Sedemmíľovky

Keďže vás nechcem otravovať postami stále o tom istom, teda o tom, ako som naštvaná v práci o chlapoch, ktorých nemám, prešla som zase na blbosti. Keďže sa plánujme vrátiť do banánovej republiky (a nemyslím tú Banana Republic, lebo tá má super handry), rozhodla som sa šetriť, aby som si všetkých potom na Slovensku kúpila - hehe, nieco ako tu:

Šetrila som asi 3 dni a potom som išla na návštevu za kamarátmi a prišiel disáster. Zase som išla do TK Maxxu a kúpila som si óbrfancy zlaté topánky na platforme. Nehodia sa mi absolútne k ničomu a rozrezali mi kožu na prste do krvi, ale mám vďaka nim nad 170cm a som akože sexy. čo by sme my ženy kvôli topánkam neurobili, že ano:-D

A chodím v nich asi takto: 
IT Crowd - Jen and Shoes

Nikdy (sa) nevracaj

Vo štvrtok máme zase konferenciu. Taká pohoda, iba pre 100 ľudí. Podšéfová sa ňou nechce zaoberať, preto ju dala mne. A zase štýlom, ako keby som postihnutá a robiť otravnú prácu dlho do večera má byť kompliment.
Samozrejme som sa úlohy zhostila najlepšie ako sa dalo (myslím,  že to prezrádza aj čas písania tohto blogu) - pozerám si veci na Amazone a cez emaily sa dohadujem s autistom. Nikto iný mi neodpisuje. V Amazone som už prešla sekciu topánok, parfumov a kabeliek a prešla som na vyšší level. A tým sú šperky. Aby sme sa rozumeli, ja takmer žiadne nenosím(ale chcem ich, podobne ako topánky na vysokom podpätku). Iba prsteň od maminy, pretože dlho žiadny iný nedostanem. No ja sa tvárim ako veľká emancipovaná žena, že žiaden nechcem (ale to je blbosť, jasné, že chcem a preklínam mužov, ktorí sa pýtajú na veľkosť môjho prsta). Hovorí sa, že každá žena by mala mať niečo do Tiffanyho. Teda to hovorila Paris Hilton v jej super reality show Paris BFF, to len aby ste vedeli, čo pozerávam, aj keď by som sa za to asi hanbiť mala.. Keďže ja nemám kabelku, za cenu ktorej by sa najedla celá India, tak hovorím, že každá žena by mala mať niečo od Swarovskeho.
Nebudeme si klamať, je to proste drahšia bijou, ale aj tak to vyzerá dobre mať ju. Je to niečo ako Vuittonka. V podstate shit, ale ked ju človek má, jeho ego narastie do astronomických výšok. Ok. Vuittonka je fakt dobrá. Je to niečo ako... Diesel, ale zas to je shit nonplus ultra.
Samozrejme je lepšie dostať šperky od niekoho. Najlepšie od partnera. Od rodičov je to síce milé, ale divné. Ja som už mala takmer minizbierku od Swarovskeho. Raz som povedala, že sa mi páči a odvtedy môj ex nekupoval skoro nič iné. Viem, že to nebolo kvôli nehynúcej láske, ale skôr kvôli tomu, že nemusel nič vymýšľať. Ja som (nielen) čo sa týka darčekov veľmi komplikovaná.
Nemyslím si, že môžem dávať veľa rád do života. Možno ako napísať motivačnú esej do Bundestagu alebo klamať v CVčku. Ale viem povedať, že nie je dobré po rozchode vracať veci, čo sme dostali. Za to môže moja posraná hrdosť a výchova.
Práve takto som prišla o Swarovskeho náhrdelník a náušnice a Swatch hodinky. Všetky veci, čo som si  akože nenápadne vybrala a konečne to boli  darčeky, čo sa mi páčili. Ešte som bola natoľko férová, že som ich vracala v originál obale. Myslím, že niekto potom dostal pekný darček. A vraj, že ženy sú zlatokopky. Poštovné ma stálo kopu peňazí.

P.S. Job snov nevyšiel, dali prednosť skúsenejšiemu kandidátovi. Takže zajtra to budem v práci kapitálne flákať.

I don't wanna work today

Zas ppc obdobie. Čo deň, to perla z úst mojich nadriadených a aj seberovných. Aj keď sa všetci tvária, že nejaká vertikálna hierarchia u nás nefunguje.
Mala som dva najkrajšie dni v práci hádam za celý rok. Kolegyňa, ktorú mám strašne rada, ale je to mierne rozrušená psychická troska, ktorej celá existencia spočíva v tom, že sa ľutuje, že nikoho nemá a že je už stará a bojí sa, že zostane sama, ale nerobí ani minimum preto, aby vôbec niekoho spoznala, išla na dovolenku. A šéfová ochorela. To je udalosť, pretože je niečo ako Terminátor, Robocop a Macgyver dohomady, vždy sa postaví a funguje ďalej. Po jednom záchvate kašľa, keď som mala pocit, že vypľuje svoje pľúca ako facehuggera, sa rozhodla, že tato to nejde a  zostala dva dni doma. Ale aby som sa netešila, nepovedala mi to dopredu.
 A zrazu som bola sama v kancelárii. Až som sa zľakla, ze si môžem robiť čo chcem a ako chcem. Samozrejme, v piatok pred odchodom nezabudla kolegyňa urobiť paniku, že nevie, ako to zvládneme bez nej, že chvalabohu, že tam nie som sama, ale že je aj šéfka ešte tam, lebo iba so mnou by to nešlo(mám rada takéto nenápadné naznačovania, že mi niekto neverí). A čuduj sa svete, išlo to. Všetko sa podarilo, letáky išli do tlače, catering a technika zabezpečená, pokecala som s grafikom úplne bez stresu a všetko ide.
Neviem, ako je to u vás, ale u mna v práci má aj podržtaska pocit, že je nenahraditeľná a že bez nej padne firma, hlavne, keď neuloží letáky, ktorých platnosť konci o týždeň na štvrtú poličku zdola vľavo. Dôležit(á)ý ako hovno na chodníku. Je to síce šovinistické, ale mám pocit, že priamo úmerne s počtom žien v kancli stúpa jebnutosť na pracovisku. Už dlhšie lobujem za to, aby ďalší kolega bol muž. Nielen preto, že by to vyrovnalo hormóny a mal by mi kto pomôcť s vláčením ťažkých vecí, ale hlavne by sme sa nezaoberali toľkými kravinami.

Keďže všetci vo firme musia robiť úlohy, ktoré ich nebavia, je predsa len ľahšie ich dať niekomu nižšie postavenému. Podo mnou je už nižšia iba turecké upratovačka, ale tá je outsorcovaná, takže sa to nepočíta. Milujem, keď sa mi svoje shitné úlohy snažia posunúť spôsobom, aby som mala pocit, že je to vlastne dôležité  a významné. Neviem, či vyzerám ako postihnutá, ale akosi im nedokážem uveriť, že keď sedím 11 hodín nad nejakou pdf verziu letáku, ktorý vymýšľal ani neviem kto a vyzerá hrozne od začiatku do konca. A keď mám nejaký problém, ako napr. že ministerstvo chce niečo v utorok, aj keď je to možné dodať až v stredu, tak namiesto toho, aby mi v robote povedali, čo mám robiť, keďže sú ostrieľaní, povedia vetu, pri ktorej sa mi otvára nožík vo vrecku: "skús porozmýšlať čo by si spravila". V preklade - neser ma, neotravuj, ja mám dôležitejšie veci. Rozhodnutá som už od začiatku, ale dve  hodiny počkám, aby mal dotyčný pocit, že som si dala prácu s jeho nonsens požiadavkom a potom poviem to, čo som vymyslela už ráno, teda že, keď to nejde, tak to nejde (zdravím Zdenku Prednú). A dostane sa mi odpovede, že prečo som sa rozhodla tak, správne je rozhodnú sa naopak.
Dnes mi zase podšéfová s materinským pohľadom mudrovala, ako ten posledný email, čo sme poslali ministerstvu nebol zlý, ale ona by ho napísala inak, že musíme dávať pozor na voľbu slov, aby sa ministerstvo neurazilo. A samozrejme potom prišla jej mantra "sprich mit mir". Má stále potrebu, aby som sa s ňu bavila. Keď to urobím a poviem, že máme problém a musíme ho vyriešite, povie, že nie je babysitter a mám to urobiť sama. Odpor bol zbytočný, tak som si ju vypočula. No a na konci som jej musela povedať krutú pravdu, že som to nepísala ja, ale jej nadriadená, takže sa môže sťažovať u nej. Ach, ten pohľad stál za to. Myslím, že sa cítila ako jedna moja kamarádka, ktorá chodila s frajerom asi 5 rokov. Raz išla s nami na týždenné školenie a frajer (Nemec) jej volal, že má pre ňu prekvapenie a nemôže sa dočkať, kedy jej to oznámi. Ona chudák natešená, že konečne ju požiada o ruku týždeň nespala, vznášala sa takmer. A potom došla domov, on ju nadšene vzal za ruku, odviedol do kuchyne, povedal aby zavrela oči a... ukázal jej novú mikrovlnku. Fail ... Asi takto sklamaná sa dnes cítila podšéfová. Ale ja som si to nemohla vychutnať 100%, pretože som periférne videla strechu na ktorej si to rozdávali 3 holuby a ja som si spomenula na blog od Lexy na túto tému. Ach Fruehlingsgefuehle.
Tak kurva fix, nepýtaj sa ma, ako to mám urobiť, ak chceš, aby som to urobila ako ty chceš.
Ušetríme si kopu stresu a trápnych rozhovorov, ak dostanem všetky potrebné informácie na začiatku. Nie som žiadna Laborrate a neviem čítať myšlienky. Ako povedal kamarát na pohovore do veľkej firmy - "toto nie je Hádaj na čo myslím". Teraz sa trochu cítim ako chlap vo vzťahu, ktorý tiež nechápe, že prečo je žena nasraná, keď hovorí, že nie je.
V práci docielia akurát to, že zase posielam životopisy ako divá. A počítam hodiny do zajtra, keď tu ako správni kresťania oslavujú zase nejaký zbytočný sviatok a ja vypadnem...

Info pre dnešný deň - dala som si 20km na bicykli a potom zjedla krabicu praliniek. 

Akosi nevidím zmysel:-D

Únava

Nepodarí sa prvý krát, nevadí. Nepodarí sa zase, začínajú vŕtať pochybnosti, nepodarí sa tretí krát, príde na scénu frustrácia a nenávisť. Fiasko za fiaskom.
Jeden najprv tvrdí, že chce rodinu, ale potom z neho vypadne, že chce budovať kariéru. Aj keď tá spočíva hlavne v hraní World of Warcraft dlho do noci a čakaním na vedúcu pozíciu..
Ďalší nie je úprimný sám k sebe a presviedča sa, že ona nie je tá vhodná. Aj keď to po čase oľutuje a bude si búchať hlavu, no ona už bude niekde inde. Iný chce všetko na striebornom podnose, ale nie je ochotný urobiť pre vzťah ani minimum, pretože to vyžaduje aktivitu a kompromis a toho nie je vo svojej pohodlnosti schopný.

Aby ušetrila čas, spýtala sa na deti rovno, na čo on ako správny chlap chytil klasickú paniku (panika z ničoho je u chlapov celkovo veľmi obľúbená), že prečo ich chce hneď a jemu sa tým končí život a jeho slobodná myseľ nebude mať rozlet. Keď ona povie, že nie hneď ale v budúcnosti a že iba zisťuje, či sa v tejto otázke zhodnú, nálada je na bode mrazu. Na ďalší deň zruší stretnutie, vyhovorí sa na chorobu a proste zrazu začne byť veľmi zaneprázdnený a potom hrdinsky povie, že je to naňho príliš rýchle a mali by trochu spomaliť.
Ona ho na jednej strane neznáša, pretože ju svojím spôsobom ponižuje a strápňuje, neustále sa nad ňu povyšuje. Na druhej strane mu ale chce dokázať, že sa mýli.

No a ono už nie je kam spomaliť. Nežijú spolu, nebývajú spolu, ona je na svoje problémy sama, občas si zavolajú (hlavne keď on má náladu) alebo napíšu sms. Občasná prechádzka, kino by už bolo takmer ako zásnuby. Nie je kam ísť naspäť. A tvrdí, že ju má strašne rád, myslí na ňu a chýba mu, ale zamilovaný nie je. A nikdy sa nezabudne poľutovať, aké to má ťažké. Pretože je niečo ako junkie. Aj ten sa stále vidí ako obeť a nič nie je jeho vina. V rámci kľudu v rodine síce povie že je, ale iba chvíľu. Citový sebec nevydrží nedávať seba na prvé miesto.
A ako príklad sebaľútosti zase použijem Samotárov, mám pocit, že pred mnohými rokmi niekto napísal scenár k môjmu životu.
Od 30sekundy:-D Je to strašná situace.

Teoreticky rozchod, prakticky nie, pretože spolu nikdy neboli, bola na listine, vydeľoval jej čas medzi nákupom, kamarátmi alebo ešte lepšie kamarátkami atď.

Chodiť s niekým je pre mňa s tou osobou žiť a bývať. Stretávanie sa 3-4x do týždňa je možno chodenie, keď má človek 16 rokov a dvojica sa stretáva po škole. Ale u 30 ročných ľudí by to bolo ako chodenie do posilky (tam chodím dokonca niekedy častejšie). Nezrelí ľudia riesia veci, či je stretnúť sa 2x veľa alebo málo. Zrelí ľudia sa nad takýmito vecami vôbec nepozastavujú. Keď s niekým chcú byť, tak proste prídu, stretnú sa s ním a nešpekulujú, čo si myslí, že je to príliš očividné a tak ďalej. Pri (ne)rozchode povie ešte pár gýčový viet ako "zaslúžiš si niekoho lepšieho", "ja nie som pre teba vhodný, neviem čo chcem" , aby bolo jej poníženie dokonalé. Ona povie, aby nepísal, aj keď v duchu túži aby sa ozval a zabojoval. On sa neozve, pretože to ona chcela. Ona si zakáže sa s autistami kamarádiť a nekontaktovať. Ale trt baraní. Nejde to.

A príde únava zo vzťahu. Chlap jej nedá vlastne nič z toho, čo potrebuje. Nemá chuť investovať čas a city do niekoho, kto sa hľadá a má strach aj z bežne stráveného spoločného času napr. pri varení. A ten, kto sa našiel, je už zadaný.

V hitparáde trápnych rozchodových kecov sú na prvých miestach:

To nie je tvoja vina, je to moja vina: Vyzerá to, že je stále obľúbená a zostává na prvom mieste v hitparáde mužského slovníka na účely rozchodu. Vysvetlenie je jednoduché: nechce vás raniť. V skutočnosti si myslí, že je to len a len vaša vina, že sa k sebe nehodíte. Ale snaží sa vás od toho ušetriť a berie vinu na sebe.

Potrebujem trochu životného priestoru, chcel by som byť nejaký čas sám: Trochu obmenené by to znelo: „Si príliš majetnícka, radšej budem sám, ako by som mal byť s tebou.” Ale len aby bolo jasné – muži nikdy nedávajú prednosť tomu byť sami.

Mám teraz veľa práce a môj život je príliš komplikovaný, nemám čas na vzťah: Niečo také predsa neexistuje, buďme k sebe úprimní. Základný problém je, že vás nepovažuje za natoľko dôležitú, aby si na vás urobil čas vo svojom vyťaženom programe.


Nie som na vzťah pripravený: Chcel som sa s tebou len vyspať a teraz to vyzerá, že si to zle pochopila a chceš viac. Obaja sa upokojíme. Toto teraz naozaj nehľadám.


Kvôli nášmu vzťahu som zanedbával svojich kamarátov, potrebujem sa s nimi nejaký čas stretávať: Je to jasné – s vami sa nebaví, cíti sa pridusene a je možné, že ste si prešli obdobím častých hádok. Dáva prednosť zábave so svojimi priateľmi, chce s nimi popíjať a baliť iné ženy, pretože v skutočnosti hľadá niečo nové.

Si moja dobrá kamarátka:Toto je naozaj často používaná fráza a, bohužiaľ, tiež dosť opotrebovaná. Skrýva sa za tým asi toľko, že už nie ste v jeho očiach sexuálne príťažlivá.

Momentálne nechcem vážny vzťah: Lepšie by bolo, keby povedal rovno: „Nechcem vážny vzťah s tebou.” Ide o to, že sa mu nepáčite natoľko, aby s vami nadviazal vážnejší vzťah. Párkrát ste si vyrazili, ale uvedomil si, že viac nechce.

Práve som ukončil vzťah, nechcem teraz nič vážne: Chcel som sa s tebou len vyspať, aby som na ňu zabudol. Teraz som sa s ňou buď zmieril, alebo si mi na ňu nepomohla zabudnúť, takže budem hľadať ďalší liek.

Možno by bolo lepšie dať si prestávku, aby sme si ujasnili city: Chcem sa s tebou rozísť, ale chcem ti to trochu spríjemniť, aby si toľko netrpela.

Bolo by lepšie, keby sme zostali len kamaráti: Keby sme boli len kamaráti, bolo by to lepšie, pretože ma až tak veľmi nepriťahuješ a nie si to, čo by som teraz chcel. Samozrejme, kamarátmi nezostaneme, ale znie to dobre, nie?

Niečo také zažila každá z nás, nevymyslela som to. Nájdete to aj na www.kankan.sk

Mám sval

Dnes sa stala super vec. Po výbornom dni plnom rečí, čo ma nezaujímajú, pozvaniu na pohovor na môj dream job, ktorý je bezpredmetný, pretože som dnes podpísala zmluvu zase na rok tu u Švábov v Stuttgarte (ako mi raz povedal jeden autista - je tu veľa Švábov, treba deratizovať) som si objavila ... sval. Na nohe. Na mojom tele je niekoľko svalov, o ktorých viem. Niektoré som si chytala ako jazyk a niektoré nie, ako srdce. Akože je reálna šanca, že nebudem stále taká tvarohová. Trápenie v posilke sa vypláca. Nasratá sa tam vybehám, keď ma niečo naštve. V poslednej dobe všetko, hlavne muži. Alebo lepšie povedané karikatúry mužov. No čo už, nie každý môže očakávať, že dospelí ľudia sa budú chovať ako ich veku prináleží. Forever young, mentálne retarded. Takže psychicky nevyrovnaným osobám ďakujem za to, že je môj zadok o pár cm menší.
 A ak by to niekoho zaujímalo, po rozhovore so šéfom som bola rovnako mimo ako predtým. Mi povedal, že je strááášne spokojný a nechce o mňa prísť a keď som povedala, že chcem vyšší plat, šarmantne ma vyfuckoval, že možno raz, v budúcnosti. V Nemecku to znamená o 10 rokov a keď budem rodený Nemec (pokiaľ možno blond und blauaugig).

Písať blogy v noci je hlúposť. Som hladná, keďže som zjedla večer len hrach. A vyzerá to, že padne za obeť celá after eight a výkon z posilky je v ťahu. Musím si nájsť niekoho, kto ma naštve. Aby ma to motivovalo.

A dnes som mega produktívne pracovala. Našla som repráky, napojilo youtube a ignorovala telefón. Zmluvu už mám, tak čo. Momentálne si púšťam toto. Slovenské, ale nevyzerá to ako z vidlákova, dokonca ani klip nie je ako z roku 1995. A je to jedna z mála vecí, ktoré mi youtube povolí v Nemecku, lebo tu vraj rešpektujú autorské práva, či tak nejak.

Zlý odličovač Hildegarda a dobrý krém Catrice

Dnes niečo ľahšie. Keďže moje posledné týždne pozostávali z cestovania, pracovania, párty a preliezania plotov, nemala som veľa času ísť ani nakúpiť. Mám pokazené mlieko a konzervu hummusu(aj keď je z neho už ozajstný humus). A takmer žiadnu kozmetiku. Síce sa hovorí, že žena je na vrchole svojich síl po 30tke, no moja pokožka je dávno za zenitom. Aby som zo seba urobila človeka, potrebujem sa viac maľovať a aj odličovať, čo ma ale neskutočne otravuje. Toto som zanedbávala dlho, až si ma raz kolegyňa vzala bokom a spýtala sa ma vážne, či ma mláti priateľ, pretože si nemôže nevšimnúť môj monokel. A tým bola rozmazaná mascara. Vtedy som si uvedomila, že čas mojej prirodzenej krásy je nenávratne preč. Moje líčenie je veľmi simple - mascara:-D.  Doteraz som mala odličovač clinique, ktorý bol podľa mňa ale príliš mastný. Chcela som si kúpiť niečo strašne posh ako lancaster alebo lancome, ale ceny okolo 25e sa mi zdajú úplne nehorázne. Tak som sa začala tváriť ako Nemka  a kúpila som si bio kozmetiku Hildegard Braukmann. Buďme úprimný. Pri tomto mene je jasné, že sa jedná o nemeckú kozmetiku. Človek iba čaká, že bude k odličovaču pribalený malý esesáčik zdarma (nech žije Česká Soda). Je dvojzložkový (taká modrá a priehľadná časť, ktoré sa musia zmiešať), lebo dvojky sú módne už do čias Pata a Mata a Pufa a Mufa.
Hildegard tvrdí, že ľahko odstráni aj vodeodolné mascary. Ale kecá. Má problém aj s normálnou mascarou. A je veľmi mastný. Musela som sa extra poutierať do sucha, pretože som sa leskla ako pleška Bruca Willisa. Takže fail.

Neviem si dávať make-up. Plynulý prechod je pre mňa nemožný a každý hneď vidí na krku rozdiel o asi sedem odtieňov, pretože na moju käseweiss pokožku ešte odtieň nevymysleli. Preto som spozornela, keď začali prichádzať na trh rôzne zjednocujúce bázy ako napr. Bed and Breakfast krém od Garnier (mimochodom, jedna z málo kozmetických vecí, ktoré sú v Nemecku o dosť drahšie - stojí tu 10E). Loreal mal už dávnejšie niečo podobné, ako báza pod make-up, ale túto značku bojkotujem a zdalo sa mi to drahé. A potom prišla s podobnou vecou Catrice - Prime and Fine. Krém je na koži bezfarebný a proste vyplní póry a vyrovná farbu na pokožke, takže má zdravú farbu a celistvý teint. Vonia jemne a konzistencia je ok (asi ako sliny pandy červenej). Pokožka je žiarivejšia a človek proste vyzerá čerstvejšie. Za 5e dobrý kauf.

Neznášam niektoré (konkrétne) sekretárky

Som dlho neaktívna. A keď začnem byť aktívna, prídu takéto veci ako zmenený blogger. Ako kurnik, neznášam zmeny. Toto vôbec nie je user friendly. Vyzerá to ako nejaká vec z roku 1995.
Proste som dlho neaktívna a ani neviem, čo by som mala napísať(a nechcem postovať fotky toho, čo som jedla, ako niektoré bloggerky. Podľa mňa sú fotky jedla nechutné. Neznášam, keď je niečo mastné.), keďže v mojom živote sa nič nedeje, iba klasická nuda.
Že sa naserem v práci, poviem dramaticky sama pred sebou a kolegyňou, ktorá mi nerozumie, po slovensky, že sa na ti všetko môžem vybodnúť, že tam nebudem robiť podradné veci, že som neštudovala kvôli tomu, aby ma náš malý Hitler (čítaj sekretárka) peskovala za to, že som nepoložila na stôl poháre do tvaru kosoštvorca (haha, keby vedela, čo to znamená v ČR).
Naša sekretárka je celkovo lumen. Proste nadaná na všetko. Dnes postavila do miestnosti, kde máme server a chladiace zariadene na zem vázu s vodou, ktorú náš ITák skoro skopol. No a potom skoro skopol ju.
Malý Hitler má nulový zmysel pre humor, prísne črty, nechápe nielen humor, ale ani jednoduché vety. Teda tie chápe, ak pred ne dáme vetu... "je to strašne ťažké, ale ty to zvládneš". Cíti sa potom výnimočne a chvíľu dokonca pracuje.
Mala by som sa od nej ale niečo poučiť. Má nádhernú schopnosť prezentovať svoju bežnú prácu, za ktorú je platená, ako niečo, čo je strašne náročné a zvláda to iba preto, že je proste neskutočne obetavá. Pochopte, že 10 telefonátov za deň, ktorý aj tak prepojí na mňa a kolegyne a my ich urobíme s prstami v zadku, dá zabrať.
Ešte občas objedná napr. nápoje. Ale keďže nebola schopná prečítať správne názov firmy, tak posielala email na zlú adresu a akosi nič nechodilo. A mesiac pripravovala telefóny zoznam o veľkosti dvoch A4. Myslím, že by som jej mohla poradiť, že existuje copy and paste. Ale vie byť väčšia osina v zadku ako Vilo Rozboril alebo pesničky od Desmodu.
Malý Hitler má zažitú predstavu, že ako šéfka recepcie (oh, aký to honosný názov) má projektové asistentky ako svoje osobné podržtašky. Úprimne pochybujem, že má vôbec maturitu, keďže na strednú školu chodila zhruba v období, keď v Československu jazdili po cestách tanky okupačných vojsk Varšavskej zmluvy a v rádiu hrali Rolling Stones a Jumping Jack Flash.
Som presvedčená, že v jej hlave si predstavuje, že vlastne nerobím vôbec nič a sedím a čakám na jej príkazy. Nejak nedokázala pochopiť, že dva dni nebudem v jej dosahu, aby mohla skúsiť poslať ma pre balík alebo pre koláč, pretože som bola v Bruseli. Myslím, že presne nevie, kde je Brussel, iba že je to niekde za Bádenskom, do prava a na sever.
Dostala som akože za odmenu výlet na jeden pracovný deň do najškaredšej krajiny Európy, ktorá pozostáva iba z roviny a káblov naťahaných popri železničnej trati a mesta, ktoré je ako obrovské ghetto:-D

 Uznávam, asi tam sú aj pekné štvrte, ale ja som ich nikdy neobjavila. A že som tam strávila času. A dokonca ako bonus som mohla cestovať už v nedeľu a obetovať svoj voľný deň a nedostať za to nič a ešte v deň, kde je všetko zavreté. Šéfka nechápala, prečo som túto lákavú ponuku odmietla.
V skratke - konferencia, 55 hostí, téma ICT, bola som neviditeľná a bolo to tak dobré, pretože všetko bežalo hladko a tak to má byť. Event manager má byť v pozadí:-D
Za odmenu som sa mohla poprechádzať večer hodinku v daždi po okolí Európskeho Parlamentu, kde som sa bála ísť von. A v utorok po 5 hodinovej ceste vlakom som sa ovešaná taškami vrátila späť do reality, keď sa ma už vo dverách malý Hitler vítal s tým, že ráno musím prísť, lebo niekto musí vedieť ako sa ovláda kávovar:-D

Spolubývajúci

Posledný rok si konečne vychutnávam luxus bývania osamote. Celý život som bývala s niekým. Doma som si delila izbu s jednou osobou a na VŠ, aby nebolo málo, s dvoma. Mali sme bunku so 6 osobami a prvý rok s kovovými posteľami, ktoré boli o rok na to vymenené za trendové poschoďáky. Ale intrák bol náhodou vyšší štandard, každá z nás mala svoj stôl, ktorý už nepamätal socializmus a ku koncu môjho štúdia sme dostali aj vynovené kúpeľne. Každá bunka mala svoju vlastnú, v podstate raj na zemi. Ani stromom sme nemuseli hovoriť kondomovníky. Kondómy boli iba na zemi občas. Pretože sme bývali na prvom poschodí a na prízemí bol klub, kde boli diskotéky a cez víkend tam chodila omladina vo veku 12-16 rokov, cítili sme sa niekedy ako v poradni Bravíčka. Pod oknami boli kríky, ktoré slúžili ako šmajchlkabinet. Ale niektoré uvedomelé kamarátky občas prerušili námluvy miestnych mužov v skejt hadrách, ktorí  mali ledva druhotné pohlavné znaky a balili 14 ročné baby na slovách, že ona je tá pravá.      Občas bolo treba z okna zakričať: "never mu, dnes si už druhá" alebo hodiť vrecko s vodou.
     Keď to hovorím tu v Nemecku kolegom, pozerajú na mňa pohľadom, v ktorom sa miesi ľútosť a rešpekt, že som drsná ženská, že som to prežila. Keď sa v Nemecku povie Mitbewohner, myslí sa tým človek, čo býva vo vedľajšej izbe.
     Internátne obdobie som si prežila na Morave. Slováci tu mali jednu nevýhodu ako spolubývajúci - chodili málo domov, pretože bývali ďaleko. Preto bolo fajn mať spolubývajúceho, ktorý nebýval príliš ďaleko a už vo štvrtok sa zbalil. Niektoré roky to vyšlo, iné nie. U mňa to nevyšlo asi dva roky za sebou. Ako by povedal Casanova - mala som každú. Dievča z mesta, dievča z dediny, domáce aj exotiku:-D
Zo spolubývajúcich by sa dalo postaviť celkom sympatické panoptikum. Raz k nám prišla krehká deva, ktorá vôbec nerozprávala. Okrem toho, že hovorila áno a nie. Až jednu noc, keď sme so spolubývajúcou dlho kecali v noci a rozoberali nie úplne košér témy, nám povedala, aby sme boli ticho. A to sme sa skoro zľakli, že kto to hovorí, pretože sme prvý krát počuli jej hlas. Ale to nebola jediná vec, čo nás prekvapila. Vstávala každý deň okolo 5:30 a nutne si potrebovala v izbe nasypať corn flakes do misky, takže kým otvorila šuplík a vytiahla šuchotavé vrecko, zobudila by aj mŕtveho. Doteraz nechápem, prečo si raňajky nerobila v chodbičke. Keď som sa jej pýtala, neodpovedala, pretože nehovorila. A keď nemala školu, tak proste sedela niekoľko hodín na posteli a pozerala do steny. Nemusím pripomínať, že bola kazišuk nonplus ultra. Hlavne, keď ste vedeli, že stojí za presklenými dverami a čaká. Tak sme nalepili aspoň plagát.
     Zalievala si čajové vrecko a keď sa vyluhovalo, dala ho na radiátor a po vysušení použila opäť(myslím, že maximum bolo 5x). A nebola to otázka peňazí. Jedla cestoviny zásadne bez ničoho, v noci sa chodila prechádzať do parku, niekedy išla do školy v tom, v čom spala, chodila spať okolo 21:00 a nesplachovala (a trvalo celkom dlho, kým sa to naučila). Najhoršie bolo, že sme to na začiatku netušili a tak nejak bola naša stará parta na seba vzájomne nasraná, že kto je tu to prasa. V zime, keď bol sneh, chodila v sandáloch s ponožkami. Bolo to vlastne milé dievča, len sme k nej akosi neprenikli.
     Mnoho vecí, čo som považovala za štandard, sa borilo na internáte ako domčeky z karát. Vôbec nebolo bežné, že si ľudia umývajú zuby 2x denne (ani ženy). Proste hygiena dostávala na frak. A hlavne muži jedli veci, čo podľa mňa ani neboli už jedlé. Kamarát si raz u nás v mrazáku na vianočné sviatky nechal králika a asi sa vypla na chvíľu elektrika, mrazák sa roztopil a mäso začalo hniť. Keď sme po dvoch týždňoch prišli, myslela som, že označkujem podlahu. Takto si predstavujem miesto činu, kde hnije mŕtvola. Trvalo niekoľko dní, kým sme našli zdroj. Byť nonstop pri otvorenom okne v januári nebolo nič moc. A tá stigma, keď k nám niekto prišiel na izbu s komentom: "teda baby, vy ste ale prasatá":-D
     Kamarátka bývala o pár poschodí vyššie s dievčatom, ktoré sa strašne rado stylovalo do vecí z umeliny a ten puch potu v ich izbe bol horší ako v chlapskej šatni. Občas sa pošťastilo mať aj éterické stvorenie ako kamarátka, ktorej spolubývajúca otvárala dvere nahá.
     No a ďalšia, prezývaná Calamity Gipsy, si z nejakého nám neznámeho dôvodu prala veci vo vedrách, ktoré boli používané na utieranie blitkov. Aj keď mala k dispozícii práčku.
     Niektorí ľudia sa ma pokúšajú presvedčiť, že nie som príliš čistotná.
Ale verte mi, vždy som čistotnejšia ako tí, s ktorými som bývala. V Berlíne som vychytala ako spolubývajúcú Rusku, ktorá sa šminkovala každý deň asi hodinu a pýtala sa ma, aké topánky si má obuť k otrasnej kvetovanej sukni, ale záchod neumyla asi ani raz. Vždy, keď som bola na služobke na týždeň, desila som sa návratu domov. Nielen preto, pretože som sa vždy v kuchyni prilepila o podlahu, ale aj preto, že už sme v byte chovali mušky a rôzne iné zvieratá. V kúpeľni som mohla presne sledovať jej trajektóriu od vane k záchodu podľa hnedých šlápot na podlahe. A keď sa vrátila namazaná z diskotéky (kde si chodila hľadať nemeckého manžela, čo bol v tureckej štvrti celkom problém), čo bolo pravidelne (nechápem, ako sa tých šteklách dovrávorala domov) tak si musela proste nutne o 4:00 ráno umývať hlavu a fénovať si ju. Môj spánok, ľahký ako úsmev lesnej víly, bol úplne v prdeli. Skypovala so svojím boyfriendom niekde na Ukrajine. Skypovali zásadne asi o 01:00 ráno a podľa tónu hlasu som tipovala, že sa hádajú. A potom plakala. Čo by mi vôbec nevadilo, aspoň nevychádzala z izby, ale horšie bolo, keď skypovala v obývačke a potom plakala tam. Ja som chcela pozerať Simpsonovcov a nemohla som, lebo by som sa jej musela pýtať, čo sa stalo, aj keď mi to bolo jedno. Tak som sa jej raz so sebazaprením spýtala: Alles ok? A ona s rozmazanou maskarou pokrútila hlavou, že je všetko ok. Tak tým to pre mňa skončilo. Ale aj tak som nemohla pozerať, čo som chcela, pretože sme pozerali dokumentárny film o makakoch v lese v noci.  Nevedela až tak dobre po nemecky a pri prírodopisných filmoch toho zvieratá veľa nenahovoria, tak to u nás stále bežalo. Raz sa ma spýtala, ako má poslať do Ruska balík, aby jej ho neukradli. Vôbec som nepochopila otázku, povedala som, že poštou. V Bundestagu dostávali hostia látkové reklamné tašky s logom Bundestagu. Sympatický nemecký orol. Používali sme ich na nákupy do Lidlu alebo na prenos pivných fliaš. Moja spolubývajúca ich nasomrovala asi 100 a zabalila ich do krabice tak, aby bolo logo na vrchu, keď sa krabica otvorí. A víťazoslávne povedala, že takto sa zlodej zľakne, že je to diplomatická zásielka. A poslala ich do Ruska.
     Raz mi svitla nádej, že sa jej zbavím, pretože povedala, že si bookne letenku a pôjde za priateľom na pár dní. Kontaktovala som kamarátov a boyfrienda, že bude volný byt a... sa rozišli. Bože, ako som ho nenávidela. A potom už len sedela doma. A vzdychala.
     Neznášala som ju a myslela som, že to bolo obojstranné. A o to prekvapivejšie bolo lúčenie, keď mi dojatá povedala, že som tá najlepšia spolubývajúca, akú kedy mala. Asi som svoju nenávisť dávala slabo najavo, proste som s ňou nekomunikovala.
     Ako hovoria Nemci: "so kann man sich täuschen".

Sašológia vzťahov

Dnes som si pridala ďalší kamienok do mojej sašológie vzťahov. Ideu mi vnukla kamarátka a biele víno. Inak nekupujte si biele bio víno, zas nejaký nemecký výmysel. Chutí ako nič, ale sladké je ako hovno z nutrie.
Vzťahy sú hry o moc (ak niekto vidí analógiu ku Games of thrones, háda správne, pozerám to). Priala by som si mat malého dráčika ako Khalissi, ktorý by odpálil zadok každému, čo ma naštve.
Ide iba o to, kto chce získať prevahu. Ten, kto ľúbi viac, ustúpi aby urobil druhého šťastným. A ten kto ustúpi, prehráva. Simple as that. A nič sa nezmení, ani keď si žena podľa Kuka, sprostá, oholí nohy (šaty zvodné zaberajú viac):-D
Submisivita a dominancia sú strašné veci. Clovek vraj musí byt jedno alebo druhé, ale ja mám pocit, že som oboje. Teda ako kedy a ako v čom. Ďalší kamienok - muži sa neozývajú. Je im to jedno. Iba keď ide o sex, ozvú sa. Ale neozvú sa ani keď majú ženu radi a do pár hodín zabudnú, že ste sa bavili alebo že sa stalo niečo, čo sa vás týka.

Najhoršie je, že niektoré osoby sa dokážu pretvarovať, že im ide o toho druhého a prevahu získavajú trikmi. Keď už sa naťahovať, tak aspoň férovo. Ale zrejme to funguje podla hesla: Silnejší pes mrdá.

A dnes som sa zase naučila niečo:
1) Odkdy spolu bydlíme, tak už spolu nespíme:-D
2) Sex bol cez víkend, dnes je futbal

Berlin, Berlin

V roku 2010 som sa mala najlepšie na svete, aspoň polrok. Vyhrala som totiž štipendium na praktikum ako asistentka poslanca v Bundestagu. Takže 5 mesiacov párty, politiky a párty v mojom milovanom meste sa mohli začať. Kluby ako Tresor, Matrix, Weekend a také, čo si ani nepamätám mená, ma vždy vrelo uvítali. Mesto, kde má človek Ausgehezwang, pretoze každý den sa niečo deje.

A stretla som Angelu Merkelovú a zúčastnila sa voľby nemeckého prezidenta, ktorý už prezidentom nie je. Ak má niekto záujem, práve teraz sa otvára konanie na ďalší ročník. Viac info tu

 Hlavná stanica

Knižnica ( a je tam fakt božský kľud a super výhľad ako vidieť na obrázku nižšie)

Paul Löbe Haus - tu som mala kanceláriu

A tu sedí kancelárka Angela

Moja kancelária

Podzemný tunel, ktorý spája Reichstag a Paul Lobe Haus - ušetrí mnoho minút, keď ide človek na obed do kantýny:-D

For shopaholics

Punkáči na oslavách 1. mája

Die Mauer

Výhľad z mojej kancelárie

Sem som chodila na obednú pauzu a relax

Da best kérka