Bretagne trip II

Po studenom a upršanom Mont Saint Michel (keď si predstavím, že tam niekto žije celý rok, až mi mdlo ostáva) sme sa vybrali vlakom do turistickej destinácie nr. 1 - poloostrov Quiberon (číta sa nejak kviberion alebo tak, keď sme povedali kviberon, kukali na nás ako keby vyhlasujeme vojnu). Skvelá je cesta vlakom z Aurey. Vlak ide po najužšom mieste poloostrova, takže z oboch strán vidíte more a idete iba po úzkom páse piesku a je to magnifique.

Inak Sick chcela info o frantíkoch - nebudú. So žiadnymi mužmi sme nekomunikovali, nikto sa nám neprihovoril okrem predavača v obchode, ktorý si štrngal so mnou keď som si vyberala podprsenku a mala som v ruke fľašu zeleného čaju, čo mi prišlo trápne už samo o sebe. Akože haló? Žena si nechce vyberať spoďáry pred cudzím chlapom u ktorého nemá záujem dostať ho do postele. Chvalabohu som potom vždy povedala vražednú vetu "please, only english" a problém zmizol. Chudák sa potil a snažil dostať zo seba nejakú anglickú vetu, ale proste nešlo to:-) Všeobecne boli všetci nízki a dredatí. Ošľahaní bretónskym vetrom a opálení. Nedredatí sa obliekajú príliš gay, úzke rifle, že by som do nich moje lýtko nenarvala:-) Čistý hipsteri.

Podľa fotiek môže mať človek pocit, že tam bolo teplo. Zdanie klame. Bolo asi 22° ale aj tak sa mi podarilo spáliť sa. My sme sedeli celý čas na deke. No Bretónci sa kúpali ako diví. Ja som presedela na pláži celý čas v turistických nohaviciach, ktoré som si akurát vyhrnula.

V Quiberone toho až tak veľa nie je. Je tu Côte Sauvage - tzv. divoké pobrežie. Celé pobrežie je skalisté a nebezpečné. Na kúpanie sú vyhradené malé pláže ako napr. v Quiberone, všade inde by vás vlny oplieskali o kamene tak, že by po vás nezostalo nič.

Fajný je zámoček Le Chateau Turpault, ktorý sa ale bohužiaľ dá vidieť iba zvonku, je pre verejnosť neprístupný.

Tradične sme zjedli nejaké crepes, galettes a cidre a išli spať, pretože úprimne zas toľko sa tam toho nedá robiť. Síce si asi nikdy neodpustím, že sme zmeškali veľkú sardinkovú slávnosť(predstavujem si tancujúce sardinky), ktorá bola na druhý deň, ale tak človek nemôže mať všetko. My sme totiž mali v pláne ísť na ostrov Belle-Ile. A keďže Saška má viac šťastia ako rozumu, vybrala hotel priamo pri prístave, odkiaľ nám ráno plávala loď. Síce hotel vyzeral podľa kúpeľne ako v Tých rokoch 70tych. Ale účel splnil.

Tu krásne vidíte rozdiel medzi Bretóncami a mnou, suchozemcom. Ja zababušená, pretože ma prefúklo až na ... kosť. Mimochodom predposledná fotka nám bola záhadou, nevieme či to bola "páni na hlídaní" alebo matka detí, pretože tí dvaja sa mali k sebe ako manželia. A muž bol celkom použiteľný. Ona mi pripomínala vyžitú štetku. A obaja fajčili pred deťmi jednu od druhej. Nejaký zákaz fajčenia a role models tam evidentne ešte nedorazili.
Loďou sme šli najprv do najväčšieho mesta ostrova Le Palais a odtiaľ do Sauzonu (číta sa suzón, haha). V Sauzone bol odliv, takže to vyzeralo ako po tsunami. Ale mali sme hotel pri prístave, takže asi 50 metrov od našej lode:-). Pri majáku, aké romantické. Samozrejme v hoteli recepčná nevedela po anglicky, tak som sa na ňu usmievala a hovorila po slovensky, že nech mi napíše cenu izby a ona na mňa po francúzsky, úsmevy, flirty-flirty a plácli sme si. Izba rozkošná, podkrovná, samozrejme dvere zase nedosadali. Najlepšia bola kúpeľňa:-) Umakart v paneláku z roku 1984 hadr. Niekde som čítala, že vo Francúzsku sa môžu do toaliet hádzať aj vložky, pretože majú širšie trubky a spláchnu to. To by vysvetľovalo, prečo sa nám pri splachovaní zdvihla vždy voda až po okraj toalety a robilo to hluk, ako keby štartuje lietadlo. Kamoška je stále presvedčená, že niekde pod WC bolo zabudované čerpadlo a splašky išli do prístavu a z toho sme jedli mušle.
V Sauzone sme tiež akože mali pokus o konverzáciu s Francúzom. Čašník v reštaurácii na mušle (mušliarni???) sa nás pýtal, že odkiaľ sme a že či nám chutilo. Sedeli sme vonku, tak som zabalená v fleecke vytrkotala, že áno, ale je nám zima. Na to sa on, v krátkych rukávoch podivil a pokýval hlavou. Asi nie sme dosť drsné pre bretónskych mužov.

Citadela v Le Palais

Prístav v Sauzone pri odlive

Náš hotel

A v Sauzone sme prišli k dôležitému poznaniu. Nikdy neverte francúzskym mapám. Rozhodli sme sa, že budeme tak slovenské, že pôjdeme na túru, pretože mám občas pocit, že ak nebehám v rejoickách a netrepem sa po skalách, kam nemám loziť, nie som Slovenka.  Aj tento ostrov je ešte Wild Coast a my sme si chceli pozrieť pobrežie. Na mape bolo napísané - 3,2km, bez stúpania. Takže hurá, obuť sandále a baleríny a ide sa. Keď sme došli k prvej pláži, kde bolo treba ísť dole po strmej ceste a vyliezť zase hore, zdalo sa nám to ešte krásne a malebné a bla bla bla. Keď sme boli asi pri 7 a všetky vyzerali rovnako, akurát sme zo seba púšťali triviálne názvy pohlavných orgánov. Ale turistika - check. Avšak nešla som úplne ako turista. Na hoteli som si nechala paštéku. No pretože som bola vo Francúzsku, nemala som Pali alebo játrovku, ale pekne buržoázne kačaciu pečeň s portským.

Blázni sa kúpu.

Maják v La pointe des Poulains 

Posledný deň sme vlastne celý strávili vo vlaku, pretože naša štreka bola viac ako 1100km. A ešte teraz nachádzam v taške piesok. ÁAAAch aká nostalgia.

Bretagne trip I.

Tak nám skončila Tour de France. Nielen Peťovi Saganovi ale aj mne. Ja som síce nedostala zelené triko, celý trip som prežila vo fialovom. Myslím ale, že prepotené sme ich mali rovnako. Ani tak nie od tepla, pretože milí moji - v Bretónsku nie je teplo. A Bretónci majú iné hodnotenie slova teplo. Mali sme ich prepotené od námahy. Polku dovolenky som presedela vo vlaku (aj keď TGV je príjemná skúsenosť a ani ich regionálky nie sú úplne rovnaké na aké som zvyknutá z trasy Nitra-Leopoldov) a druhú polovicu chodením s veľkým batohom, ktorý bol stále ťažší, pretože ja dobrá duša som kupovala suveníry. Asi by som sa mala vybrať do krajiny, kde sú suvenírom napr. pierka a nie fľaše cidru (mimochodom extrémne dobrý letný chlast) a sušienok v mega veľkých krabiciach.

Zhrnutie - prežili sme bez problémov bez akejkoľvek znalosti francúzštiny a mapy. Na staniciach po anglicky vedia, na couchsurfingu sme spali u dievčat, čo vedeli anglicky tiež (och, ich byty boli tak francúzske) a hotely boli síce nedokonalé, ale extrémne rozkošné. Len proste Francúzi asi nechápu zmysel zatvárania dverí, lebo ani na jednej kúpeľni sa nedali dobre dovrieť, takže sme sa s kamarátkou spoznali ešte lepšie.
Ak pôjdete cez Paríž, vedzte, že z Paríža Gare Est vám do Gare Montparnass stačí asi 50 minút. Už je v tom zarátaná aj hádka s nejakou černoškou, ktorá sa vám snaží predať pokútne lístok na metro za 1,70e a keď odmietnete, nie je vôbec šarmantná.

Prvý deň sme dorazili do St.-Malo, čo bolo pre mňa prekvapenie výletu. Krásne korzárske mesto, ktoré je omnoho väčšie ako sa zdá a totálne pohodové. Obohnané nádhernými hradbami. Môj plán je, že sa tam ešte vrátim. A všade sú Stevenovia Seagullovia. Majú aj podobný výraz tváre a nenávistne škriekajú, fakt, že strach z nich ide.

V celom Bretónsku budete vidieť ich typickú vlajku:

zdroj: http://flagspot.net/images/f/fr-bz-gd.gif

Tu sme mali prvý couch surfing a prespávali sme u Stephanie, ktorá pracovala ako air traffick controller, čo mi príde mega zaujímavé. A bola veľmi milá, takže oberall experience super. Jej boyfriend bol pilot, ale asi nebol z toho, že jeho frajerka robí couchsurfing nadšený a ani sa nám neukázal.
Ráno sme hneď vypadli a išli na pulzujúcu autobusovo-vlakovú stanicu, kde sme boli my dve a jeden pán, ktorý nám potom ponúkal jointy. A s japonskými turistami sme išli busom do kláštora Mont Saint Michel. Treba prestúpiť v Pontorsone a ak máte niekto cestu, doporučujem kúpiť sí na 1 deň 10E lístok Ligne Baie a môžete jazdiť po dosť veľkej oblasti busmi a vlakmi neobmedzene. Celá oblasť je plochá a nevýrazná, ale keď sa blížite k MSM a on sa vynorí zo zákruty, musím povedať, že je to fakt úchvatné. Vstup do areálu je zadarmo, vstup hore do kláštora, kde sú ale iba prázdne gotické a románske miestnosti a žiaden mobiliár, je za 9e. Ale stojí to za to. My sme prišli ešte pred obedom a uličky neboli tak narvané. Myslela som, že s mojím batohom to nebude nič moc, ale videla som rodiny s kočikmi alebo ľudí s barlami, čo sa trepali po stredovekých schodoch, takže respect. A majú tam celkom negýčové suveníry - ich typické sušienky, cidre a koňak a samozrejme v reštikách mušle a crepes a slané palacinky, čo sa volajú galettes. Inak palacinky sú asi najlepšia alternatíva fastfoodu. Sú lacnejšie ako bagety a sú táááák štýlové. Úžasné sú mimochodom tie so slaným karamelom, ktorý je typický pre celý región. Slaný karamel je super vynález. Karamel sám o sebe je sladký ako hovno z nutrie a soľ, ktorú získavajú z moru asi miliardu rokov (kidding), tú sladkú chuť neguje.

V reštauráciách nečakajte na anglický jedálny lístok. Všetko je iba vo francúzštine. Vedľa nás si sadla americká rodina s mamou, ktorá vyzerala ako Stiflerova máma a pindali celý čas, že ničomu nerozumejú a vypýtali si lístok v angličtine, načo ich servírka zrušila, že nič také nemajú. Tak sme im boli dobré aj my, nejak mali pocit, že sme Francúzky.

Asi naj fascinujúcejší je príliv a odliv. Pri odlive vidíte všetko na kilometre ďaleko, ostrovy v mori, ku ktorým sa dá dostať peši. Uvažovali sme, že by sme si tiež prešli po dne, ale treba na to sprievodcu, pretože piesok je quick sand a hrozí, že by človek zapadol a už sa nevyhrabal a okrem toho, zhora to vyzerá na pár metrov a po vlastných niekoľko kilometrov. Ak nemáte radi množstvo ľudí, choďte skoro. Inak budete mať chuť všetkých Amíkov, Japoncov a Nemcov, ktorí zásadne chodia v skupinách po 40 a vykrikujú, že tu je niečo zaujímavé, asi podrezať. Ale MSM stojí za to vidieť.  A dať si mušle.

Ale my sme nezastavovali (nemali sme spoždení) a išli sme neohrozene ďalej. Jediná možnosť odísť vlakom je z Pontorsonu, je to pulzujúca, dynamická stanica pred pamiatkou UNESCO ale pani za okienkom vie anglicky.

A vlakom sme šli do Rennes. Pekné mesto, ale keďže sme predtým videli MSM a St. Malo, už nás neoslovilo. Tu sme mali druhý couchsurfing u Jessicy, ktorá bývala v záhradnom domčeku, väčšom ako dom mojich rodičov s 2 babami a povedala, že Bretónci vedia, že počasie sa tu mení a vždy, keď je chvíľu pekne, vybehnú von. A preto sme vyzerali ako mimožemšťania v bundách, keď všetci chodili polonahí.

O tripe na Quiberon a ostrov Belle-Ile neskôr.

3 dňové leto

Moje snaha nájsť si tu známych a kamarátov dosiahla opäť nový level a preto (sa podržte) som sa zaregistrovala na pokeci. Áno, viem, dosiahla som morálny suterén. Ale chcela by som podotknúť, že každá z vás, čo má pocit, že nikde nie sú úspešní a bohatí muži, by mala zájsť na pokec, pretože tam sa to bohatými a úspešnými podnikateľmi iba hemží. Ja sa pobavím hlavne na úžasných gramatických chybách. Ale každý tretí je bohatý podnikateľ bez fotky, ktorý visí na pokeci asi 12 hodín denne a práve cez tento kanál si musí hľadať partnerku. A nožík sa mi otvára vo vrecku, keď vidím všade w, ako strkajú do každej vety. Nie sme v Poľsku.
Ja sa už inak pomaly balím na dovolenku. Takú krátku som mala cez víkend na Slovensku, keďže som išla domov a užila si typické juhoslovenské leto. Tri dni, leto ako v Kanade.
Proste domov - obchody otvorené v nedeľu (stále viac si to vážim), flegmatické čašníčky, neusmievaví, ale rýchli pokladníci.  38°C, cítila som sa ako steak grilovaný z oboch strán. Ľudia v Nitre fungovali až po 20.00 a aj to sa pohybovali ako v Zombielande, len mali na sebe menej oblečenia.
Na ceste do Stuttgartu som sa vo Viedni vygúľala priškvarená z autobusu. Bez toho, aby mi to niekto oznámil (Skandallll) otvorili novú halu, takže môj gate, ktorý som mala od autobusu ako keby kameňom dohodil (alebo ako hovorí môj tato "že lepší chlap doští), je teraz hádam až pri Hainburgu. 
Samozrejme, keďže poznám nemecké leto a počasie,vedela som, že v tom teple bude nejaký čert alebo tlaková níž, takže som sa prezieravo prezliekla na WC letiska (niečo ako Bourne identity). Preleteli sme cez búrkový mrak, kde som bola asi najbližšie v živote k blesku, ale zrejme som bola jediná v lietadle, ktorej sa turbulencie páčili. Som divná, ja viem. V Stuttgarte 18 stupňov, lejak, nejazdili vlaky kvôli búrke, proste ideál na moje flipflopy.

Na dovolenku ideme s kamarátkou do Bretónska. A krásne sa potvrdzujú všetky stereotypy o Frantíkoch. Napr. sme chceli zabukovať hotel. Písala som email, ako je ho možné rezervovať po anglicky. Odpovedali po francúzsky. Takže svine, rozumeli emailu, len nechceli písať inak ako po francúzsky. V zmysle "nepotrebujeme vaše prachy". Som si to prekladala ako krava v google translatore(inak googláci by mali za tieto veci dostať nobelovku) a potom im písala emaily aj v AJ aj vo FJ z translátoru alebo to kamoška posielala na preklad sestre. Po týždni sme sa ďaleko nedostali, v podstate som z nich nedokázala vypáčiť, kde mám zaplatiť depozit. Napísali mi iba, že mám zavolať na francúzske čislo.  Fakt tie peniaze nechcú. Moji rodičia vyslovili podozrenie, že či ten hotel vôbec existuje. Už ho začínam mať aj ja. Až dnes, keď som napísala, že nemá zmysel, aby som im telefonovala, pretože neviem francúzsky a hotelový personál evidentne nevie inak ako francúzsky, odpísali v angličtine, ze mi gratulujú a že som dostala rezerváciu. WTF - to bolo nejaká súťaž, že som si musela zaslúžiť izbu, za ktorú zaplatím?
Ak máte v pláne nenaplánovanú dovolenku, nie je nič lepšie ako sa o tom rozprávať s ľuďmi ako je autista, ktorý na akúkoľvek poznámku vytiahne niečo negatívne.

S: "Našli sme sympatický francúzsky hotel, páči sa mi"
A: "Priprav sa, že to bude otrasné, poznám francúzske hotely"

S:"Asi pôjdem do Indie"
A: "Sama a to sa nebojíš a čo keď sa ti niečo stane?"

S: "Sa bojím, že mi to nevyjde"
A: "No hej, to je možné, to by bolo blbé"

S: "Mám nový parfém"
A: "Aha, ja som myslel, že je to jahodová zubná pasta"

Tieto kecy sú asi ako drótom do oka. Ten istý človek mi na moju sťažnosť, že sa nudím a v mojom živote sa nič nedeje povedal, aby som písala blog. Asi si sedel na kábli, ale princíp blogu je ten, že píšeš o niečom zaujímavom, čo sa v tvojom živote deje a nie o tom, že sa nič nedeje.

A inak, vidím, že láska neexistuje, keďže aj Katie Holmes sa rozvádza. Myslela som si, že Tom Cruise konečne priznal, že je teplý. Pretože v tomto manželstve, kde sme si mysleli " že jejich život se odehrával na vrcholku duhy, kde se mezi vášnivými polibky za zvuku romantických skladeb od Damiens rodí růžová koťátka a páří delfíni" nie je možné, aby to nefungovalo:-D

A na koniec niečo depresívne:
Of Monsters and Men - Little Talks