada telefonujete?“

Kulinárske putovanie Stuttgartom

Kaviareň Bittersweet

Podľa mojich príspevkov je možné zistiť, že som si na Stuttgart nezvykla. Ale môžem povedať, že moja antipatia sa pomaličky mení na niečo ako tolerovanie genius loci tohto mesta. Sympatie tu nikdy nebudú, ale môj názor sa zlepšuje.

Keďže som človek, ktorý veľmi rád je a úprimné, jedlo je často môj najlepší kamarát, lebo ma nikdy nenechá v štichu a je tu vždy pre mňa, rozhodla som sa skúmať Stuttgart aj po kulinárskej stránke a objavovať taje švábskej kuchyne. Keďže tu momentálne prebiehajú veľmi pekné vianočné trhy, je to príležitosť vidieť a ochutnať miestne špeciality na jednom mieste a ak nie ochutnať, tak aspoň pozrieť a vydať sa za nimi so reštaurácie. Dať si klobásu alebo flammkuchen, spolu s vareným vínom, do ktorého sa mieša vôňa škorice a sviečok, naozaj nemá chybu.

Veľmi mi zachutili spätzle - hrubé haluškoidné slíže. Najmä s hubovou omáčkou. Ale varia ich na 100 spôsobov(so špenátom, syrom, šunkou) a vidím, že predstavujú vegetariánsku alternatívu pre ľudí, ktorí si odbehnú na obed z kancelárií. Jedia sa samotné, ale aj ako príloha k mäsu alebo hubovému gulášu. Ďalšou podľa Švábov miestnou špecialitou sú Maultaschen - taštičky z cesta, plnené napr. zmesou mäsa a zeleniny a podobne.

No a medzi nápojmi je veľmi obľúbená Spezi(nazývaná aj cola-mix). Je to zmes coly a fanty v pomere 50% na 50%. Určite to miešajú aj ľudia na Slovensku, ale nikdy som to nevidela v ponuke reštaurácií. Je to veľmi obľúbená alternatíva k iným nealko nápojom spolu s radlerom.

Čo na Nemecku milujem, je nekonečné množstvo pekární a pekárničiek so sladkým a slaným pečivom. Často som ani nevedela, že také druhy pečiva existujú. Preto patria predavačky v Kampsch, Dietsch alebo Backwerk na ranej trase na vlak k mojim najlepším kamarátkam, pretože už presne vedia, čo si kúpim. Takéto ranné príjemné spestrenie považujem za super alternatívu k baleným bagetám typu Crocodille.
Podľa mňa je najlepšie chodiť na jedlo a celkovo objavovať v Stuttgarte Bohnenviertel. Štvrť, ktorá vznikla v 15stor. a v minulosti bola na okraji mesta za hradbami, je dnes relatívne centrálne umiestnená a je plná barov, lokálov, rodinných reštaurácií a strip klubov. V minulosti tu spolunažívali vinári a remeselníci, dnes majitelia alternatívnych butikov a krčiem a občas prostitútky. V Bohnenviertel sa však nachádza môj obľúbený sushi bar - Sushi lounge v Kanalstrasse. Sushi milujem, ale netrúfam si povedať, či som alebo nie som znalec. Fungujem na princípe - chutí-nechutí(pri víne je to ešte horšie, tam idem podľa vzoru kyslé, sladké. Raz som sa hádala s čašníkom, prečo mi nalial biele víno, keď som chcela tramín červený). No a toto sushi mi veľmi chutí a mám pocit, že pomer cena/výkon tu absolútne sedí. 8 ks vegetariánskych sushi maki s avokádom za 1,90E a napr. s lososom za 3,90E čo sa mi zdá napr. pri porovnaní s jedinou nitrianskou „sushi" reštauráciou Wasabi(slovo sushi je v úvodzovkách schválne) ako zázrak. Ambiente je príjemné, jednoduché a obsluha vynikajúca. Viem, že to nie je typicky nemecké jedlo, ale po mojich skúsenostiach z Berlína, kde som si sushi zamilovala, obrážam v každom meste kde som, sushi reštaurácie. Hneď vedľa sa nachádza perzská reštaurácia, ktorá taktiež stojí za pokus.

Pre kaviarenských povaľačov doporučujem kaviareň Bittersweet vo Wagnerstrasse. Je to šarmantná kaviarnička, ktorú vedú dve mladé ženy. A má pre mňa presne to, čo mi v Stuttgarte chýba. Berlínsky flair príjemného letného rána a nie je to iba modrou farbou stien a nádhernou zastrešenou záhradkou. A kusy nábytku, z ktorých každý je iný a vlastne vôbec k sebe nepasujú. Určite stojí za to dať si tvarohový koláč alebo horúcu čokoládu a som presvedčená, že každý odíde s úsmevom na tvári.
Dúfam, že ak sa niekto vydá do Stuttgartu, pomôžu mu tieto moje neobjektívne tipy. A zároveň, ak niekto v Stuttgarte žije, budem veľmi rada za ďalšie. A hlavne tip na dobrý Döner, pretože ten tu neviem nájsť.

Ja a nemecká zima

O návrate do študentských čias a o tom, prečo momentálne nemám rada zimu :-) Dlhé neromantické prechádzky vonku majú svoj dôvod, pretože teplota dnu a vonku sa takmer nelíši. Aspoň, že vianočné trhy sú také romantické. Vianočná výzdoba naozaj nemá chybu a na varené víno sa čas vždy nájde.

Stuttgart je často domácimi nazývané aj mesto migrantov. Je to nielen počtom cudzincov, ktorí tu žijú(a podla výskumov ma toto mesto k cudzincom najpriateľskejší vzťah zo všetkých nemeckých miest) ale aj počtom ľudí, ktorí sa do Stuttgartu prisťahovali za prácou alebo štúdiom. Väčšina z nich to vidí na dočasné riešenie. Nepoznám veľa ľudí, ktorí sú z iných časti Nemecka a plánujú sa v Stuttgarte usadiť. Tieto plány majú hlavne ľudia z Bádenska, ktorí chodili do školy alebo pracovali v okruhu 20km od Stuttgartu. Veľmi veľa stuttgartskych dôchodcov žije z prenájmu väčších viliek alebo bytových domov práve študentom alebo pracujúcim. Keďže je voľných bytov alebo izieb malo a záujemcov veľa, môžu si prenajímatelia dovoliť prenajímať za vysoký nájom a neposkytovať takmer žiadne služby. Mnoho ľudí hľadá ubytovanie aj niekoľko mesiacov a to nie sú vôbec nároční.

Ja sama som naozaj nutne potrebovala ubytovanie a mala som na to 4 dni, takže šibeničný termín je slabé slovo. Je tu mnoho domov, ktorá nie sú plynofikované a napr. moja izba ani nemá namontované radiátory(kúri sa prenosným ohrievačom na elektrinu, ktorá je príliš drahá a tiež mi to nepríde zrovna ekologické), elektrické rozvody sú asi z 30tych rokov a plastové okna, ktoré ja považujem za bežný štandard, až také bežne nie sú. A hlavne sú tieto ohrievače málo výkonné. O tom sa presviedčam, odkedy začalo v Stuttgarte mrznúť a každý večer mi v mojej izbe pred spaním vychádza para z úst. Čakám už iba, kedy nájdem ráno zamrznutú vodu v šálke. A vraj je okolie Stuttgartu najteplejším miestom Nemecka. Mám pocit, že už aspoň trochu viem, ako sa cítia bezdomovci v zime vonku. Až na to, že sa si za to platím. Tomuto sa vážne povie studený odchov. Na vine je asi aj moja lenivosť, keď naozaj nemám náladu sa sťahovať niekam, kde by som platila buď  viac alebo by to bolo ďalej a bývala by som nie pri Stuttgarte, ale napr. pri Tübingene ( ako vidím problémy spojené so stavbou novej vlakovej stanice Stuttgart 21, tak myslím, že cesta vlakom do Stuttgartu budem ešte dlho sprevádzaná každodenným oznamom - "Ospravedlňujeme sa, naša koľaj je obsadená iným vlakom". A nenávidím sťahovanie, ako sa hovorí: je lepšie vyhorieť, ako sa sťahovať.

Môj domáci síce nie je dôchodca, ale má sa tiež dobre. Svoj 3 poschodový barák na pokraji rozpadu prenajíma a nemá núdzu o nájomníkov. Je veľmi usmievavý a príjemný a na všetko, o čo ho človek požiada odpovie, že sa to nedá alebo to nejde, ale s úsmevom na tvári. čo je celkom na prd, pretože sa ťažko potom hádať s človekom, ktorý je milý. Na každú vec, ktorá v byte chýba, ako stolička, sporák a podobne, mi vedel dať pádnu a absolútne nelogickú odpoveď, prečo to tam nemôže byť a myslím, že jeho cieľom bolo unudiť ma príbehmi, ako mu predošlí nájomníci všetko zničili. Po 5 mesiacoch mimochodom stále nemám lampu a stolicku. Ale trápne príbehy o ľuďoch, čo mu ničili zariadenie počúvam stále. Úprimne sa im ani nedivím.

Oktoberfest pre chudákov alebo Cannstatter Wassen

Doraziť sa predraženým a zlým pivom? Nech sa páči - poďte do Stuttgartu:-)

Do Stuttgart som prišla na začiatku septembra. Počasie bolo krásne a tu sa dá zažiť naozaj ukážková jeseň. Čo sa musí Bádensku-Wurttembersku nechať je príroda. Majú ju naozaj úžasnú prírodu. No veď niečo dobré mať musia, keď čo sa týka zábavy tu zdochol pes. Je všeobecne známe, že Šváby nie sú veľké Spasskanonen. Nie však 17 dní v roku. Od konca septembra sa v mestskej časti Bad Cannstatt konal po 165. raz po Oktoberfeste v Mníchove druhý najväčší pivný a ľudový festival Cannstatter Volksfest, ľudovo a opilecky nazývaný Der Wassen. Rozsahom je naozaj obrovský, za 17 dní ho navštívilo asi 3,8 mil. ľudí. Prerátajte si to na krígle - ktoré sú tu litrové a jedeň stojí 8,20 E a vyjde vám z toho tlačiareň na peniaze. Platí pravidlo č.1 - povinne sa baviť, najlepšie hromadne, obliecť sa do Lederhosen a károvanej košele a najlepšie kožených topánok, pretože z tých sa lepšie utierajú zvratky, ktorých je na Wassene naozaj požehnane. Kroje pre ženy sú inak veľmi drahé, chcela som si jeden kúpiť, ale 200 E viem investovať aj lepšie. Pravidlo č. 2 znie - solídne sa ztrieskať a skúšať to, čo sa normálne Nemec neodváži. To znamená - na ženu pozerať, usmievať sa ! a v niektorých prípadoch, ktorých pravdepodobnosť stúpa priamo úmerne alkoholu v krvi, aj osloviť !!! Ja som napr. na 7 metrovej ceste na WC dostala 4 ponuky na sobáš a 3 na sex. Ale ak sa niekto hanbí, je tu ešte aj Single Bar. Bar, kde sedia osamelé ženy a muži a takto odpadá problém so zisťovaním, či sú zadaní. Proste ak tam sedíš, rátaš s tým, že domov neodídeš sám. Ale niektorí neodídu vôbec a musia ich vziať kamaráti:-)
     Pravidlo pre ženy znie - ukázať čo najväčší výstrih a nechať sa baliť stupídnymi rečami.  Ale väčšinou je to už po 18.00 jedno. Pravidlo číslo 3 - príšerná hudba. Vo väčšine stanov hrá nesmrteľný nemecký šláger napr. Hansi Hinterseer alebo bezmenné nemecké kapely, ktoré hrajú zhruba 4 pesničky a za každou opakujú - Die Krigl HOOOOOOOCHHHHHHH. So zákazom predaja alkoholu mládeži si tu nikto hlavu neláme. Ale vymysleli aspoň ochranný mechanizmus, ktorý sa má postarať o to, aby sa pubertiakom nič nestalo. Na vlakovej stanici stoja uniformovaní členovia Deutsche Banh, ktorí dohliadajú na to, aby nikto nepadol do koľajiska a ak sa niekto potáca príliš blízko bezpečnostnej línie, otcovsky ho usadia na lavičku a nastavia mu hlavu tak, aby sa neudusil vlastnými zvratkami. Chvályhodné.
Ak si po tomto opise myslíte, že je to divočina do rána bieleho, musím dať za pravdu iba čiastočne. Je to hlavne pre cudzinca zaujímavý sociologický experiment, pri ktorom vidí skupinové chovanie Švábov. A zábava nefunguje do rána bieleho. Cez pracovný týžden je o 23.00 Schluss a bez debaty. DJ povie, že ide posledný song a tak to je. Žiadne vyjednávanie alebo otvorenie stanu dovtedy, dokedy ľudia kupujú alkohol. Každý, nech je akokoľvek opitý, sa poslušne po poslednej pesničke zdvihne a ide domov. Cez víkend je povolené baviť sa dlhšie - až do 01:00. Pivo sa podáva na 90% Dinckel Acker, ktorý chutí naozaj príšerne. Niečo ako voda so saponátom, s príchuťou močovky. A rovnako sa ráno cíti aj váš žalúdok po požití tohto mo(č)ku.
    Je to ale veľká zábava ísť tam s partiou. Mňa tam vzali kolegovia s tým, že je to tak príšerné, že raz za život sa to musí zažiť.
Takže - „Ein Prosit ein Prosit der Gemütlichkeit'".

V kraji maslových praclíkov

Ako môžete vidieť v mojom profile, považujem sa za cestovateľa, ktorý sa rád vracia domov, ale po chvíli ho tam "riť svrbí" Keďže som sa ocitla sama v cudzom meste, chcem sa aspoň týmto spôsobom vyrozprávať a podeliť. Dúfam, že to bude zaujímavé.

 

Nemôžem o sebe povedať, že by som bola objavovateľ exotických krajín. Skôr sa zdržujem v strednej Európe. No a vďaka mojej jazykovej výbave sa takmer vždy zhodou okolností a hlavne štipendijných ponúk SRN ocitnem v Nemecku. Moje objavovanie Nemecka začalo v Kolíne nad Rýnom v roku 2002, kde som bola na jazykovom kurze a už vtedy som mala pocit, že mi Nemecko veľmi sadlo. V roku 2005 som absolvovala výborný Erasmus na univerzite v Postupimi a to poviem bez mučenia – vtedy som sa nekonečne a celoživotne zamilovala do Berlína. Pri odchode z Erasmu som si sľúbila, že sa do Berlína ešte vrátim. Vtedy som chcela ešte bývať pri Tacheles, ale keďže už odoznela moja anarchisticko – hippisácka fáza, tak som od tohto sna upustila. :-) A návrat do Berlína sa mi naozaj podaril. V marci som dostala štipendium na prácu do nemeckého parlamentu a stala som sa asistentkou poslanca v Bundestagu. Pre mňa ako politológa úplný sen. Keďže bola táto ponuka iba na 5 mesiacov, bolo treba popozerať sa po niečom inom. V rámci môjho obľúbeného surfovania na nete som našla ponuku vlády Baden-Württemberg na platené stáže v štátnej správe v Stuttgarte a okolí. Aj vďaka trpkému citovému karambolu, ktorý sa mi stal, som dúfala, že sa dostanem čo najďalej a na čo najdlhšiu dobu. Ako je mojím zvykom poslala som prihlášku s tým, že hádam „motyka vystrelí“. A ona naozaj vystrelila. Aj keď som zabudla, že som posielala nejakú prihlášku, pretože budem úprimná – posielam ich desiatky a často na pozície, na ktoré vôbec nemám kvalifikáciu – tak sa mi ozvali s pozitívnou správou. Vybrali ma spomedzi mnohých uchádzačov na toto štipendijné miesto. Človek sa mohol opäť cítiť výnimočný(neskôr som sa dozvedela, že to dostal takmer každý Východoeurópan, ktorý sa o toto miesto pokúšal). Čo sa týka organizácie, bola prekvapivo katastrofálna. Človek, ktorý bol za mňa zodpovedný, nebol schopný za mesiac vyzdvihnúť kľúče od internátnej izby od pána Hausmeistera, ktorý podobne ako vrátničky na slovenských internátoch rozhoduje o živote a smrti. Až na to, že Hausmeister je v práci iba dve hodiny týždenne – teda k dispozícii študentom. No a samozrejme periny človek nedostane zadarmo ako u nás alebo za zálohu, ale pekne kúpiť ich bolo treba. To som sa zachovala ako východná socka a odmietla som zaplatiť jeho, podľa môjho názoru premrštenú sumu a zohnala som si vlastné. Mám pocit, že odvtedy ma pán domovník nemá rád a som v kolonke – osteuropäische Zicke.

Čo sa týka práce, myslím, že som dostala veľmi dobrú pozíciu. Na rozdiel od ostatných praktikantov som sa dostala na miesto, ktoré naozaj zodpovedá úmyslu štipendia a kvalifikácii. Pracujem na ministerstve výskumu a vedy spolkovej krajiny Baden-Württemberg v referáte medzinárodných vzťahov. Ale moja predstava, že spolupracujú napr. s univerzitami v SR bola udusená v zárodku, pretože ako som videla dokumentáciu, SR univerzity nemali záujem o žiadnu spoluprácu. Alebo nemali nikoho, kto by vedel po anglicky.

Moja práca spočíva v tom, že robím samozrejme podržtašku, ale už aj kvalifikované práce ako telefonáty na pražské letisko Ruzyne, pričom si nechávam naschvál otvorené dvere a demonštrujem znalosť môjho 3. cudzieho jazyka – češtiny. Ale bez srandy ma práca baví, píšem správy, reči a pripravujem prezentácie pre delegácie a ak je to ázijská delegácia, dostanem často aj pekné darčeky, ako napr. keramický tanier z Číny, ktorý podľa mňa určite maľovali deti a ktorý nemám ako transportovať domov a podobne. Pri powerpointe v BW pozor. Ak robíte prezentáciu s obrázkami krajiny, musíte mať vždy obrázky aj z Bádenska aj z Württemberska. Inak je problém. Kolegovia sú prekvapivo naozaj výborní a veľmi nešvábsky. Asi to bude tým, že väčšina ľudí, ktorí v Stuttgarte pracujú, sú vnútronemeckí migranti a nevybudovali si k mestu vzťah.

Stuttgarte sám o sebe je podľa mňa 600 000-ová sympatická diera. Sama o sebe pekná, ale neskonale nudná. Mesto dôchodcov, ktorí popíjajú pred palácom predraženú kávu, zatiaľ čo im plynú peniaze z nájmov študentov. Mesto, kde sa eletrička volá metro. Možno až príliš nemecké a vedela by som si predstaviť mesto ako Drážďany, kde by som sa cítila lepšie. Ale chýbal by mi ten typický švábsky praclík plnený maslom - Butterbrezel, kvôli ktorému som ochotná si dať zachádzku 10 min. každé ráno len aby som ho kúpila čerstvý. Dúfam, že sa s mestom zžijem, keďže to vyzerá, že zostanem celý rok.